Bratislava 28. decembra (TASR) - Na slávnostiach 300. výročia smrti chorvátskeho národného hrdinu Mikuláša Šubića Zríňskeho v Záhrebe si Hurban uvedomil, že opäť nastáva čas politických zápasov. Vznik a úspešné pôsobenie Matice slovenskej vytvárali isté predpoklady pre vstup našich osobností do politiky. Jozef Miloslav Hurban to veľmi rýchlo pochopil a po návrate zo Záhrebu sa pustil do toho. Hneď v úvode mu na to poslúžila správa o účasti našej delegácie v Záhrebe, v ktorej okrem iného napísal: „Polož na váhu takého banskobystrického, breznianskeho, trenčianskeho zemana s ľubľanským, manborským, ani nespomínajúc české a moravské meštiactvo. Čo to za rozdiel! Už na tvári toho slovenského mešťana vidíš vybitú a vymytú otrockú myseľ, tu na Nemca, tu na Maďara sa hrajúceho. Z toho možno odvodiť, že drobná šľachta skutočne panuje nad ožobráčeným, nesamostatným ľudom. Kde tu vziať poslancov? No svitá už v našom národe! Biely havran z pravej šľachty vyletuje a oddeľuje sa od svojich čiernych bratov, kde-tu meštianstvo sa oddeľuje od zotročených hromád svojich bratov, bo sem-tam už aj mestá naše sa prejavili ako mravné korporácie – na čele celého národa stojaci Sv. Martin, Stará Turá, Kláštor pod Znievom, Petrovec, Revúca atď. Tak ťažko to nijaký národ nemal v monarchii ako my, Slováci, ktorí sme kedysi vyvodievali na uhorských snemoch, vo vojnách, kým šľachta našou bola.“ Chce sa dodať, že rezíduá tohto stavu cítiť v našej spoločnosti doteraz.

Po návrate do Hlbokého sa rozhodol raz mesačne vydávať Misionárske listy werdauské, čo mal byť politicky a viac svetsky zameraný doplnok Cirkevných listov. No ukázalo sa, že projekt, ktorý chcel byť aj bezprostrednou slovenskou reakciou na rakúsko-maďarské vyrovnanie, neprinášal očakávané výsledky, a preto časopis, ktorý vznikol na jar 1867, v roku 1869 zanikol.

Zanikol iste aj preto, že v tom období si publicisticky, a teda i politicky veľmi dobre počínali Pešťbudínske vedomosti, v tom čase redigované Mikulášom Štefanom Ferienčíkom. Noviny vychádzali dva razy do týždňa a netajili sa tým, že programovo nadväzujú na tradíciu Štúrových Slovenských národných novín z revolučných čias v polovici 19. storočia. No a vždy aktívny Jozef Miloslav Hurban sa stal ich vytrvalým spolupracovníkom a pravidelným autorom politických článkov. Čoskoro mu v novinách vyhradili pravidelnú rubriku Čomu nás učia dejiny. „Je zaujímavé, že Maďari pokladajú za zločin už aj to, že Slovák sa menuje Slovanom. Hoci sú Slováci v Uhorsku autochtónni a ich sídla sú súvislé, ich reč, mravy a dejiny stáletiami oprávnené ako domáce a svojprávne, predsa si Maďari dovoľujú popierať ich...“ napísal v jednom článku v roku 1868. Navyše, v tom istom roku sa dal nahovoriť, aby znova kandidoval na poslanca uhorského snemu za senický okres. A v rámci možností rozvinul aj celkom slušnú predvolebnú kampaň. „Pozor! Národní voličia dvojnásobný pozor! Istí ľudia roztrusujú, že bárby národný kandidát mal väčšinu hlasov za seba, že predca nebude ablegátom! Tejto planej hrozby nebojte sa, lebo táto hrozba môže pochodiť len od zbojníkov, ktorí nešetria zákona!, ktorí násilenstvom zabíjajú právo. Proti zbojníkom máme ochranu zákona! Nebojte sa násilia! Stojte len v jednote, buďte stáli a volte si slobodne, bo volba vyslanca je dla nerídenia veškerého uhorského ministerstva od dňa 2ho Brezňa b.r. slobodnou a voľbou ľudu. Svoje právo bráňte, iného šetrite! Budeli väčšina národních voličov, teda národní kandidát: Dr. Hurban pôjde iste na dietu, jako zástupca nášho národa!“ To je podstatná časť textu volebného Hurbanovho letáku zo začiatku marca 1869. Napísal si ho sám, nechal vytlačiť za svoje, aj kolportoval ho za svoje, reklamné agentúry ešte neboli. Ale neprešiel. Zato poslanecký mandát získal Viliam Pauliny-Tóth, a to na Dolnej zemi, medzi Slovákmi vo Vojvodinskom Kulpíne. Neskôr sa ukáže, že toto obdobie života Hurban prežíval veľmi intenzívne, čo potvrdil napísaním svojho prvého politologického diela Viliam Pauliny-Tóth a jeho doba (Martin 1877).

Hurbanove publicistické a politické aktivity, najmä kritika národnostného zákona z roku 1868 spôsobili, že sa opäť dostal do nemilosti vládnych mocenských úradov. No a odtiaľ vedie rovný chodník pred súd. V roku 1869 ho odsúdili na 6 mesiacov väzenia a finančnú pokutu 239 zlatých. A hoci mohol požiadať o milosť, neponížil sa. Trest si odpykával vo Vacove s nástupom vo vianočnom čase, presne 6. decembra, čiže na Mikuláša. A hoci ho z milosti cisára pána Františka Jozefa I. prepustili o necelý mesiac skôr (11. mája 1870), ako sa čoskoro ukázalo, väzenie vážne podlomilo jeho zdravie.

No väzenie ukázalo aj inú stránku veci. Spisovateľ Jaroslav Rezník v knihe Túry do literatúry o tom napísal: „Slovenský ľud miloval Jozefa Miloslava Hurbana. Oceňoval jeho zásluhy i obete, ktoré prinášal pre slovenský národ. Keď bol odsúdený do väzenia za články, v ktorých sa zastával Slovákov a kritizoval národnostnú i sociálnu politiku v bývalom Rakúsko-Uhorsku, slovenský ľud mu prejavoval sympatie najrôznejším spôsobom. A neboli to len Hlbočania, ktorí ho najviac podporovali a zároveň sa starali o živobytie jeho rodiny. Do väzenia dostával dary zo všetkých kútov Slovenska. Tak napríklad Bystričania mu „na prilepšenie“ poslali pagáče, Oravci oštiepky, juhoslovanskí Slováci šunku, Martinčania urobili finančnú zbierku, iní zasa poslali meštek dohánu a peknú tabatierku.“ No a najlepší štúrovský prozaik a Hurbanov priateľ Ján Kalinčiak, inak za Hurbanovho života jeho tvrdý oponent, vtedy napísal báseň Hurban, ktorá sa končí takto: „A tých nehôd našich tisíc iste sa pominie,/ ale sláva Hurbanova nikdy nezahynie.“