Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Občania Hlbokého chceli Hurbana pochovať na najčestnejšom mieste – v strede cintorína. Aj jamu už vykopali. Senický slúžny ju však prikázal zahádzať a pochovať ho v rade s ostatnými.
Autor Teraz.sk
Bratislava 8. februára (Teraz.sk) - Okolo zásadových a priamočiarych ľudí sa vždy voľačo zomelie. Konjukturalisti ich nenávidia, statoční ich milujú. Jozef Miloslav Hurban je tiež toho dobrým príkladom.
V druhej polovici roku 1887, keď mal okolo kostola roboty ako na kostole, musel sa vláčiť po policajtoch. Veľmi skrátene povedané, stalo sa toto: občianka Anna Ž. potrebovala výpis z matriky. Na majetkovo-právny účel v súvislosti s dedičským konaním. Starnúci a chorľavý Hurban jej to vypísal a podpísal. Lenže pani doklad chcela využiť na reklamovanie svojho syna zo základnej vojenskej služby. Miestni režimisti v úrade to využili a obvinili Hurbana z falšovania úradnej listiny. Na Hurbana bolo vydané trestné oznámenie. Niet pochýb o tom, že Hurban by sa bol obhájil. No milosrdná smrť bola rýchlejšia. Žalobu mu doručili dva dni pred smrťou, a Hurban ju už ani nečítal. V utorok ráno 21. februára 1888 po vyše päťmesačnom polihovaní zomrel. Jeho žena Anna Jurkovičová sedela pri ňom na peľasti aj vtedy, keď „dva razy zhlboka vzdychol a viac sa ani nepohol. Smrť prišla bez bôľu – bola tichým zosnutím. Jej príčinou bolo zlyhanie činnosti srdca, vyvolané degeneráciou srdcového svalu.“ (Winkler).
Pozoruhodné je, že Národnie noviny stihli jeho skon zaznamenať ešte v ten istý deň na titulnej strane. Zatiaľ len ako oznámenie v čiernom ráme a bez nekrológu. Redaktori v ten deň viac urobiť nemohli. No správa o Hurbanovej smrti sa ešte v ten rozšírila po celom Slovensku a v nasledujúcich dňoch po celej Strednej Európe. Hlbockú faru zaplavili desiatky sústrastných telegramov zo všetkých slovanských krajín Európy, všetky slovanské noviny a časopisy postupne priniesli aj nekrológy. Vyslovili v nich uznanie a obdiv Hurbanovmu životu a dielu i jeho vzácnemu charakteru európskeho demokrata. Len doma to vyzeralo inakšie.
Občania Hlbokého chceli Hurbana pochovať na najčestnejšom mieste – v strede cintorína. Aj jamu už vykopali. Senický slúžny ju však prikázal zahádzať a pochovať ho „v rade s ostatnými“. Prakticky to znamenalo celkom na kraji. Aj sa tak stalo. Lenže každá minca má dve strany a aj najtenšia fólia má rub aj líce. Tento čin sa v priebehu rokov obrátil proti dehonestátorom Hurbanovej osobnosti. Ukázalo sa totiž, že miesto jeho posledného odpočinku je dosť priestranné. A tak po štyroch rokoch sa nad Hurbanovým hrobom mohol zaskvieť dôstojný pamätník a neskôr, od roku 1949, ešte dôstojnejší pamätník – mohutná mohyla z ateliéru architekta, národného umelca Dušana Jurkoviča. Odvtedy Hurbanov rov dominuje celému pietnemu priestoru.
V deň pohrebu, bolo to vo štvrtok 23. februára 1888, „z Brezovej do Hlbokého tiahne voz za vozom, toľko ľudí Hlboké ešte nevidelo. Lúčia sa najbližší. Farár Ján Leška kázňou, holíčsky farár Ján Boor trúchlospevom, v mene ľudu prehovoril martinský advokát Matúš Dula.“ (Winkler). A Matúš Dula zakončil svoju rozlúčku takto: „Nuž prijmi, milý otče, vodca náš, na tomto škriepnom, ale vydobytom Ti mieste, nad hrobom svojím odmenu za svoju lásku a vernosť ku nám, za život vyše polstoročný, zaplnený službou slovenskému národu, za utrpenia, ktoré si trpezlivo a rád znášal a ktoré sa nekončia ani Tvojou smrťou. My za všetko odmieňame sa Ti sľubom tu vysloveným, že nikdy neopustíme svoj národ, že veci, zásadám, ktorým si Ty slúžil, verní zostaneme, podľahnúť nedáme. Nech Ti je ľahká rodná slovenská zem.“
Úcta k Hurbanovi sa prejavila i po jeho smrti. Slovenskí národovci sa mu zozbierali na náhrobník a vyryli naň: „Sláva národa hodna je obetí“. S odhalením tohto pomníka je spojená dramatická udalosť. Rakúsko-uhorská vrchnosť sa obávala, že slávnosť odhalenia pomníka prerastie do národnej manifestácie, ba dokonca do protivládnej demonštrácie. Preto urobila mimoriadne opatrenia. Tak sa stalo, že žandári kontrolovali totožnosť každého a na pietne miesto nechceli pustiť ani Hurbanove deti, nevesty a vnúčatá. Po tomto incidente napísal Hurbanov najstarší syn Svetozár Hurban Vajanský do Národných novín ostrý článok Hyenizmus v Uhrách. Vládne kruhy reagovali okamžite. Vajanského odsúdili do väzenia. „Pre mňa nie je Hurban len môj nezapomenuteľný otec, ale okrem toho je on i výnimočný muž môjho slovenského národa, ktorý zaň pol stoletia pracoval, bojoval a trpel,“ povedal Vajanský pred súdom. Hľa, syn hoden mena svojho otca.
Toto je záverečný text celoročného cyklu, ktorý Tlačová agentúra SR pripravila pri príležitosti Roku Jozefa Miloslava Hurbana, keď sme si pripomínali 200 rokov od jeho narodenia. Cyklus sme pripravili troška netradične. Začali sme ho pod názvom Pravde a národu 19. marca 2017, teda presne v deň narodenia Jozefa Miloslava Hurbana. Končíme ho v roku 130. výročia jeho úmrtia, ktoré pripadá na 21. februára. Na budúci týždeň (15.2.) preto ako dodatok k cyklu pripravíme výberovú bibliografiu knižných diel slovenských bádateľov a spisovateľov, ktoré sa venujú životu a dielu Jozefa Miloslava Hurbana.
V druhej polovici roku 1887, keď mal okolo kostola roboty ako na kostole, musel sa vláčiť po policajtoch. Veľmi skrátene povedané, stalo sa toto: občianka Anna Ž. potrebovala výpis z matriky. Na majetkovo-právny účel v súvislosti s dedičským konaním. Starnúci a chorľavý Hurban jej to vypísal a podpísal. Lenže pani doklad chcela využiť na reklamovanie svojho syna zo základnej vojenskej služby. Miestni režimisti v úrade to využili a obvinili Hurbana z falšovania úradnej listiny. Na Hurbana bolo vydané trestné oznámenie. Niet pochýb o tom, že Hurban by sa bol obhájil. No milosrdná smrť bola rýchlejšia. Žalobu mu doručili dva dni pred smrťou, a Hurban ju už ani nečítal. V utorok ráno 21. februára 1888 po vyše päťmesačnom polihovaní zomrel. Jeho žena Anna Jurkovičová sedela pri ňom na peľasti aj vtedy, keď „dva razy zhlboka vzdychol a viac sa ani nepohol. Smrť prišla bez bôľu – bola tichým zosnutím. Jej príčinou bolo zlyhanie činnosti srdca, vyvolané degeneráciou srdcového svalu.“ (Winkler).
Pozoruhodné je, že Národnie noviny stihli jeho skon zaznamenať ešte v ten istý deň na titulnej strane. Zatiaľ len ako oznámenie v čiernom ráme a bez nekrológu. Redaktori v ten deň viac urobiť nemohli. No správa o Hurbanovej smrti sa ešte v ten rozšírila po celom Slovensku a v nasledujúcich dňoch po celej Strednej Európe. Hlbockú faru zaplavili desiatky sústrastných telegramov zo všetkých slovanských krajín Európy, všetky slovanské noviny a časopisy postupne priniesli aj nekrológy. Vyslovili v nich uznanie a obdiv Hurbanovmu životu a dielu i jeho vzácnemu charakteru európskeho demokrata. Len doma to vyzeralo inakšie.
Občania Hlbokého chceli Hurbana pochovať na najčestnejšom mieste – v strede cintorína. Aj jamu už vykopali. Senický slúžny ju však prikázal zahádzať a pochovať ho „v rade s ostatnými“. Prakticky to znamenalo celkom na kraji. Aj sa tak stalo. Lenže každá minca má dve strany a aj najtenšia fólia má rub aj líce. Tento čin sa v priebehu rokov obrátil proti dehonestátorom Hurbanovej osobnosti. Ukázalo sa totiž, že miesto jeho posledného odpočinku je dosť priestranné. A tak po štyroch rokoch sa nad Hurbanovým hrobom mohol zaskvieť dôstojný pamätník a neskôr, od roku 1949, ešte dôstojnejší pamätník – mohutná mohyla z ateliéru architekta, národného umelca Dušana Jurkoviča. Odvtedy Hurbanov rov dominuje celému pietnemu priestoru.
V deň pohrebu, bolo to vo štvrtok 23. februára 1888, „z Brezovej do Hlbokého tiahne voz za vozom, toľko ľudí Hlboké ešte nevidelo. Lúčia sa najbližší. Farár Ján Leška kázňou, holíčsky farár Ján Boor trúchlospevom, v mene ľudu prehovoril martinský advokát Matúš Dula.“ (Winkler). A Matúš Dula zakončil svoju rozlúčku takto: „Nuž prijmi, milý otče, vodca náš, na tomto škriepnom, ale vydobytom Ti mieste, nad hrobom svojím odmenu za svoju lásku a vernosť ku nám, za život vyše polstoročný, zaplnený službou slovenskému národu, za utrpenia, ktoré si trpezlivo a rád znášal a ktoré sa nekončia ani Tvojou smrťou. My za všetko odmieňame sa Ti sľubom tu vysloveným, že nikdy neopustíme svoj národ, že veci, zásadám, ktorým si Ty slúžil, verní zostaneme, podľahnúť nedáme. Nech Ti je ľahká rodná slovenská zem.“
Úcta k Hurbanovi sa prejavila i po jeho smrti. Slovenskí národovci sa mu zozbierali na náhrobník a vyryli naň: „Sláva národa hodna je obetí“. S odhalením tohto pomníka je spojená dramatická udalosť. Rakúsko-uhorská vrchnosť sa obávala, že slávnosť odhalenia pomníka prerastie do národnej manifestácie, ba dokonca do protivládnej demonštrácie. Preto urobila mimoriadne opatrenia. Tak sa stalo, že žandári kontrolovali totožnosť každého a na pietne miesto nechceli pustiť ani Hurbanove deti, nevesty a vnúčatá. Po tomto incidente napísal Hurbanov najstarší syn Svetozár Hurban Vajanský do Národných novín ostrý článok Hyenizmus v Uhrách. Vládne kruhy reagovali okamžite. Vajanského odsúdili do väzenia. „Pre mňa nie je Hurban len môj nezapomenuteľný otec, ale okrem toho je on i výnimočný muž môjho slovenského národa, ktorý zaň pol stoletia pracoval, bojoval a trpel,“ povedal Vajanský pred súdom. Hľa, syn hoden mena svojho otca.
Toto je záverečný text celoročného cyklu, ktorý Tlačová agentúra SR pripravila pri príležitosti Roku Jozefa Miloslava Hurbana, keď sme si pripomínali 200 rokov od jeho narodenia. Cyklus sme pripravili troška netradične. Začali sme ho pod názvom Pravde a národu 19. marca 2017, teda presne v deň narodenia Jozefa Miloslava Hurbana. Končíme ho v roku 130. výročia jeho úmrtia, ktoré pripadá na 21. februára. Na budúci týždeň (15.2.) preto ako dodatok k cyklu pripravíme výberovú bibliografiu knižných diel slovenských bádateľov a spisovateľov, ktoré sa venujú životu a dielu Jozefa Miloslava Hurbana.
