Bratislava 12. novembra (TASR) – Herec SND a recitátor Štefan Bučko sa stretával s ostatnými recitátormi veršov Pavla Országha Hviezdoslava neraz nielen na divadelných doskách, ale aj mimo nich. Zaspomínal si na časy, keď ich spájala úcta k slovenskému bardovi, ktorého 100. výročie úmrtia si spoločnosť v týchto dňoch pripomína.

"Ako mladý človek som sa dostal do kina Nivy na recitál Viliama Záborského Slovenský Prometeus. Ten ma presvedčil o sile, vznešenosti a zrozumiteľnosti Hviezdoslava. Bolo to práve tým fascinujúcim výkladom prednášateľa. Tam som zistil, že takto by som chcel umelecky fungovať," povedal pre TASR.

Stretol sa napríklad s Gustávom Valachom, Jurajom Sarvašom, Karolom Machatom, Elom Romančíkom, Ladislavom Chudíkom či Dušanom Jamrichom. Práve Jamrich sa istý čas venoval Hviezdoslavovi. Podľa Bučka nahral "vynikajúcim spôsobom" pre Slovenskú televíziu ťažké pasáže z jeho tvorby. Pripomenul aj ďalších recitátorov - Vladimíra Durdíka či Jozefa Adamoviča. Nezabudol ani na recitátorky ako Eva Kristínová, Viera Strnisková, Emília Vášáryová či Božidara Turzonovová, ktoré sa predstavili v inscenovaných eposoch jedného z najväčších slovenských autorov.

"Ladislav Chudík zase neodmietol moje pozvania na spoluprácu. Sám ma vyzval, aby som s ním šiel do pražskej Violy, slávnej kaviarne, kde sa prednášala poézia. Tam mi ponúkol polovicu večera. Všetci títo kolegovia, hoci boli vynikajúci herci, vedeli, že cez poéziu sa môžu úplne intímne a pravdivo zo seba vyvravieť, a preto radi prijímali účasť na takomto spôsobe umeleckého prejavu," priznal Bučko.

Na otázku TASR, ktoré z Hviezdoslavových diel v ňom zanechalo najväčšiu stopu, Bučko reagoval, že z hľadiska medzinárodného významu by to mohli byť Krvavé sonety. Zdôvodnil to formálnou stránkou diela - petrarcovským sonetom. Bučko tvrdí, že práve ten je určený "na spievanie o láske". Krvavé sonety podľa Bučka "spievajú aj o krvi", čiže toto protirečivé postavenie prináša podľa jeho slov napätie a vzbudzuje pozornosť.

Zaujímavým je podľa herca aj načasovanie diela. Hviezdoslav bol podľa Bučka pravdepodobne jedným z prvých európskych básnikov, ktorý hneď na začiatku vojny v auguste a septembri 1914 poskladal 32 sonetov, čím sa jasným spôsobom vyhranil proti vojne. Herec tvrdí, že tak umelecky presvedčivým spôsobom dokázal, že sa nedá nájsť nijaký dôvod na jej obhajobu.

Foto: TASR - Pavel Neubauer

Autor Krvavých sonetov je podľa neho rovnako kritický aj k osvietenstvu s jeho humanistickým ideálom. Hviezdoslav podľa neho vidí korene tejto katastrofy v sebectve. Nastoľuje vzťah s Ruskom, ku ktorému bola naklonená kollárovská generácia, a sporí sa s Puškinom, ktorý má obavy, že pokiaľ menšie slovanské národy nesplynú s Ruskom, nebudú mať šancu na prežitie. Hviezdoslav s ním nesúhlasí a hovorí, že bystré slavian-potoky môžu samostatne osviežovať čerstvou vodou slovanský priestor, vysvetlil Bučko.

Poukázal tiež na Íra Johna Minahanea, ktorý sa podujal sa preložiť sonety do angličtiny. Ten podľa jeho slov skúmal pritom európske súvislosti a zistil, že takýto "výkrik proti vojne" na jej začiatku bol ojedinelý.

Myslí si, že Slovensko prostredníctvom umenia bolo v tom čase v postavení, v ktorom mimoriadnym spôsobom "tĺklo na vedomie sveta". Dodal, že sonety nemohli byť v čase svojho vzniku vydané. Šírili sa samizdatom. "Mimoriadny počin v pravom čase s vysokou intelektuálnou a umeleckou naliehavosťou,“ skonštatoval Bučko s dôvetkom, že keby bol Hviezdoslav príslušníkom väčšieho národa, Nobelova cena by bola logickým vyústením osudu Krvavých sonetov.