Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Na počesť spisovateľa sa od roku 1994 udeľuje Cena Dominika Tatarku ako výročná literárna cena.
Autor TASR
Bratislava 14. marca (TASR) - Prozaik, esejista a publicista Dominik Tatarka bol výraznou spisovateľskou a neskôr aj disidentskou osobnosťou. Na jeho počesť sa od roku 1994 udeľuje Cena Dominika Tatarku ako výročná literárna cena. Ocenenie sa odovzdáva za výnimočné literárne dielo, ktoré napĺňa humanistické tradície slovenskej kultúry a v tomto zmysle nadväzuje na duchovný odkaz spisovateľa. Od jeho narodenia uplynie v stredu 14. marca 105 rokov.
Dominik Tatarka sa narodil 14. marca 1913 v Plevníku-Drienovom. Absolvoval štúdium slovenčiny, češtiny a francúzštiny na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe (1934-1938), potom v rokoch 1938-1939 študoval vo Francúzsku na parížskej Sorbone. Pôsobil ako stredoškolský profesor v Žiline a v Martine. Zúčastnil sa na Slovenskom národnom povstaní (SNP) a po druhej svetovej vojne bol redaktorom periodík Národná obroda a Pravda. Neskôr viedol výtvarnú redakciu vydavateľstva Tatran a rok bol dramaturgom v Československom štátnom filme v Bratislave. Pôsobil aj na Povereníctve školstva a informácií a vo Zväze československých spisovateľov. Od roku 1964 bol spisovateľom z povolania.
Pod vplyvom parížskeho študijného pobytu, kde sa stretol so surrealizmom a existencializmom vznikla jeho významná novela Panna zázračnica, ktorá bola aj úspešne sfilmovaná. Parížskeho pobytu sa týka aj existenciálne ladená próza Prútené kreslá. Po druhej svetovej vojne vstúpil do Komunistickej strany Československa (KSČ) a svoj príklon k socialistickému realizmu vyjadril v románe Farská republika. Už v roku 1956 si uvedomil obludnosť komunistického režimu, čo vyjadril v diele Démon súhlasu. Po okupácii Československa (1968) vystúpil z KSČ a po roku 1971 bol vylúčený z verejného života. Publikoval len samizdatovo napríklad: Sám proti noci, Písačky, Listy do večnosti alebo Navrávačky. Kľúčovou témou Tatarkových Navrávačiek je láska, láska vášnivá, erotická, láska, ktorá je aj vo svojej telesnosti prestúpená zvláštnou, prírodnou, dnes už môžeme povedať, že "tatarkovskou" spiritualitou.
Prešiel zložitým názorovým vývojom, od predstavy sociálne spravodlivej, slobodnej a humánnej spoločnosti po roku 1945 (v súvislosti s jeho účasťou v SNP a vstupom do KSČ) cez konflikty so štátnou mocou až po disidenciu. Jeho prvotnú tvorbu charakterizuje úzkosť voči násiliu druhej svetovej vojny a pokus prozaicky nastoliť víziu sociálne spravodlivého sveta. Po vytriezvení prišiel Tatarka k presvedčeniu, že len slobodní jednotlivci môžu utvoriť slobodnú pospolitosť.
Zaoberal sa aj moderným slovenským výtvarným umením, v ktorom videl spojenie umeleckej slobody a pôvodného mýtu. Jeho úvahy o kultúre a duchovnom rozmere človeka majú v slovenskej kultúre kľúčový význam. Typická na ňom bola jeho bytostná demokratickosť, schopnosť viesť dialóg, pevnosť charakteru a nezlomná viera v pravdu a slobodu človeka. Bol jedným zo signatárov Charty 77.
Dominik Tatarka zomrel vo veku 76 rokov 10. mája 1989 v Bratislave.
V roku 1986 mu Nadácia Charty 77 udelila Cenu Jaroslava Seiferta za trilógiu Písačky, v roku 1999 získal Národnú cenu Slovenskej republiky a Rad Tomáša Garriqua Masaryka I. triedy, posledné dve in memoriam.
Dominik Tatarka sa narodil 14. marca 1913 v Plevníku-Drienovom. Absolvoval štúdium slovenčiny, češtiny a francúzštiny na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe (1934-1938), potom v rokoch 1938-1939 študoval vo Francúzsku na parížskej Sorbone. Pôsobil ako stredoškolský profesor v Žiline a v Martine. Zúčastnil sa na Slovenskom národnom povstaní (SNP) a po druhej svetovej vojne bol redaktorom periodík Národná obroda a Pravda. Neskôr viedol výtvarnú redakciu vydavateľstva Tatran a rok bol dramaturgom v Československom štátnom filme v Bratislave. Pôsobil aj na Povereníctve školstva a informácií a vo Zväze československých spisovateľov. Od roku 1964 bol spisovateľom z povolania.
Pod vplyvom parížskeho študijného pobytu, kde sa stretol so surrealizmom a existencializmom vznikla jeho významná novela Panna zázračnica, ktorá bola aj úspešne sfilmovaná. Parížskeho pobytu sa týka aj existenciálne ladená próza Prútené kreslá. Po druhej svetovej vojne vstúpil do Komunistickej strany Československa (KSČ) a svoj príklon k socialistickému realizmu vyjadril v románe Farská republika. Už v roku 1956 si uvedomil obludnosť komunistického režimu, čo vyjadril v diele Démon súhlasu. Po okupácii Československa (1968) vystúpil z KSČ a po roku 1971 bol vylúčený z verejného života. Publikoval len samizdatovo napríklad: Sám proti noci, Písačky, Listy do večnosti alebo Navrávačky. Kľúčovou témou Tatarkových Navrávačiek je láska, láska vášnivá, erotická, láska, ktorá je aj vo svojej telesnosti prestúpená zvláštnou, prírodnou, dnes už môžeme povedať, že "tatarkovskou" spiritualitou.
Prešiel zložitým názorovým vývojom, od predstavy sociálne spravodlivej, slobodnej a humánnej spoločnosti po roku 1945 (v súvislosti s jeho účasťou v SNP a vstupom do KSČ) cez konflikty so štátnou mocou až po disidenciu. Jeho prvotnú tvorbu charakterizuje úzkosť voči násiliu druhej svetovej vojny a pokus prozaicky nastoliť víziu sociálne spravodlivého sveta. Po vytriezvení prišiel Tatarka k presvedčeniu, že len slobodní jednotlivci môžu utvoriť slobodnú pospolitosť.
Zaoberal sa aj moderným slovenským výtvarným umením, v ktorom videl spojenie umeleckej slobody a pôvodného mýtu. Jeho úvahy o kultúre a duchovnom rozmere človeka majú v slovenskej kultúre kľúčový význam. Typická na ňom bola jeho bytostná demokratickosť, schopnosť viesť dialóg, pevnosť charakteru a nezlomná viera v pravdu a slobodu človeka. Bol jedným zo signatárov Charty 77.
Dominik Tatarka zomrel vo veku 76 rokov 10. mája 1989 v Bratislave.
V roku 1986 mu Nadácia Charty 77 udelila Cenu Jaroslava Seiferta za trilógiu Písačky, v roku 1999 získal Národnú cenu Slovenskej republiky a Rad Tomáša Garriqua Masaryka I. triedy, posledné dve in memoriam.
