Bratislava 6. októbra (TASR) - Český herec Tomáš Hanák prišiel tento týždeň na Slovensko predstaviť novú komédiu Cesta do lesa z dielne režiséra Tomáša Vorla. Ide o voľné pokračovanie snímky Cesta z mesta, v ktorej Hanák stvárnil postavu Honzu Maráka. V rozhovore pre TASR prezradil, kam sa jeho filmový "itečkár" z prvej časti posunul, či je ochotný aj v súkromí žiť alternatívnym spôsobom života, ale aj to, ako vníma rozdelenie Česka a Slovenska spred dvadsiatich rokov.

Filmový Honza Marák, ktorého spoznali diváci v Ceste z mesta prešiel vážnou zmenou. Divákom sa predstaví už bez mobilu, bez notebooku, pod tlakom prírody a jej živlov. Civilizáciu a technológie vymenil za vidiecku realitu - vidly, lopatu či pílu. Zmenila ho dedina a už nie je stredobodom pozornosti. V rámci hlavných úloh nastal posun, v centre pozornosti je už niekto iný...

Sú to naše deti. Zaujímalo ma, čo s tým urobia scenáristi Tomáš Vorel a Bára Schlesinger, zároveň predstaviteľka mojej ženy. Ukázalo sa, že tie deti v tej dedine alebo prírode skutočne nezostanú imúnne a páči sa im tam. Napriek tomu, že lákadlá modernej doby sú silné, ony si zvolia život, ktorý akoby zdedili po nás. Pre mňa je to príjemné, pretože sám, ako ročník 1957, mám bližšie k vidieku alebo prírode než k mestu a modernému životu.

Mnohí fanúšikovia herectva Tomáša Hanáka, moderátorskej výrečnosti a šarmantného zjavu, nevedia, že ste sa narodili na Slovensku. Skutočne ste rodák z Kremnice?

Je to pravda. Mama je z južných Čiech a otec z Brna, ale zobrali sa po tom, čo sa spoznali v Tatrách. A otec ako strojár dostal prácu v hlinikárni v Žiari nad Hronom. Ale tam nebola pôrodnica, tak som cestoval tatraplánom, ktorý riadil Palo Molec, myslím, a šiel som do Kremnice. A brácha, keď sa narodil, dokonca do Zvolena. Tak dúfam, že film diváci prijmú a nepôjdu lynčovať personál pôrodníckeho oddelenia kremnickej nemocnice, preboha (smiech).

Foto: TASR/Vladimír Benko

V Ceste do lesa síce už nie ste v centre záujmu, sú to vaše filmové deti, ale predsa si na vás diváci "zgustnú". Vychutnajú si vás ako lesného robotníka, ktorý v teréne skutočne fyzicky drie...

Pracujem tam v lese, pretože v okolí Rabštejna nad Střelou, kde sa film nakrúcal, skutočne i v reáli je nedostatok práce. To znamená, že buď sa môžu ľudia odsťahovať do mesta a dúfať, že dostanú v nejakom nákupnom centre prácu pri pokladni, alebo sa teda živiť ako sa dá a znížiť svoje životné požiadavky...

V pozícii lesného robotníka však pôsobíte dosť verne. Keď vás divák uvidí s pílou, nebude mať pocit, že ju držíte v rukách po prvý raz...

Pracovať v poľnohospodárstve alebo v lese, to mi skutočne nerobilo problém, pretože som vyrastal v južných Čechách na statku. Dedo bol súkromne hospodáriaci roľník. Tam boli normálne kravy, prasatá, sliepky, kačky, morky, záhumienok a pole, obilie, les. Takže tieto práce s hrabľami, vidlami, so všetkým možným, som v detstve úplne normálne robil. Nemal som vôbec problém kosiť alebo pracovať s motorovou pílou ani vo filme.

Režisér Tomáš Vorel o vás prezradil, že máte doma vlastnú motorovú pílu, ktorú ste si dokonca priniesli na nakrúcanie, len vás profesionálni lesní robotníci pri nakrúcaní vysmiali, že je malá...

Ja tiež žijem mimo mesta, takže tú motorovú pílu mám. Drevo si režem sám. Mňa to baví viac ako hranie vo filme. Samozrejme, honorár je jedna vec, ale mňa vždy bavilo robiť si veci sám. Aspoň to skúsiť, nie je to nikdy dokonalý výsledok, ale ten pocit, že toto som dokázal sám a nemusel som nikoho najímať, aby to urobil... To, samozrejme, v dnešnej dobe musí byť, pretože nie je dostatok času, ale takéto práce ja robím rád, strašne.

Čo by ste odkázali slovenským divákom, prečo by si mali prísť pozrieť do kina Cestu do lesa?

Nech si prídu pozrieť taký zábavný recept na alternatívny spôsob života v treťom tisícročí, života, ktorý sa môže zdať utópiou alebo naivným snom, ale ktorý je normálne možný. To všetko môžeme urobiť, pokiaľ budeme mať odhodlanie a guráž.

Foto: TASR/Vladimír Benko

Patríte medzi ľudí, ktorí žijú takýmto "alternatívnym spôsobom života" - nemajú televízor, jedia, čo im dvor dá, zbierajú v lese huby...

Ja o tom snívam, ale, samozrejme, živobytie a to, že som tiež v tom šoubiznise... Viete, diár je zaplnený na rok dopredu a urobiť ten ostrý rez, neviem, či mám v 55 rokoch tú odvahu. Snažím sa brzdiť, akoby sa postupne izolovať tam, kde žijem, 40 km od Prahy a už nemusieť do toho mesta jazdiť a byť hlavne tam. To, čo je vo filme, je, samozrejme, trochu extrém. To je výsada dobrodružných ľudí, ktorým niekto včas poradil možno v základnej škole, alebo čítali dobrodružnú knižku a povedali si - tak takto ja chcem žiť a prosto to tak urobili. Ale takých ľudí je jeden z tisícov.

Hlásite sa k rodnej Kremnici, Slovensko máte rád aj slovenčinu občas oprášite. Možno si spomeniete aj na rozpad federácie. Česi a Slováci si pripomínajú 20 rokov odvtedy, čo spoločný štát rozdelili. Ako sa na to pozeráte, bol to dobrý krok?

Je mi to, samozrejme, ľúto, pretože zrazu sa moje rodisko stalo miestom v inej krajine. Myslím si, že to súžitie mohlo prinášať niekomu pocit maličkej krivdy, že niekto je preferovaný, ale bolo to pekné. Nie je v tom nostalgia, ale chýba mi aj to prepojovanie jazykov a vôbec, je mi to ľúto... Musím povedať, že sa to prejavuje aspoň tým, že napríklad sledujem, čo sa tu u vás deje. Tie titulky neprinášajú vždy len radostné udalosti, ale sledujem to. Ten vzťah stále cítim, aj keď som tu žil len päť rokov. Ale držím vám palce, nech to dopadne dobre. A vy držte nám, nech to dopadne dobre (úsmev).