Bratislava 23. novembra (TASR) - Ešte nikdy nebolo tak pusto v duši Jozefa Miloslava Hurbana. A prežil toho už veľa. Toľko, že poniektorým by to i na desať životov stačilo. Prežil dni radostné i smutné, dni bojov a víťazstiev, nádejí a slávy, ale i dni trpké – dni porážok a sklamaní. Dni rokov, ktoré práve prežíva, patria k tým druhým. Nie, nie je z tých, čo prepadnú beznádeji po prvom nevydarenom pokuse, ani z tých, čo sa vzdávajú po prvej prehratej bitke. Vie, že vždy dokáže nazbierať toľko nových síl, aby sa opätovne mohol vrhnúť do boja. Vie, že sa nikdy nespreneverí myšlienke, ideálu a predsavzatiu – do posledného dychu slúžiť svojmu národu, brániť jeho posvätné práva, hoci aj proti všetkým temným silám sveta. Nepochybuje ani o tom, že prejde i touto pustatinou v duši, hoci... hoci je taká rozsiahla, že v tejto chvíli nevidí, ba ani netuší jej koniec. Vie však dobre, prečo je to tak. Bol zvyknutý pozerať životu priamo do očí, nikdy neuhýbal pohľadom pred zrakom nepriateľov, staval sa vždy ku každému tvárou v tvár, presvedčený o svojej pravde, vedomý si svojej sily a odvahy. No teraz...? Teraz je bezradný. Preto tá púšť v jeho duši. Zvesť, ktorá pred dvoma dňami neľútostivo zabúchala na dvere jeho domova v Hlbokom, bola zákernou ranou od chrbta. Ranou o to zákernejšou, že i keď sa človek v náhlej bolesti prudko otočí, nevidí oči vraha, len prázdnu, bezfarebnú tvár osudu, pred ktorým je bezmocný. Nie, nebolo ešte tak pusto v duši Jozefa Miloslava Hurbana. Ľudovít Štúr, jeho priateľ, spolubojovník, najvernejší druh, už nežije a on ho ide pochovať.

Foto: TASR

Dňa 22. decembra 1855 sa Ľudovít Štúr nešťastnou náhodou postrelil na poľovačke v modranskom chotári. Dňa 12. januára 1856 vo večerných hodinách zomrel v Tremlovie dome uprostred modranského námestia. O tri dni neskôr – 15. januára 1856 ho pochovali medzi kňazmi, teda na najčestnejšom mieste evanjelického cintorína v Modre. „Nad hrobem držel krátkou, ale důrazne pronikavou řeč závěrečnou dvp. pan farář Hurban, odpouštěje v ní, co nejlepší a nejbližší přítel a co kněz, všem jeho protivníkům a podávaje jim na smířenou ruku ve jménu jeho. Napokon ale zažehnav tělesné ostatky odevzdal je ve jménu Boha živého a nejsvětější Trojice do lůna matky zeme.“

Toto napísali Slovenské noviny, v tej dobe najprijateľnejšie médium pre Slovákov, v kultúrnej prílohe Světozor dňa 2. februára 1856 o pohrebných obradoch pri pochovávaní Ľudovíta Štúra. Informácia potvrdzuje, že posledné slovo nad rakvou mal J. M. Hurban. S akými pocitmi a čo všetko sa mu premietalo v mysli, keď v to mrazivé povianočné ráno odchádzal z Hlbokého do Modry, o tom zasa vypovedá vstupný odsek do poviedky Ľud ukázal prstom na neho z knihy Jaroslava Rezníka Túry do literatúry, ktorý sme uviedli na úvod tejto časti „hurbanovského cyklu“.

Nikto to nemá nad otvoreným hrobom blízkeho človeka ľahké. Najmä vtedy nie, keď musí prehovoriť. Nemal to ľahké ani taký skúsený a ostrieľaný kazateľ, akým bol J. M. Hurban. Veď Ľudovít Štúr mu bol viac ako brat. Nemal to ľahké ani preto, lebo si uvedomoval aj ďalšie a veľmi konkrétne súvislosti. Na pohrebné obrady, hlavne na sprievod, dohliadala štátna polícia. Kosierky na prilbách sa trepotali nad chodníkmi po oboch stranách cesty veľmi husto. Všetko však prebehlo veľmi dôstojne. Napriek tomu, nielen zasvätení, ale aj všetci Modrania už vedeli to, čo sa historikom málokedy pretlačí do pera. Vrchnosť nedovolila účasť na Štúrovom pohrebe evanjelickým kňazom. A chystali sa prísť naň aj s početným sprievodom. V druhom pláne sa to rovnako týkalo aj katolíckych duchovných. Preto môžeme oprávnene povedať, že účasť na Štúrovom pohrebe sa „neodporúčala“, čiže zakazovala všetkým slovenským kňazom, okrem miestneho. Pohrebný obrad mohol vykonať len miestny kňaz. Tejto povinnosti sa presvedčivo zhostil Daniel Minich.

Toto všetko si Hurban uvedomoval aj nad Štúrovým otvoreným hrobom. Bola to nielen smutná, ale aj jedna z najosudovejších a najpohnutejších chvíľ v Hurbanovom živote. Možno aj preto sa rozhodol vysloviť to, čo novinová informácia zaznamenala ako „...odpouštěje v ní, co nejlepší a nejbližší přítel zesnulého a co kněz, všem jeho protivníkům a podávaje jim na smířenou ruku ve jménu jeho.“ V súvislosti s Hurbanom sa v mysli všetkým vybavilo jedno meno – Daniel Gabriel Lichard, redaktor a vydavateľ vládnych Slovenských novín. V zápase o spisovnú slovenčinu nie tak dávno obvinil Hurbana, že svojimi aktivitami okolo slovenčiny zapríčinil smrť Jána Kollára. Vraj to básnikovi urýchlilo cestu do hrobu. No a to zasa rozpajedilo Hurbana. Vznikla polemika, aká dovtedy nemala v slovenskom živote páru.

No Hurban bol aj veľký charakter. Ako kňaz i ako človek si uvedomil závažnosť slov, ktoré vyslovil nad Štúrovou rakvou. Napriek tomu, že v polemike výrazne ťahal za dlhší koniec, prvý natiahol ruku na zmierenie. O niekoľko dní, presne – 21. januára, Lichardovi napísal: „Blahorodý Pane! Osud preukrutný zachvátil nás so smrťou Ľudovítovou, novou touto ranou pribudlo nám živým práce, úloh, zármutkov! Na život tento nadšený, na osobu túto vznešenú zabúdať sa musíme priúčať: najprv však by sme mali zabudnúť na neblahé rany minulosti! Podávam Vám pravicu priateľsko-slovanskú na zabudnutie všetkého, čo sa medzi nami stalo neblahého, a na oživenie možno blaženejších niekdajších zväzkov. Týmto listom k srdcu, článkom k výborným novinám Vašim sa hlásim. Som doteraz veľmi zaujatý a zaťažený strašným osudom Štúrovým, nemôžem viac napísať, zatiaľ pánboh buď s osudom naším. Váš oddaný priateľ J. M. Hurban.“

Bolo to veľkorysé gesto, ktoré potvrdzuje rýdzosť Hurbanovho charakteru. Lichardovi trvalo vyše pol roka, kým ponuku na zmierenie a spoluprácu prijal, ale – stalo sa.

V mesiacoch a rokoch po Štúrovej smrti záverečné päťdesiate roky akoby vstúpili do finišu. Slovensko je unavené, uspaté, mĺkve a plné starostí o každodenné živobytie. A prakticky sa to týka všetkých vrstiev slovenskej spoločnosti. Aj čoraz hlasnejšie sa ozývajúcich zemanov. Dotklo sa to a na krátky čas zahriaklo aj Jozefa Miloslava Hurbana. Ako keby si bolo treba troška oddýchnuť od zápasov, akoby sa bolo treba znova zhlboka nadýchnuť. Tomáš Winkler v románe Perom a mečom o tomto období Hurbanovho života napísal: „ Ale život ide ďalej, treba pracovať. Jedni umierajú, druhí sa rodia. Do Hurbanovej rodiny pribudne ďalšie dieťa, 15. apríla 1856 sa narodí Svatoslava. O dva roky, 3. augusta 1858 príde na svet Konštantín Svatoboj. Otec Hurban má zo svojich detí radosť. Žije len pre svoju rodinu, dojímavo sa o ňu stará, hladí hlávky svojich šiestich detí starostlivou rukou. Teraz by sa mu ťažšie ´máchalo´ mečom, už by vari ani nevedel odísť od svojich. Pre starosti a ťažkú prácu na poli neostáva mu čas na nič iné.“