Urmince/Bratislava 15. mája (TASR) – Slovenská literatúra v zásade nikdy nespája "horúce" témy do jedného príbehu. Avšak v prípade spisovateľa Ivana Habaja je kolonizácia, arbitráž, vojnová Slovenská republika (1939-1945), Povstanie, deportácie Židov, národná demokracia, Február 1948, kolektivizácia a povodne súčasťou jediného súvislého deja. Autor skúma, ako sa jeho hrdinovia správajú v kritických situáciách, akou mravnou silou disponujú. Spisovateľ Ivan Habaj má v utorok 15. mája 75 rokov.

Ivan Habaj sa narodil 15. mája 1943 v Urminciach. Na začiatku 60. rokov 20. storočia pracoval ako mechanik a technik Okresnej správy spojov v Topoľčanoch. Strednú školu pre pracujúcich v Topoľčanoch absolvoval v rokoch 1962-1965. Následne do roku 1970 študoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

V hlavnom meste zotrval a rok zastával pozíciu právnika na Generálnom riaditeľstve Slovenských energetických podnikov. Potom dva roky pracoval v Slovenskom zväze bytových družstiev a v rokoch 1975 – 1980 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Deväť rokov pôsobil ako spisovateľ z povolania. Od roku 1990 bol tri roky opäť právnikom na mestskom súde a od roku 1993 právnym expertom Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky.

Habajove literárne prvotiny začali vznikať na začiatku 80 rokov. Jeden z popredných predstaviteľov strednej spisovateľskej generácie jedinečným spôsobom zobrazil minulosť i súčasnosť slovenského juhu. Je autorom prózy Dolniaci (1972), poviedkového súboru V tieni moruše (1973), za ktorý bol odmenený cenou Zväzu slovenských spisovateľov.

Šesť autorových próz, zahrnutých do zbierky Mária (1976), predstavuje kultivovaného rozprávača, ktorý pozná problémy súčasného človeka, usiluje sa ich riešiť a nachádzať východisko. Za zmienku stojí aj zbierka noviel a poviedok Poľné samoty (1979).

V trilógii Kolonisti 1(1980) autor rozpráva o živote ľudí zo Žitného ostrova. V prvej časti zobrazuje osudy slovenských roľníkov, ktorí po prvej svetovej vojne z biedy horských políčok odišli hľadať šťastie na úrodné roviny južného Slovenska. Keď sa dostanú z počiatočných ťažkostí života v novom prostredí a začnú sa cítiť na Žitnom ostrove ako doma, prichádza rok 1938, Mníchov, Viedenská arbitráž a nútený odchod Slovákov z územia, ktoré predtým patrilo Maďarsku. O ďalších osudoch píše v druhej časti, keď sa obyvatelia Lipovej osady vracajú naspäť na Žitný ostrov. Čitateľ sa retrospektívne dozvedá, čo zažili počas vojny. Zavŕšením románu je tretia časť so silným obrazom o veľkej dunajskej povodne z roku 1965 ako aj o nie vždy idylickom spolužití Slovákov a Maďarov. Habajova trilógia je svojím rozsahom, témou i dobou vzniku podľa kritiky podobná s dielom Ladislava Balleka Pomocník.

Nasledovali Posolstvo detstva (1982), zbierky próz Sedem poviedok (1984), knihy Vône podbránia, vône bylín (1986). V súbore poviedok Bezradnosť náhlej osamotenosti(1989) autor píše o osudoch starších ľudí z postupne sa vyľudňujúcich južanských osád. Autor sonduje zväčša v pochmúrnych osudoch, plných protikladov, bolesti nesplnených očakávaní, sklamania v ľuďoch, ktorí silou pevnej južanskej vôle zápasia proti osudu.

Na pultoch kníhkupectiev sa objavila spisovateľova kniha Zo života outsiderov (1991). Literárny počin slovenského autora zaujme odvahou pozrieť sa na odvrátenú a tabuizovanú stranu súčasnosti.

Osudy ľudí poznačených úsilím prekonať spoločenskú krízu z konca 60. rokov sa dotýkajú najpálčivejších miest slovenskej nedávnej histórie.

Viaceré prózy slovenského spisovateľa Ivana Habaja boli preložené do bulharčiny, češtiny, maďarčiny, nemčiny, poľštiny a ruštiny, ďalšie vyšli v antológiách slovenskej prózy v zahraničí.

Literárnej tvorbe sa venuje aj syn spisovateľa, básnik, prozaik a literárny vedec Michal Habaj, ktorý slovenskú kritiku zaujal ambivalentnou poéziou intelektuálneho typu.