Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Popri hereckej a divadelnej práci sa Kerata etabloval aj ako oceňovaný a uznávaný prozaik, dramatik a básnik.
Autor TASR
Bratislava 30. decembra (TASR) – Laca Keratu si diváci pamätajú z Divadla pre deti a mládež v Trnave, či z kultového divadla Stoka, ktoré kliesnilo cestu nezávislému umeniu v 90. rokoch 20. storočia. Popri hereckej a divadelnej práci sa Kerata etabloval aj ako oceňovaný a uznávaný prozaik, dramatik a básnik.
"Pri písaní som si autorom, režisérom, aj hercom, scénografom, hudobníkom. Je to taká komplexná robota. Zatiaľ ma uspokojuje. Vydanie každej novej knihy, aj každej premiéry hry je krokom dopredu," povedal Laco Kerata pre TASR. Dlhé roky pôsobí ako režisér v Slovenskom rozhlase, stále aktívne hrá a venuje sa písaniu. Všestranný slovenský umelec sa v piatok 1. januára dožíva 60 rokov.
Ladislav (Laco) Kerata sa narodil 1. januára 1961 v Novákoch. V roku 1989 absolvoval divadelnú réžiu na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Počas štúdií bol režisérom v Divadle SNP v Martine, v rokoch 1989 – 90 ako herec a režisér pôsobil v Divadle pre deti a mládež v Trnave.
Zlom prišiel v roku 1991, keď Laco Kerata spolu s režisérom Blahom Uhlárom a výtvarníkom Milošom Karáskom založili Divadlo Stoka, ktoré sa stalo kultovou nezávislou scénou 90. rokov a získalo množstvo domácich i zahraničných ocenení. Kerata bol spoluautorom i hercom v cca pätnástich inscenáciách – počnúc prvou hrou Kolaps (Kto je kto), cez Slepú babu a Donárium až po nezabudnuteľné predstavenie Eo Ipso. Na doskách divadla sa Laco Kerata predstavil aj s vlastným hudobno-dramatickým pásmom Sami meri vari. Popri tom založil divadelné združenie MED – My Experimental Drama.
"Stoka bola zázračná doba tesne po revolúcii, aj samotná Stoka bola zázrak. Zbavil som sa tam kŕču, že nemám talent, ktorý som nadobudol na VŠMU. A tam som, ako už skoro 30-ročný, začal aj písať, dovtedy som si nikdy nepomyslel, že sa tým budem nejako vážnejšie zaoberať. Bolo to pre nás všetkých veľmi dôležité, obrovský zážitok. A dodnes ma oslovujú ľudia, bývalí diváci, ktorí sa vyznávajú, že vďaka Stoke všeličo pochopili a ovplyvnilo ich to na celý život. Čo krajšie sa dá počuť?" spomína Laco Kerata na túto etapu svojej profesionálnej dráhy z 90. rokov 20. storočia. Myslí si však, že dnešná doba je ešte neprajnejšia na takýto typ nezávislého divadla. "Ľudia majú vkus-nevkus. Neviem koho je to vina, či médií, alebo nevzdelanosti. Možno všetkého dokopy," dodal Kerata.
Napísal spolu viac než 20 divadelných a rozhlasových hier. Ako básnik debutoval zbierkou Hriešny spánok (1991). Výber z jeho rozhlasovej dramatickej tvorby vyšiel knižne pod názvom Rádiové hry (1999), zo svojej poézie 90. rokov pripravil autorský výber Prišiel som, videl som… (2000).
Vydal hry Večera nad mestom (2001), poviedkovú knihu Mám sa… (2004) a novelu Zlý herec (2009). Nasledovala zbierka poviedok Malé domov (2013) a próza Ešte som tu a zostanem (2014) reflektujúca život starnúceho muža, ktorému sa zlievajú vlastné predstavy s realitou. Groteska odohrávajúca sa v roku 2222 nesie názov Suché roky (2019). Najnovšou Keratovou knihou je zbierka poviedok Na okraji mojej hory (2020).
Dôvody, pre ktoré sa začal viac venovať literatúre, vysvetlil Laco Kerata slovami: "Vyšlo to z toho, že som sa na divadlo nahneval. Večne som na skúškach čakal na rozlietaných hercov, vôbec sa to ťažko organizovalo, každý má toho veľa. Prenájom priestorov ma veľa stál. A potom, divákom sa dnes páči divadlo, ktoré neviem a ani nechcem robiť. Práca v rozhlase je fajn, ale nestačí mi. Pri písaní som v pokoji, s nikým sa nedohadujem, iba sám so sebou."
Laco Kerata získal viacero ocenení, medzi nimi napríklad Výročnú cenu Literárneho fondu v oblasti rozhlasu (2016) a v roku 2018 mu udelili Cenu Literárneho fondu v kategórii dráma za divadelnú hru Dobro (Divadlo Andreja Bagara v Nitre).
V budúcnosti plánuje pokračovať v režijnej a hereckej práci v rozhlase. Vďaka nej má ako režisér možnosť čítať aj literárne diela svojich kolegov-spisovateľov. Takisto považuje za vzrušujúce tvoriť, nahrávať a komponovať zvukovú stránku slovno-hudobných symfónií rozhlasových hier.
"Mám rozpísanú jednu divadelnú hru, jednu rozhlasovú hru a dve poviedkové knihy. Chcel by som sa ešte vrátiť k divadelnému herectvu, hoci neviem zatiaľ ako. A možno si ešte urobím nejaké svoje vlastné autorské divadlo," doplnil Laco Kerata, ktorý tiež figuruje ako spevák na nahrávkach z divadla Stoka a najnovšie ho baví fotografovanie. Momentálne pripravuje výstavu v Dome fotografie v Bratislave. "Určite bez umenia neviem žiť," povedal pre TASR Laco Kerata.
"Pri písaní som si autorom, režisérom, aj hercom, scénografom, hudobníkom. Je to taká komplexná robota. Zatiaľ ma uspokojuje. Vydanie každej novej knihy, aj každej premiéry hry je krokom dopredu," povedal Laco Kerata pre TASR. Dlhé roky pôsobí ako režisér v Slovenskom rozhlase, stále aktívne hrá a venuje sa písaniu. Všestranný slovenský umelec sa v piatok 1. januára dožíva 60 rokov.
Ladislav (Laco) Kerata sa narodil 1. januára 1961 v Novákoch. V roku 1989 absolvoval divadelnú réžiu na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Počas štúdií bol režisérom v Divadle SNP v Martine, v rokoch 1989 – 90 ako herec a režisér pôsobil v Divadle pre deti a mládež v Trnave.
Zlom prišiel v roku 1991, keď Laco Kerata spolu s režisérom Blahom Uhlárom a výtvarníkom Milošom Karáskom založili Divadlo Stoka, ktoré sa stalo kultovou nezávislou scénou 90. rokov a získalo množstvo domácich i zahraničných ocenení. Kerata bol spoluautorom i hercom v cca pätnástich inscenáciách – počnúc prvou hrou Kolaps (Kto je kto), cez Slepú babu a Donárium až po nezabudnuteľné predstavenie Eo Ipso. Na doskách divadla sa Laco Kerata predstavil aj s vlastným hudobno-dramatickým pásmom Sami meri vari. Popri tom založil divadelné združenie MED – My Experimental Drama.
"Stoka bola zázračná doba tesne po revolúcii, aj samotná Stoka bola zázrak. Zbavil som sa tam kŕču, že nemám talent, ktorý som nadobudol na VŠMU. A tam som, ako už skoro 30-ročný, začal aj písať, dovtedy som si nikdy nepomyslel, že sa tým budem nejako vážnejšie zaoberať. Bolo to pre nás všetkých veľmi dôležité, obrovský zážitok. A dodnes ma oslovujú ľudia, bývalí diváci, ktorí sa vyznávajú, že vďaka Stoke všeličo pochopili a ovplyvnilo ich to na celý život. Čo krajšie sa dá počuť?" spomína Laco Kerata na túto etapu svojej profesionálnej dráhy z 90. rokov 20. storočia. Myslí si však, že dnešná doba je ešte neprajnejšia na takýto typ nezávislého divadla. "Ľudia majú vkus-nevkus. Neviem koho je to vina, či médií, alebo nevzdelanosti. Možno všetkého dokopy," dodal Kerata.
Napísal spolu viac než 20 divadelných a rozhlasových hier. Ako básnik debutoval zbierkou Hriešny spánok (1991). Výber z jeho rozhlasovej dramatickej tvorby vyšiel knižne pod názvom Rádiové hry (1999), zo svojej poézie 90. rokov pripravil autorský výber Prišiel som, videl som… (2000).
Vydal hry Večera nad mestom (2001), poviedkovú knihu Mám sa… (2004) a novelu Zlý herec (2009). Nasledovala zbierka poviedok Malé domov (2013) a próza Ešte som tu a zostanem (2014) reflektujúca život starnúceho muža, ktorému sa zlievajú vlastné predstavy s realitou. Groteska odohrávajúca sa v roku 2222 nesie názov Suché roky (2019). Najnovšou Keratovou knihou je zbierka poviedok Na okraji mojej hory (2020).
Dôvody, pre ktoré sa začal viac venovať literatúre, vysvetlil Laco Kerata slovami: "Vyšlo to z toho, že som sa na divadlo nahneval. Večne som na skúškach čakal na rozlietaných hercov, vôbec sa to ťažko organizovalo, každý má toho veľa. Prenájom priestorov ma veľa stál. A potom, divákom sa dnes páči divadlo, ktoré neviem a ani nechcem robiť. Práca v rozhlase je fajn, ale nestačí mi. Pri písaní som v pokoji, s nikým sa nedohadujem, iba sám so sebou."
Laco Kerata získal viacero ocenení, medzi nimi napríklad Výročnú cenu Literárneho fondu v oblasti rozhlasu (2016) a v roku 2018 mu udelili Cenu Literárneho fondu v kategórii dráma za divadelnú hru Dobro (Divadlo Andreja Bagara v Nitre).
V budúcnosti plánuje pokračovať v režijnej a hereckej práci v rozhlase. Vďaka nej má ako režisér možnosť čítať aj literárne diela svojich kolegov-spisovateľov. Takisto považuje za vzrušujúce tvoriť, nahrávať a komponovať zvukovú stránku slovno-hudobných symfónií rozhlasových hier.
"Mám rozpísanú jednu divadelnú hru, jednu rozhlasovú hru a dve poviedkové knihy. Chcel by som sa ešte vrátiť k divadelnému herectvu, hoci neviem zatiaľ ako. A možno si ešte urobím nejaké svoje vlastné autorské divadlo," doplnil Laco Kerata, ktorý tiež figuruje ako spevák na nahrávkach z divadla Stoka a najnovšie ho baví fotografovanie. Momentálne pripravuje výstavu v Dome fotografie v Bratislave. "Určite bez umenia neviem žiť," povedal pre TASR Laco Kerata.
