Bratislava 7. septembra (TASR) - V dňoch 17. a 18. septembra 1998, teda na 150. výročie, sa uskutočnila v Starej Turej vedecká konferencia s medzinárodnou účasťou na tému Slováci v revolúcii 1848 - 1849. Matica slovenská v Martine v roku 2000 vydala z tejto konferencie zborník, ktorý z referátov, čo odzneli na konferencii, zostavil Imrich Sedlák. Je v ňom uverejnených 18 referátov a koreferátov z pera popredných historikov a literárnych historikov na čiastkové témy týkajúce sa Slovenského povstania 1848-1849. Medzi nimi nájdeme napríklad referáty Jana Rychlíka Česi a Slovenské povstanie, Jána Hučku Konštituovanie a pôsobenie SNR v revolúcii i koreferát Ljubovije Kumoviča Srbská študentská mládež na Slovensku v revolúcii. Z hľadiska našej témy najpozoruhodnejším je koreferát Viktora Timuru K niektorým súvislostiam Slovanského zjazdu 1848.

V úvode referátu autor najskôr skúma, kde vôbec vznikla myšlienka na zorganizovanie tohto podujatia a prečo sa ním stala práve Praha. „Podľa dostupných materiálov myšlienka Slovanského zjazdu vznikla vo Viedni niekedy medzi 4.-18. 4. 1848. Keď sa začali vážne úvahy o zvolaní zjazdu, jej iniciátori museli primárne uvažovať o mieste, kde ho uskutočniť. Zo všetkých slovanských krajín, vzhľadom na postavenie, v akom sa nachádzali, sa najvhodnejším javilo Česko. (...) Iniciátori pri cieľoch zjazdu však museli zobrať do úvahy existujúce myslenie, nálady, záujmy a pohyby, ktoré v Čechách prevažovali, najmä názory uznávaných českých reprezentantov.“ My dodajme, že jedným z nesporných iniciátorov zjazdu bol Ľudovít Štúr.

Počas samotných dní rokovania zjazdu sa medzi delegátmi zreteľne ukázali dve ideové tendencie. Na jednej strane to boli českí austroslavisti na čele s Františkom Palackým, a na druhej strane delegáti, ktorí pri presadzovaní záujmov slovanských národov nehľadeli na záujmy cisárskeho dvora a rakúskej monarchie vôbec. V tomto zmysle najradikálnejším bol náš Ľudovít Štúr. Všeobecne známy je jeho výrok, ktorý je dodnes zvečnený na pamätnej tabuli na Slovanskom ostrove v Prahe: „Cieľ náš mal by byť zachovať ríšu Rakúsku? Náš cieľ je zachovať nás. Najprv musíme slúžiť sebe a potom ostatným...“ atď. No tento počiatočný zovšeobecňujúci výrok mal v ďalších Štúrových slovách a vetách presné politické zdôvodnenie: „Maďari sa všemožne usilujú stať sa centrálnou mocnosťou Rakúska. Nemci majú strach pred Maďarmi i vláda... Chráňme sa toho, aby sa vláda vrhla do náručia Maďarov. Nemci vo Frankfurte zasa chcú mať Rakúsko pričlenené k Nemecku. Proti nám majú Nemci odveké antipatie, a preto sú naklonení spojiť sa s Maďarmi. Ak sa spoja a zachovajú si prevahu, čo z nás zostane?“ Tieto Štúrove slová vyvolali medzi delegátmi búrku nadšenia. No nie medzi všetkými. Tesne pred Štúrovým vystúpením zo zjazdu odišiel nahnevaný Palacký. Delegáti ho za jeho výrok, v ktorom požadoval, „aby zhromaždenie v Prahe ako základ celého programu zjazdu potvrdilo 'zachovanie mocnárstva rakúskeho (ovšem ústavného) s dodatkom, že sme sa hlavne preto zišli, aby sme ho stoj čo stoj chránili'“, vypískali. „Tento konflikt považuje J. V. Frič aj za príčinu zásahu Windischgrätza. (...) Palacký to považoval za vzburu (...) a boli o tom takto informovaní aj Thun a Windischgrätz. (...) Windischgrätz potom začal s provokáciami, aby mohol zasiahnuť“, píše autor a hoci nepriamo, ale celkom úmyselne vyslovuje domnienku, že išlo o udavačstvo.

Niektorí historici z neskorších období považovali Štúrovo vystúpenie na Slovanskom zjazde za politicky radikálne a spoločensky i agresívne. V tomto prípade treba však zobrať na vedomie aj Štúrovo vnútorné rozpoloženie. Mal za sebou dva mesiace veľkej psychickej i fyzickej námahy: Bratislava - Viedeň - Praha - Liptovský Svätý Mikuláš, kde cestoval cez Krakov, a po vydaní zatykača namáhavý útek z Liptovského Mikuláša cez Žilinu, Predmier, Zemianske Podhradie, Modru, Jablonové a Záhorskú Ves späť do Prahy. Tam ho vítala jasajúca mládež i českí vlastenci a tí mu spoločne pripravili taký program, že skoro nespával. A to všetko s vedomím o v Uhorsku stále platnom zatykači, ktorý bol v skutočnosti pozvánkou na šibenicu. Môžeme sa preto čudovať, že v tomto rozpoložení odložil nabok diplomatický slovník i politické taktizovanie a ako skutočný revolucionár rozbalil to naplno?