Bratislava 24. apríla (TASR) – Kráľovná českej hudobnej scény Lucie Bílá oslávila pred pár dňami významné životné jubileum. Oslávila ho veľkolepým spôsobom, trojicou bratislavských megakoncertov Fifty Fifty 9. a 10. apríla.

Na svet prišla 7. apríla 1966 ako Hana Zaňáková v Otvoviciach pri Kladne. Mala sedem, keď spievala prvýkrát na školskej slávnosti, v pätnástich už spievala so skupinou Hélius. V roku 1985 mala prvý hit, skladbu Neposlušné tenisky. V roku 1992 vydala prvý sólový album Missariel a ten ju katapultoval na piedestál českej hudobnej scény. V roku 1992 účinkovala aj v prvom muzikáli, boli to Bedári.

Od polovice 90. rokov získala všetky ocenenia, ktoré ponúka česká hudobná scéna. V roku 1996 dostala prvého českého Zlatého slávika, ten najnovší, osemnásty je za rok 2015. K tomu patrí aj štrnásť cien Anděl českej hudobnej akadémie. Za jeden z najväčších doterajších úspechov považuje dve vystúpenia na festivale Pražská jar 1998. Podarilo sa jej to ako prvej popovej speváčke v histórii tohto prestížneho podujatia.

Na svojom konte má viac ako dve desiatky vydaných albumov a kompilácií. Ten najnovší Hana vyšiel práve v deň jej 50. narodenín. Zároveň vyšla aj kompilácia Velké hity pro slávnostní chvíle.

O koncerte k životnému jubileu, novom albume a trocha aj o súkromí povedala v rozhovore pre TASR v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky.

-Nový album Hana núka hneď prvú otázku - Počúvate skôr na meno Lucie alebo Hana?-

Obidve mená ku mne patria a obe mám rada. Lucie je skôr moja prezývka, s tou vystupujem a je trocha divokejšia. Hanička je pre mňa trocha ako miláčik, ja sa v nej dosť schovávam. Viac-menej som ju teraz ponúkla – aj samu seba – v druhej podobe.

-Nový album ste nahrávali na Slovensku so slovenskými chalanmi zo štúdia Littlebeat. Ako ste sa dali dohromady?-

To máte tak, keď tridsať rokov pracujete v nejakej krajine, a všetko čo ste chceli, ste si už odskúšali, potrebujete už zmenu alebo nejakú novú inšpiráciu. Osud to tak chcel, že som sa zoznámila s Martinom Šrámkom, producentom a autorom väčšiny pesničiek na mojom novom cédečku. Úplne som sa nadchla. Vy Slováci máte v hudbe takú živelnosť, už je to poznať aj v hymne. Nemôžem povedať, že Kde domov můj by sa mi nepáčilo – samozrejme to milujem, je to hlboké a je v tom určitá pravda a veľkosť – ale Nad Tatrou sa blýska, to už človek hneď ožije. A ono je to presne tak aj v hudbe. To cédečko sa tvorilo rok, pracovali sme na ňom pol roka skutočne tvrdo a intenzívne. Ale tú robotu je poznať. Je to vymazlené cédečko, som naň pyšná, ďakujem za spoluprácu tomuto tímu. Aj grafik je tu od vás, fotografka, kaderník, vizážistka. Vlastne som si to oživila novým tímom. To ale neznamená, že s českým nechcem pracovať.

-Tá zmena štýlu albumu oproti predchádzajúcim bol nápad, náhoda alebo zámer?-

Mám z toho albumu radosť, pretože tam je Lucie Bílá v nejakej inej polohe, a naviac sú na ňom pesničky, ktorými sa krásne vraciam na začiatok, napríklad keď tam spievam – „...tati, tenisky mé ještě nejsou tak prochozené...“ – alebo keď tam spievam o tom, že „...znáš ze mě jen půl, jen jedno mé jméno, půlku duše mé...“. A poznáte ma iba na pol. Som Hana i Lucka. Je to krásne, a preto som pesničke dala názov Hana. Potom som zistila, že nie je ani lepší názov, Hana som ja a je to uzatvorenie určitého obdobia.

-Výber autorov na album? Kto sú to Štěpán Petrů a Petr Harazin?-

Štěpán je jedným z autorov textov, druhý sa volá Petr Harazin, obaja sú zo skupiny Nebe. Tvorili spolu a texty spadli z neba. Stojím si za každým slovom a ešte aj ja sama ako interpret tam nachádzam toľko vecí medzi riadkami, že som nadšená. Myslím, že o týchto chlapcoch sa bude skoro vedieť oveľa viac.

Foto: TASR - Pavel Neubauer

-Koncerty Fifty Fifty – to tu ešte nebolo. Koľko času vám zabrala príprava?-

Vlastne som to povedala už priamo na koncertoch, že som sa na ne chystala tridsať rokov. Ale intenzívne celý rok a posledný mesiac tak, že som bola v kondícii a pripravená ako vrcholový športovec. Ten víkend som vydala zo seba totálne všetko, mám za sebou životný rekord, pretože som v sobotu (dva koncerty 9. apríla na Zimnom štadióne O. Nepelu, pozn. TASR) zaspievala 75 pesničiek, 22-krát som sa prezliekala. Takže to bol krkolomný a husársky kúsok, ale zvládla som to. V pondelok po koncertoch som mala pocit, že som vyložila vagón uhlia, ale som šťastná. Príprava bola skutočne tvrdá. Túto myšlienku som režisérovi Jeffovi Minaříkovi povedala už pred pár rokmi a pripomínala som sa mu. Pred rokom som mu povedala, že s tým fakt počítam. Jeffo je jediný človek, ktorý je to schopný v dvoch našich krásnych krajinách urobiť. Možno ešte je niekto statočný, kto by takú obrovskú šou urobil, ale neviem o ňom. Jeffo je podobne ako ja pitbul, keď sa do niečoho zahryzne, vytlačí z toho maximum. A to som aj ja, to je moja povaha. Dobre sme sa zišli. Naviac si myslím, že na tom projekte sa zišlo veľa „srdciarov“, ľudí, ktorí to nerobili pre peniaze, pretože aj ja som do toho investovala spústu svojich peňazí. Ale stálo mi to za to, myslím že to bolo niečo, na čo ľudia nezabudnú. To je nad všetky peniaze.

-Mysleli ste aj na tých fanúšikov, ktorí sa na koncerty nedostali? Bude DVD z koncertu?-

To si píšte že bude. Mala som tam 17 kamier, štyri jimmy jib rampy, veľký tím. Nakrútených záberov je skoro desať hodín, čo je na celovečerný film. Musíme ale chvíľu počkať, kým bude mať Jeffo čas, on to určite noblesne zostrihá. Chcem ten poklad priniesť aj do Čiech.

-Tie koncerty vás museli stáť kopec energie, odkiaľ ste ju nabrali?-

V sobotu (9. apríla) sme začali skúšať o desiatej dopoludnia a na javisku som bola do jedenástej večer. Jeden z kolegov mi povedal – a teraz si to už prehnala, je z teba robot. Ale fakt som sa dlho chystala, keď si však rozložíte sily, dá sa. Mohla som si užiť iba jeden koncert, ale nebolo by to také veľké. Vypredali sa však tri koncerty, tak sme si mohli dovoliť o to väčšiu šou. Za ten risk mi to stálo. Mala som obrovský rešpekt, ale bola som tak koncentrovaná, pristupovala som k tomu tak pragmaticky, že sa nemohlo nič stať.

-Lucie Bílá je speváčka, ktorá sa nedá nezapamätať. Je mi nesmiernou cťou, že s ňou môžem spolupracovať. To je citát Petra Maláska v booklete trojkompilácie Diamond Collection. Čo vy na to?-

Jéj, to je krásne, čo o mne napísal. Aj pre mňa je cťou spolupracovať s Petrom Maláskom. On pri tých koncertoch nemohol chýbať. Tak ako skupina Arakain, s ktorou spolupracujem vlastne celú svoju kariéru. Péťa Malásek ku mne veľmi patrí. S ním vlastne chystáme koncert v O2 aréne. To bude tiež obrovský koncert, ale zase iným spôsobom. Keď som zišla z pódia po treťom koncerte v Bratislave, hneď som chytila producenta koncertu, ktorý chystáme v novembri a už som 'kula pikle', čo tam urobíme, čo by sa dalo inšpirovať bratislavskými koncertmi. Nakoniec sme zvolili, že to urobíme úplne inak. Bude to iba o mne, žiadne svetielka, a možno sa v závere koncertu aj vyzujem, ale budem ľuďom iba spievať, nie tisíce prevlekov. Ale obidva svety ku mne patria, mám rada rámus aj pokoj.



-Disponujete nevídaným hlasovým fondom, spievate pop, rock, hardrock, muzikál aj operu. To všetko v rámci jedného vystúpenia. Ako to dokážete?-

Pamätám si, že na začiatku kariéry mi ľudia hovorili, že prestriedam toľko kabátov, čo nie je dobré. Ale asi sa s tým potom zmierili, pochopili, že to je jedno z najlepších, čo viem, že viem striedať kabáty a meniť polohy. Ale málokto si uvedomuje, že po dve a pol hodine, keď som mala minútové prevleky, kde som mala niekoľko žánrov, tie najdôležitejšie a najťažšie pesničky boli na záver. Posledná bola „Už nikdy víc“. Potom som si robila zábavu, že už nikdy viac. Ale išla by som do toho znova.

-Koľko času potrebujete na rozospievanie pred koncertom?-

Je to rôzne. Keď spievam každý deň, tak stačí menej. Ale keď mám dva – tri dni pauzu, tak už musím pripraviť hlasivky, aby som im niečo neurobila. Keď spievam klasiku, potrebujem hlas dostať na koloratúrny soprán, keď spievam bigbít, tak potrebujem trocha chrapľavý hlas. Musím povedať, že keby sa dalo, tak by som si vybrala hlasivky a dala im pusu. Sú to fakt frajerky.

-Ak dovolíte, ďalšie otázky budú trocha z vášho súkromia. Koľko rokov ste mali, keď ste si prvýkrát povedali, že budete speváčkou?-

Mala som sedem, stála som na javisku a spievala Čierne oči, choďte spať. Prvýkrát pred ľuďmi, prvýkrát na javisku. Ten pocit bol neuveriteľný. Pamätám si, kde sedela moja maminka, viem čo som mala na sebe a viem, že tretiu slohu som dávala veľmi rýchlo, pretože som to chcela mať za sebou, lebo som sa hanbila. Ale chcela som tam zas.

Foto: TASR - Pavel Neubauer

-Kedy ste potom okúsili mikrofón a koncertné pódium?-

Keď som mala štrnásť, dostala som ponuku od jednej kapely, to mi ale tatínek nedovolil. V pätnástich som dostala ďalšiu ponuku, tú som mu už nepovedala a tajne som spievala so skupinou Hélius. A potom to už išlo veľmi rýchlo. Je pravda, že ma pani učiteľka v škole dala do zboru, ale mne veľmi vadilo, že všetci spievajú rovnako tú istú vec. Spievala som nahlas, tak ma dala dopredu (smiech).

-Fajn, a kedy ste prvýkrát spievali za honorár?-

Neviem presne, ale pamätám si niektoré okamihy. Keď som robila prehrávky, aby som mala zo 100 korún 160. Mala som nervy, lebo ja neznalec nôt som z toho mala trocha vietor, ale nakoniec mi to prešlo a 160 korún som dostávala. Potom si pamätám na prvý honorár od skupiny Arakain. Bolo to 100 korún, dostala som päť dvadsaťkorunáčok. Pamätám si to preto, že som s nimi spievala dva roky zadarmo (smiech). Myslím si, že tú stokorunáčku, čo som od nich vtedy dostala, im celkom slušne vraciam (opäť smiech).

-Prvý honorár, čo ste si zaň kúpili?-

Pamätám si, čo som si kúpila za prvý zahraničný honorár. Bol to veľký prenosný rádiomagnetofón na dve magnetofónové kazety. Mám ho doteraz.

-Ako ste sa dostali k Petrovi Hannigovi, s ktorým ste vydali prvú platňu?-

Začínala som s bigbítom, spievala som rokenrol, rôzne tvrdšie pesničky a veľmi ma to bavilo. Ale jeden kamarát, ktorý nás vozil na vystúpenia - po tancovačkách, kde sme spievali - boli sme tancovačková kapela, dal kazetu Petrovi Hannigovi. Bol to rok 1984 a v roku 1985 mi už vyšla prvá platňa. Je pravdou, že naša spolupráca trvala iba trištvrte roka, pretože som mu ušla. Nemohla som sa bigbítu v sebe zbaviť, ale máme sa radi a dodnes sa navštevujeme. Som mu vďačná za prvé – detské krôčky.

Foto: TASR - Pavel Neubauer

-Petr Hannig vám vraj vymyslel aj umelecké meno Lucie Bílá.-

Nie tak úplne. Bola to taká kolektívna práca. Mala som do toho čo hovoriť aj ja a ešte dvaja ľudia z Českého rozhlasu. Petr chcel anglické meno, navrhol Lucy White, čo som nechcela. Však patrím sem a nie kdesi za hranice. Lucie som si vybrala, lebo Lucie je svetlo, a Bílá, pretože som čierna. Tatko a maminka hovorili – rob si čo chceš. Ja som si to ale nenechala nikde zmeniť, v občianskom ani v žiadnych dokladoch. Takže používam obe mená a obe ku mne patria.

-To znamená, že napríklad vodičský preukaz máte na rodné meno?-

Všetky doklady mám na Haničku Záňákovú.

-Odišli ste od Petra Hanniga, ale ďalšie spevácke úspechy neprišli hneď.-

Musím povedať, že po Petrovi Hannigovi som mala šesťročné obdobie, ktoré bolo pre mňa neskutočne dôležité, bola to škola. Škola života a hlavne škola, alebo ukážka toho, čo som musela vydržať. Mala som problémy s prenájmami, nemala som kde bývať, nemala som prácu. Ale naučila som sa vydržať, nenechať sa odradiť nejakými neúspechmi, alebo tým, že to akurát nevyzerá veľmi ružovo, tá moja kariéra. A ono sa to zlomilo.

-Váš prvý album na sólovej dráhe s názvom Missariel vyšiel v roku 1992. Podieľala sa na ňom autorská dvojica Gabina Osvaldová a Ondřej Soukup.-

Mám pocit, že Ondru Soukupa nikdy ani nenapadlo so mnou spolupracovať na nejakom väčšom projekte. Bola som jednou z radu speváčok a spevákov, s ktorými robil na svojich scénických hudbách. Jedna z vecí sa tak podarila, že keď to prvýkrát pustili v rádiu, tak v ten deň som dostala ponuku od všetkých gramofónových spoločností. Vznikol nápad, že urobíme platňu. Ondra zozbieral z rôznych scénických skladieb a filmov platňu, ktorá bola farebná, prekvapivá. Stalo sa niečo, čo sme vlastne ani nepredpokladali. Narodila sa trojica Osvaldová, Soukup, Bílá. Navzájom sme si pomohli, lebo vtedy sme ani jeden nemali vlastnú kariéru, všetci traja sme boli akýmsi spôsobom stratení. Naraz to dohromady zafungovalo. Aj preto sa považujem za porevolučné dieťa, pretože pred revolúciou mi to veľmi nešlo.

Foto: TASR - Pavel Neubauer

-V roku 1992 ste účinkovali aj v prvom muzikáli, boli to Bedári. Bolo to opäť niečo nové.-

Od roku 1992 som tam, kde som. Niekam ma to katapultovalo, nielen tá platňa, ale aj muzikál Bedári v Divadle na Vinohradoch, kde som hrala. Alebo ešte tretí rozmer, to bola Ave Maria a Pavel Vrba. To bolo dôležité, pretože naraz som bola tak bez hraníc, že ma to vystrelilo, obrazne povedané, do nebies. A tu sa pohybujem už dvadsať rokov.

-Po Bedároch to boli ďalšie úspešné muzikály, najnovším sú Addams Family v Hudobnom divadle Karlín. Aký je rozdiel v príprave muzikálov zo začiatku 90. rokov a ich súčasným naštudovaním?-

Mám pocit, že sa toho až tak veľa nezmenilo. Jediné, že vtedy to bolo niečo úplne nové. V Bedároch sme sa zišli neuveriteľná partia, bola tam so mnou Helena Vondráčková, Petra Janů, Jirka Korn, Karel Černoch. Bolo to neuveriteľné, všetci sme boli do toho zamilovaní a hlavne, bolo to také nové pre ľudí, že to boli dva mesiace, na ktoré nezabudne nikto z nás. Ja som dlho na Bedárov čakala, že sa vrátia. Ale keď sa vrátili, už som bola ďaleko a už sa mi nechcelo na barikáde umierať ako Eponina, už som bola dospelá. Ale zistila som, že potrebujem ísť ďalej. Či už som skúšala Johanku alebo Carmen alebo Addams Family, vždy je to krásne obdobie, keď sa niečo tvorí, vznikajú krásne väzby medzi ľuďmi. Mám to obdobie veľmi rada, vždy je to ťažké, ale potom to hranie, to už je odmena.

-Významným vo vašej speváckej kariére boli vystúpenia na festivale Pražská jar 1998.-

Mala som dva rôzne koncerty. Bolo to prvýkrát, keď popová speváčka či popový spevák vstúpil do sveta vážnej hudby. Bolo to „Rekviem za zemřelé muzikanty“ a potom „Soukromé poselství“. Bol to pre mňa veľký zážitok. Nevedela som napríklad, že sa medzi jednotlivými vetami netlieska, takže som si myslela celú dobu, že sa to nikomu nepáči. Potom som ale dostala veľa ďalších ponúk. Vlastne od tej doby mám vážny repertoár ďalej a mám to rada, aj keď to samozrejme spievam po svojom. Nehrám sa na žiadnu opernú speváčku, zobák mi ale narástol tak, že môžem hrať v akomkoľvek žánri a dám tam svoju „Bílou licenci“.

-Čo spievate radšej – pop, rock, hardrock alebo muzikál?-

Všetko ku mne patrí. Nechcem to inak, skutočne všetko ku mne patrí. Minulý rok som mala 47 koncertov s metalovou kapelou Arakain, bola som úplne nadšená. Naraz som si hovorila – čo budem robiť pri klavíri, iba ja v jedných šatách, kde ľudia nestoja, nekričia a nejasajú, ale sedia a počúvajú. Ale aj to ku mne patrí. Preto je to také farebné a preto si myslím, že mám také široké publikum. Dajte ma vedľa profesora, budem si s ním mať o čom porozprávať. Ale dajte ma vedľa bezdomovca, tak si k nemu ľahnem na lavičku. Prispôsobím sa čomukoľvek. A to je dobré pre hranie a pre moju prácu.

-Akadémia populárnej hudby vám udelila ocenenie Anděl ako speváčke štvrťstoročia. Ste najúspešnejšou speváčkou v ankete Český slávik, máte osemnásť zlatých slávikov. Čo hovoríte na túto popularitu?-

Je to určitá hra ľudí, ktorí chcú poďakovať. A je to neuveriteľné poďakovanie, veľmi si to vážim. Nehovorím, že sa mi nepáči, keď ma ocení kritika, dostala som už ocenenie speváčka dvadsaťročia a teraz som si obhájila speváčku dvadsaťpäťročia. Neuveriteľné. Mám štrnásť ocenení Hudobnej akadémie. To je ale jeden deň a krásny pocit. Samozrejme, tie divácke ankety sú dôležité v tom, že to sú ľudia, ktorí potom za vami denne chodia na koncerty, čo je veľmi dôležité. Mne je jedno, keď bude v sále 70-80 ľudí, napríklad v Malostranskej besede, kde som robila koncert pre 70 ľudí. Spievala som aj pre 50.000 ľudí a nerobím v tom veľmi veľký rozdiel, akurát pri hovorenom slove hovorím viac nahlas. Potrebujem ľudí, potrebujem poslucháčov, potrebujem divákov.

-Už keď ste priznali, že máte 50 rokov, aké teda boli?-

Keď sa pozriem späť, tak mám pocit, že všetko, čo bolo, nech to bolo pekné alebo nepekné, tak to malo logiku. Zistila som, že som skutočne v Božích rukách a všetko do seba zapadá tak, že sa nemám čoho báť. Nehovorím, že v tom bolo vždy to pekné a nepočítam, že ma teraz budú všade už iba zasypávať kvetinami. Ale veľmi som sa upokojila. Prežívam jedno z najkrajších období vo svojom živote, pretože som rada sama so sebou. To som nikdy nevedela, mala som vždy pocit, že človek môže byť šťastný iba v páre. Ale som, to som ja, ku mne sú tí moji diváci a to moje poslanie, moja práca. Ja to proste milujem. A s divákmi sa vidím 31 rokov, takže to k sebe patrí.



-Milujete hudbu, to ste už povedali veľakrát. Čo vám hudba dala a prípadne naopak, čo vám vzala?-

Dala mi zmysel života, pochopila som vďaka tomu, ako sa cítim dobre a šťastne, že som našla miesto, kam patrím. Každý hľadáme to svoje miestečko a ja som to svoje našla. Čo mi vzala? Asi v mojom živote neexistuje súkromie. Ale to k tomu patrí. Keď to chcete robiť vrcholovo, ako ja, musíte niečo obetovať.

-Jedna praktická otázka, kde máte uložené všetky tie ceny, ktoré ste dostali?-

Bývam v dome a tam som si to prispôsobila. Nechala som si poličky, ktoré sa postupne zaplňujú. Mám miestnosť, kde nevodím návštevy, nechcem, aby to bolo zbytočne okázalé. Tam ma občas dovedie môj syn, a povie – aha mami, keď ti bude smutno, tak sa príď pozrieť na toto. Je to pekné, až mám niekedy pocit, že sa mi to zdalo, že to nie je pravda. Že to mám požičané, že to nie je moje. Pekný pocit.

-Už ste viackrát prezentovali, že máte rada ručné práce. Pri Černobílem turné ste háčkovali srdiečka, teraz to boli ružence. Kedy to stíhate?-

To máte tak. Ja mám vlastne so sebou stále všetko. Keď mám chvíľku, a každú chvíľku využívam, pretože sme tu na veľmi krátku dobu, tak navliekam korálky na drôtiky. Na to sa človek ani nemusí veľmi sústreďovať. Keď mám viac času alebo viac svetla, navliekam retiazky. Keď potom prídem domov, doplním k tomu očká, dávam krížik. Začala som vlani v decembri, stihla som za tri mesiace iba 750 ružencov. Iba preto, že som chcela viac. Tie som predala, aj cédečka, kde je poďakovanie za kostol v Podunajských Biskupiciach. Už som 15.000 eur odovzdala miestnemu kňazovi Martinovi Šafárikovi. Ale budem pokračovať. Už som ich stihla vyrobiť ďalších sto a rozmýšľam, ako by sa dostali tie ružence aj k ľuďom, ktorí na koncerte neboli. Keď sa pozrú na moje stránky, tam bude uvedené, kam sa majú ozvať tu v Bratislave. Robím aj pre český kostol, ktorý dostane tiež peniaze na opravu.

-Keď prídete domov, stávate sa žienkou domácou, varenie a podobne?-

Pri varení relaxujem. Nie že by som na to mala dosť času, radšej robím ružence, alebo niečo tvorím rukami. No nerobte to. Urobila som krásny dlhý ruženec z lávových kameňov a vydražila som ho za päť tisíc eur. Bolo to spontánne, ale pomohla som jednému detskému domovu. Takže než variť, radšej nechám variť niekoho iného a ja budem robiť to, čo prinesie úžitok ešte niekomu inému. Ale som úplne normálna. Som rada nenalíčená, som rada v jednoduchých šatách, jednoduchých tričkách. Nenosím džínsy, to mi nejako nikdy nešlo. Keď to potom niekedy skúsim, tak sa všetci divia. Som taká normálna ako každá, mám svoje obavy, svoje strachy. Rozdiel je iba v tom, že mám povolanie, ktoré je trocha vidieť a keď idem nakupovať, tak si okrem kreditky beriem aj podpiskarty, inak žiadna zmena.

-Aké máte želanie do najbližších dní?-

Priala by som si, aby toto nádherné obdobie vydržalo ešte tridsať rokov. Aspoň.

-Máte nejaké príslovie či porekadlo, ktoré je vám nápomocné, ktoré si pripomeniete?-

Mám jedno a to si často pripomínam: „Udržuj řád a řád udrží tebe“. Pretože mňa držia rituály. Mám ich a držím sa ich. Keby som si dala voľnú uzdu – som hrozné zviera - viem strašne hnevať, musím sa držať skrátka. Takže: „Lucinko, udržuj řád a řád udrží tebe." V roku 1951 napísal mojej maminke dedko do pamätníka krásnu vetu: „Chceš-li moudrou býti, nechtěj vše, co vidíš, neříkej vše, co víš, nevěř vše, co slyšíš, a nedělej jen co musíš, jenom to, co potřebný jest.“ V tom je všetko.