Na jej kultovej sérii kníh Džínsový denník vyrástla generácia tínedžerov. Dnes už dvadsiatnici dychtivo čakajú na šiestu knihu, ktorá vyjde v septembri.
Autor TASR
Bratislava 6. marca (TASR) - Jej Džínsový denník, najrozsiahlejšie denníkové dielo v slovenskej literatúre, sa stal fenoménom. Na kultovej sérii zatiaľ piatich kníh s príbehmi Pauly a Lukáša (plus bonusovom diele Džínsový denník Lukášovými očami) vyrástla generácia tínedžerov. Dnes už dvadsiatnici dychtivo čakajú na šiestu knihu, ktorá vyjde v septembri. Celé 3000-stranové dielo tak autorka uzavrie. "Rada som čítala zahraničné denníky a vadilo mi, že na Slovensku niečo také nemáme," vysvetlila v rozhovore pre TASR spisovateľka Zuzka Šulajová.
Stali ste sa súčasťou povinného čítania, ste autorkou najrozsiahlejšieho denníkového diela v slovenskej literatúre, vždy ste snívali o tom, že z vás bude spisovateľka?
Nikdy mi nenapadlo, že by som písala knihy. Stalo sa to na základnej škole, keď som bola šiestačka. V triede sme boli len dve baby, stali sa z nás kamošky, doteraz sme. Na Vianoce sme si napísali príbehy z prostredia našej školy. Boli sme zaľúbené do chalanov o ročník vyššie, samozrejme, v knižkách sme sa mali dať dokopy (smiech). Vtedy som zistila, že ma písanie baví. Vždy som ale išla do fantasy, bolo tam niečo fantastické, nejaká mágia. To mi zostalo aj v Džínsovom denníku, keď Gabriela je trošku veštkyňa, ovláda vykladanie z kariet a kyvadielka. Začala som si písať len pre seba príbehy o egyptských pyramídach a kliatbach. Nikdy som ale nesnívala o tom, že by to raz mohlo vyjsť. Bolo to len moje hobby a nemala som žiadne plány.
V sedemnástich ste napísali tiež pre seba, rukou do zošita, prvú časť Džínsového denníka. Prečo ste sa pustili práve do tohto žánru?
Rada som čítala zahraničné denníky a vadilo mi, že na Slovensku niečo také nemáme, nie je tam spomínaný slovenský systém výučby, naše prostredie. Ešte som ani nevedela, o čom konkrétne ten príbeh bude. Vedela som, že hlavná postava má byť trošku nesmelá a to je tak všetko. Tým, že som písala len pre seba, nezáležalo na tom. Po roku som to dopísala, o tri roky prečítala a bol to jediný príbeh zo všetkých, ktoré som dovtedy napísala, čo sa mi páčil. Malo to muchy, ale dalo sa prerobiť. Prepísala som to do počítača a poslala do Slovenského spisovateľa s tým, že niečo také tu na Slovensku nie je, či ich to náhodou nezaujme a či mi nedajú spätnú väzbu.
Urobili ste to s jasným cieľom - chcem byť spisovateľkou?
Nemyslela som, že to môže vyjsť. Mala som naivnú predstavu, že spisovatelia musia mať vyštudovanú slovenčinu, majú nejaké kontakty, že to nie je len tak a hocikto môže byť spisovateľom. V tej dobe - v roku 2007 - to ešte ani tak nebolo.
Mali ste šťastie, šéf vydavateľstva Slovenský spisovateľ Martin Chovanec rozpoznal váš talent...
Napísal mi - to dielko ma veľmi potešilo, prosím vás, už ho nikde neponúkajte, ja sa ešte poradím s kolegami, čo na to povedia oni (smiech).
Ste menovkyňou herečky Zuzany Šulajovej, neuvažovali ste v svojich autorských začiatkoch o pseudonyme?
Je to vzdialená sesternica, ale nikdy som sa s ňou nestretla.
Ani po tom, čo jej veľakrát prisudzovali autorstvo vašich kníh?
Vôbec neviem, či na to niečo hovorí. Všimla som si aj na Wikipedii, že je uvedená ako autorka mojich kníh. Práve preto sme rozmýšľali aj s pánom Chovancom nad pseudonymom, ale nepodarilo sa nám nič vymyslieť. Nakoniec som zostala pri Zuzke. Herečka Zuzana Šulajová je väčšinou uvádzaná ako Zuzana, tak ja som si nechala Zuzku.
Na svojom konte máte 67.800 predaných titulov, v TOP 5 najpredávanejších kníh vášho materského vydavateľstva figuruje zatiaľ vaša posledná knižka Džínsový denník 5. Dokáže vás spisovateľstvo uživiť?
Čiastočne áno. Keby som nežila s rodičmi, asi by som mala problém s nájomným.
Postavy vašich kníh musia byť výnimočne psychologicky spracované, keď vydržali v obľube mladých čitateľov tak dlho. Podobáte sa im? Paula je introvertka, vypovedá to niečo aj o vás?
Bývala som veľmi veľká introvertka, na základnej som mala problém sa s hocikým rozprávať. Bola som dosť utiahnutá. Teraz som, aj podľa jedného známeho, dokonalá kombinácia introverta a extroverta, takže som sa trošku posunula (smiech). Pomohli mi určite aj moje knihy, musela som začať komunikovať nielen s novinármi, redaktormi, ale aj s čitateľmi. Nenávidela som besedy, nebavilo ma počúvať. Teraz som na opačnej strane, musela som sa naučiť súvisle, zrozumiteľne a zaujímavo rozprávať.
A čo ostatné postavy, tiež v sebe nosia niečo z vás?
Každá jedna postava je ako moje dieťa, každá ma niečo zo mňa, ale zároveň je úplne samostatnou osobnosťou.
Tridsiatnička píše pre tínedžerov a s úspechom, to je vaša vizitka. Dokážete používať ich jazyk, ovládate ich svet. Nerobí vám problém vcítiť sa do svojich postáv? Vraciate sa cez ne do svojej puberty?
Nie je to pre mňa vôbec ťažké. Možno je to tým, že sa stále cítim na nejakých 21 rokov (smiech). Dni mi utekajú tak šialene rýchlo, že to, čo bolo pred desiatimi rokmi, mám pocit, že bolo včera. Nemám problém si pripomenúť stredoškolské alebo dokonca 'základniarske' časy, čo decká okolo mňa riešili. Pravdepodobne mi pomáha aj to, že som dosť empatická.
Aj by ste boli ochotná vrátiť sa do puberty, keby bola taká možnosť?
Nechcela by som sa vrátiť naspäť. Ja som spokojná tam, kde som. Teraz sa cítim asi najlepšie - dospelá, samostatná, slobodná, už môžem robiť všetko.
Pri sledovaní príbehov Pauly sa čitateľky neraz pristihnú pri tom, že v určitých situáciách by spravili to isté, čo hlavná hrdinka. Čím to je, máte to odpozorované alebo zažité?
To sú pre mňa ťažké otázky, neviem (smiech). Jednoducho sedím, píšem a úplne sa ponorím do príbehu s tým, že nič okolo mňa neexistuje. Cítim a vnímam ako každá postava, ktorú dávam do príbehu. V hlave sa mi odvíja film, ktorý sledujem a dávam ho na papier tak, aby bol príťažlivý aj pre čitateľa, ktorý ten film nevidí. Naozaj neviem, ako je to možné, že sa mi to až takto darí.
Vy si píšete denník?
Od dvanástich rokov. Samozrejme, už nie pravidelne, niekedy ubehne aj niekoľko mesiacov. Je to krásna spomienka na minulé časy, nedovolí vám zabudnúť. Ani netušíte, koľko všedných vecí, drobností zabudnete, čo vás vtedy trápilo - netrápilo. Stojí to za to ako pamiatka.
Postavy v denníkoch, podobne ako čitatelia knižiek, dospievajú, riešia iné veci. Naznačíte, kam sa posunie príbeh v šiestej časti?
Paula bude mať dcéru, ktorá si bude tiež písať denník. To bol pre mňa návrat do starých čias - zasa puberta, základná, stredná škola... Písalo sa mi to fantasticky, bolo to oživenie.
Musí byť veľmi dojemné, keď vám čitateľky píšu, že s vašou Paulou vyrastali a dokonca, že sú všetky Džínsové denníky s nimi osudovo spojené... citujem: človek má pocit ako keby nečítal knihu, ale rozprával sa s najlepšou kamarátkou...
To ste našli na Facebooku? Je to veľmi dojímavé... Teraz mi napríklad vyšiel v češtine Džínsový denník 2. Čitatelia mohli o túto českú verziu súťažiť. Do komentárov mali napísať, ktoré scénky z dvojky majú radi a prečo. Napísali mi také krásne veci, že som mala pomaly slzy v očiach. Písanie kníh človek nemôže robiť kvôli peniazom, ale len kvôli tomu, že ho to baví. Spätná väzba od čitateľov je to najlepšie.
Dokonca si vyberajú na súťaže v prednese prózy práve úryvky z Džínsových denníkov... Neboli ste zatiaľ v porote takej súťaže?
Nie, ale stáva sa mi, že mi píšu čitatelia, či im nepomôžem vybrať nejakú časť knihy, ktorú by mali takto prednášať.
A poradíte?
Bohužiaľ, to nemôžem rozhodnúť za nich. Sú šťastní aj za takú odpoveď (smiech), ale keď mi pošlú nejaké svoje dielka, knižky, ktoré sa snažia písať, úryvky, snažím sa im pomôcť, nasmerovať. Väčšinou im radím - píš preto, lebo chceš. A nie preto, že chceš, aby to bolo maximálne super a niekedy vyšlo.
Aké knihy ste čítali vy ako tínedžerka?
Hlavne detektívky a thrillery, samozrejme, mládežnícke romány, neskôr ženské.
Tajný denník Adriana Molea od Sue Townsendovej vás nechytil?
Nikdy ma nelákal. Čítala som Nicka Twispa, to ma tiež nechytilo. Siahla som po ňom, lebo mi ho odporučili ako denník svetového kalibru. Tým, že je to o chlapcovi v puberte, je to plné testosterónu (smiech).
Na slovenský knižný trh ste prerazili s Džínsovým denníkom v roku 2007, dá sa povedať v čase, keď slovenskí autori neboli zvlášť obľúbení. Očakávali ste, že vzbudíte taký obrovský záujem mladých čitateľov?
Čakala som, že budem chodiť kanálmi (smiech). Strašne som sa bála, nikomu som sa nepriznávala dokonca až do roku 2013. Šesť rokov som nehovorila o tom, že niečo píšem. Neznášala som, keď náhodou niekto zistil, že som to ja. Hanbila som sa. Brala som to tak, že je to jedna časť môjho života, a dajte mi s tým pokoj. Dlho trvalo, kým som sa stotožnila s tým, že je to moja práca, niečo som dosiahla a nemusím sa za to hanbiť. Sú ľudia, ktorí to berú tak, že píšete knihy, lebo nemáte vlastný život a kompenzujete si niečo. Strašne ma to urážalo.
V piatej knihe ste vyslali Paulu do Austrálie. Krajinu opisujete veľmi presvedčivo, akoby ste ju navštívili...
Deväť mesiacov som bola v Austrálii na študijnom pobyte - angličtina a manažment. Na rozdiel od Pauly som tam išla sama. Vtedy som robila v jazykovej škole, cítila som potrebu zmeny, nikdy som nebola na internáte. Chýbalo mi to, chcela som byť úplne zodpovedná. Bolo mi úplne jedno, že je to 16.000 kilometrov ďaleko. V auguste som letela a zostala do konca apríla. Bolo to najlepšie rozhodnutie v mojom živote. Perfektný reset. V Austrálii som nabrala sebavedomie, musela som sa spoľahnúť sama na seba.
Čo vám ešte dal pobyt u protinožcov?
Uvedomila som si, akú bohatú kultúru a históriu máme. V Austrálii je multikultúrna spoločnosť, to znamená žiadna kultúra, každý ma svoje čriepky, ktoré nie sú spojené do jedného celku. Je to roztrieštené a nič vyslovene austrálske. Dodatočne som si uvedomila, že som neochutnala nič austrálske a neviem, čo je vyslovene austrálske.
V jednom z rozhovorov ste priznali, že máte blízko k žánru historického románu a medzi vaše obľúbené autorky patrí chorvátska spisovateľka Marija Jurić Zagorka. Nechcete si vyskúšať tento žáner?
Chcela by som si vyskúšať niečo na ten štýl, ale som historický laik, bude to chcieť veľké štúdium nielen dejín, ale aj dobového všedného života. Nebude to také jednoduché a ak, tak budem musieť nájsť nejakého historického konzultanta. Možno raz.
Keď sme sa zhovárali pri príležitosti vydania Džínsového denníka 3, tvrdili ste, že je to posledná kniha príbehov stredoškolákov Pauly a Lukáša, že končíte. Mali ste obavy, že by ďalšie knihy mohli skĺznuť do roviny ženských románov?
To bol dôvod, prečo som nechcela písať ďalej. Po tretej časti som odišla do Austrálie. Aj tam mi chodili ďakovné maily, pán vydavateľ sa pýtal, či naozaj nebude pokračovanie, lebo na pokračovanie Džínsových denníkov sa pýtal aj Ikar, že sa to veľmi dobre predáva. Nechcela som porušiť slovo, urobila som kompromis, napísala som to isté z pohľadu Lukáša – Lukášov denník, prierez prvými troma časťami.
Bolo to ťažké písať z pohľadu chlapca?
Omnoho ľahšie, lebo Paula je introvert a Lukáš extrovert. Mala som kopu možností, čo s tou postavou môžem robiť. Užívala som si to. Nerobil mi problém pohľad do chlapčenského sveta, i keď niektoré ženy hovoria, že je cítiť, že to napísala žena. Neviem, ako môže žena posúdiť mužskú postavu, lebo zasa chlapci, aj tí ma čítajú, čo ma prekvapuje, sú nadšení. Podľa nich je to výborné. Pýtajú sa, či mám brata, ktorý mi pomáhal vyformovať typického chlapca. Dávam viac na názor chlapa, keď je to o chlapcovi. Lukáš mi ukázal, že sa dá pokračovať bez toho, aby z toho bol ženský román, aby som tam stále nedávala vulgarizmy, nevery, rozvody a všetky životné situácie, ktoré som do denníka nechcela dávať.
Napokon sa z vašich denníkov stal prvý slovenský vtipný vývinový román pre mladých, ktorý v septembri uzavrie šiesta časť. Čo bude potom? Chcete sa zbaviť nálepky "tá, čo píše denníky"? Nemáte chuť vyskúšať si napríklad detektívny žáner? Mohla by z vás byť ženská verzia Dominika Dána...
Prikláňam sa skôr k histórii. V Austrálii mi došlo, akú máme bohatú históriu, napriek tomu, že sme nikdy nemali politicky vyhranený štát. Vždy sme patrili pod niekoho iného, boli sme Uhorsko. Nebolo Slovensko. Ale sú to naše dejiny a boli sme súčasťou krásnych európskych, nesmierne bohatých dejín, ktoré Austrália nemá, Amerika obdobne. Zo svetových veľmocí iba Rusko má tiež krásne dejiny.
Ku ktorému historickému obdobiu máte blízko?
Milujem 15. – 16. storočie. Zaujal ma Matej Korvín, lenže toho už spracovala Zagorka v 23-zväzkovej Gordane. Keby som chcela písať o ňom, opakovala by som sa. Budem propagovať Zagorku, lebo chcem, aby ju dnešní mladí ľudia ešte spoznali. Veľmi málo čitateľov ju pozná, ale nechcela by som písať o obdobiach, ktorým sa venovala ona. Pravdepodobne mi však bude inšpiráciou. Ak budem písať o období Mateja Korvína, bude to skôr o jeho otcovi, to Zagorka neurobila. Matej Huňady, neskôr zvaný Korvín sa dostal na rakúsko-uhorský trón úplnou náhodou, pôvodne nemal byť kráľom, jeho brata dokonca sťali. Ich otec, Ján Huňady bol zase skvelým bojovníkom. Je to veľmi zaujímavá história.
Takže na ten detektívny thriller vás asi nenahovorím, i keď ste svojho času obdivovali Jefferyho Deavera - príbehy Kamenná opica či Zberateľ kostí, ktorý bol aj sfilmovaný...
Možno niekedy v budúcnosti, bohvie, čo bude. Okrem toho môj otec bol v predrevolučných a porevolučných rokoch policajt, čiže rôzne prípady človeka, ktorý to reálne zažil, by som mala doslova z prvej ruky, nečítala by som o tom a nevykrádala archívy. Nemuselo by to byť zlé, ale autorov, čo píšu detektívne thrillery, je na Slovensku veľa, aj románov zo súčasného prostredia, zatiaľ čo história je menej frekventovaná.
Čítate súčasných slovenských autorov?
Mám veľmi slabý prehľad, priznávam. To málo, čo viem, viem vďaka tomu, že kamarátka pracuje v knižnici, občas mi niečo povie. Samozrejme, poznám hlavne spisovateľov zo svojho vydavateľstva, celkom sa mi páčia.
Máte ozaj verných čitateľov a veľmi kreatívnych, jedna z nich dokonca Džínsový denník 4 zachytila prostredníctvom fotiek na videu, ďalší vám venujú svoje školské projekty... Čo by ste povedali na to, keby sa na základe vašich knižiek natočil film?
Pýta sa ma na to asi každá druhá čitateľka. Nemám kontakty, neviem, ako by to prebiehalo, nie som režisér, neviem, ako sa píše scenár, musela by som si to naštudovať. Nie som si istá, ako by sa Džínsový denník sfilmoval. Možno z prostredia strednej školy dobre, ale potom, ako postavy rastú a dokonca Austrália... A nie som si istá, či Slováci sú nachystaní na súčasnú filmovú tvorbu niečoho takého, lebo u nás sa robia najmä seriály, ktoré ja veľmi nemusím. Trošku by som sa aj bála, či knihu nepokazia. Okrem toho, každý čitateľ má svoju vlastnú predstavu, ako postavy vyzerajú a film to v momente zničí.
Na rozhovor ste prišli v sprievode svojho štvornohého kamaráta – čierneho kríženca Maxa. Dostal sa váš psík aj do denníkov?
Nie, Max sa narodil v roku 2006. V denníku je slovenský čuvač Belko, bol to pes mojej starej mamy. Kúpili sme ho, keď som bola ešte malá, doteraz ma to neprestalo mrzieť. Stará mama chcela len psa do dvora, aby ju strážil, celý život teda prežil na reťazi. Nemala ho rada, mal pri nej veľmi ťažký život. To, že som ho dala do knihy, bolo také moje ospravedlnenie.
Čo robíte, keď sa nevenujete písaniu? Ako oddychujete?
Knihy sú môj svet, rada oddychujem zasa pri ich čítaní. A chodím na prechádzky s Maxom do prírody. Bývam pri Devínskej Kobyle, máme výborné možnosti na turistiku. To je môj každodenný oddych – upratanie si hlavy po písaní. Úplne ma to odpúta a vtedy aj dostávam najlepšie nápady. Je to môj šport, necvičím, ale chodíme do lesa. Teraz máme problémy, lebo sa všetci spamätali, že treba tam prírodu chrániť a pes musí byť na vodítku, napriek tomu, že ten môj je extrémne poslušný... Rada tiež chodím s kamarátmi von, s rodinou na výlety, fascinujú ma zrúcaniny.
Relaxujete pri knihách, prezradíte mená svojich obľúbených autorov?
Spomínala som Zagorku, Jožo Nižňanský, Jeffery Deaver, jeho knihy milujem, má prekombinované zápletky, človek nikdy nevie, čo sa vlastne bude diať. Ďalej Jo Nesbo, samozrejme, Agatha Christie je úžasná, veľmi ju obdivujem. Rada čítam dánskeho spisovateľa Olsena, severské detektívky mi pripadajú veľmi kvalitné. Páči sa mi Rowlingovej Harry Potter, vyrastala som s ním, takže úplne chápem, čo pre čitateľov znamená. Mám dosť široký záber, rada si prečítam aj Tolstoja.
Kde na to beriete čas?
Momentálne robím doma, som na voľnej nohe, takže čas sa nájde. Keď som študovala, alebo robila, čítala som pri raňajkách, pri večeri, v autobuse.
Máte aj spisovateľský rituál?
Väčšinou každého sklamem, nemám (smiech). Akurát musí byť ticho, som háklivá na akýkoľvek zvuk, smiech alebo aj zívanie. Do príbehu sa ponorím a na svet okolo nereagujem. Akýkoľvek zvuk ma z môjho príbehu vytrhne. Potrebujem ticho, moje písanie môžem prirovnať k meditácii, prosto píšem, nevnímam. Vnímam len svoje myšlienky, ktoré dávam na papier. Inak vstávam o pol siedmej. Pracujem od pol deviatej aj cez víkend.
Kto prvý číta vaše rukopisy?
Moja mama, ale musím ju huckať, aby som nemusela čakať mesiac, kým knihu prečíta. Potom ešte kamarátky. Mama je tiež skôr introvert, kamarátky mám zasa extrovertky. To mi ponúka dva rozdielne pohľady na knihu – to je dobré pre kompromis, hľadám strednú cestu pre to, čo mi ony skritizujú alebo neskritizujú. Rôzne pohľady na knihu, to je to najlepšie pre spisovateľa. Objektivita je dôležitá.
Žijete len vo svojom svete kníh alebo si pozriete aj bežnú realitu v podobe televíznych správ?
Mala som obdobie, keď som veľmi sledovala správy, hlavne politiku, dokonca aj ekonomiku, napriek tomu, že matematika je mimo mňa. V súčasnosti sú správy spolitizované a znegativizované. Neverím, že médiá podávajú správy objektívne. Myslím si, že majú nalinkované, čo a ako majú hovoriť. Nepáči sa mi to. Správy radšej nepozerám. To, čo mám vedieť a čo potrebujem vedieť, sa ku mne vždy nejako inak dostane.
Stali ste sa súčasťou povinného čítania, ste autorkou najrozsiahlejšieho denníkového diela v slovenskej literatúre, vždy ste snívali o tom, že z vás bude spisovateľka?
Nikdy mi nenapadlo, že by som písala knihy. Stalo sa to na základnej škole, keď som bola šiestačka. V triede sme boli len dve baby, stali sa z nás kamošky, doteraz sme. Na Vianoce sme si napísali príbehy z prostredia našej školy. Boli sme zaľúbené do chalanov o ročník vyššie, samozrejme, v knižkách sme sa mali dať dokopy (smiech). Vtedy som zistila, že ma písanie baví. Vždy som ale išla do fantasy, bolo tam niečo fantastické, nejaká mágia. To mi zostalo aj v Džínsovom denníku, keď Gabriela je trošku veštkyňa, ovláda vykladanie z kariet a kyvadielka. Začala som si písať len pre seba príbehy o egyptských pyramídach a kliatbach. Nikdy som ale nesnívala o tom, že by to raz mohlo vyjsť. Bolo to len moje hobby a nemala som žiadne plány.
V sedemnástich ste napísali tiež pre seba, rukou do zošita, prvú časť Džínsového denníka. Prečo ste sa pustili práve do tohto žánru?
Rada som čítala zahraničné denníky a vadilo mi, že na Slovensku niečo také nemáme, nie je tam spomínaný slovenský systém výučby, naše prostredie. Ešte som ani nevedela, o čom konkrétne ten príbeh bude. Vedela som, že hlavná postava má byť trošku nesmelá a to je tak všetko. Tým, že som písala len pre seba, nezáležalo na tom. Po roku som to dopísala, o tri roky prečítala a bol to jediný príbeh zo všetkých, ktoré som dovtedy napísala, čo sa mi páčil. Malo to muchy, ale dalo sa prerobiť. Prepísala som to do počítača a poslala do Slovenského spisovateľa s tým, že niečo také tu na Slovensku nie je, či ich to náhodou nezaujme a či mi nedajú spätnú väzbu.
Urobili ste to s jasným cieľom - chcem byť spisovateľkou?
Nemyslela som, že to môže vyjsť. Mala som naivnú predstavu, že spisovatelia musia mať vyštudovanú slovenčinu, majú nejaké kontakty, že to nie je len tak a hocikto môže byť spisovateľom. V tej dobe - v roku 2007 - to ešte ani tak nebolo.
Mali ste šťastie, šéf vydavateľstva Slovenský spisovateľ Martin Chovanec rozpoznal váš talent...
Napísal mi - to dielko ma veľmi potešilo, prosím vás, už ho nikde neponúkajte, ja sa ešte poradím s kolegami, čo na to povedia oni (smiech).
Ste menovkyňou herečky Zuzany Šulajovej, neuvažovali ste v svojich autorských začiatkoch o pseudonyme?
Je to vzdialená sesternica, ale nikdy som sa s ňou nestretla.
Ani po tom, čo jej veľakrát prisudzovali autorstvo vašich kníh?
Vôbec neviem, či na to niečo hovorí. Všimla som si aj na Wikipedii, že je uvedená ako autorka mojich kníh. Práve preto sme rozmýšľali aj s pánom Chovancom nad pseudonymom, ale nepodarilo sa nám nič vymyslieť. Nakoniec som zostala pri Zuzke. Herečka Zuzana Šulajová je väčšinou uvádzaná ako Zuzana, tak ja som si nechala Zuzku.
Na svojom konte máte 67.800 predaných titulov, v TOP 5 najpredávanejších kníh vášho materského vydavateľstva figuruje zatiaľ vaša posledná knižka Džínsový denník 5. Dokáže vás spisovateľstvo uživiť?
Čiastočne áno. Keby som nežila s rodičmi, asi by som mala problém s nájomným.
Postavy vašich kníh musia byť výnimočne psychologicky spracované, keď vydržali v obľube mladých čitateľov tak dlho. Podobáte sa im? Paula je introvertka, vypovedá to niečo aj o vás?
Bývala som veľmi veľká introvertka, na základnej som mala problém sa s hocikým rozprávať. Bola som dosť utiahnutá. Teraz som, aj podľa jedného známeho, dokonalá kombinácia introverta a extroverta, takže som sa trošku posunula (smiech). Pomohli mi určite aj moje knihy, musela som začať komunikovať nielen s novinármi, redaktormi, ale aj s čitateľmi. Nenávidela som besedy, nebavilo ma počúvať. Teraz som na opačnej strane, musela som sa naučiť súvisle, zrozumiteľne a zaujímavo rozprávať.
A čo ostatné postavy, tiež v sebe nosia niečo z vás?
Každá jedna postava je ako moje dieťa, každá ma niečo zo mňa, ale zároveň je úplne samostatnou osobnosťou.
Tridsiatnička píše pre tínedžerov a s úspechom, to je vaša vizitka. Dokážete používať ich jazyk, ovládate ich svet. Nerobí vám problém vcítiť sa do svojich postáv? Vraciate sa cez ne do svojej puberty?
Nie je to pre mňa vôbec ťažké. Možno je to tým, že sa stále cítim na nejakých 21 rokov (smiech). Dni mi utekajú tak šialene rýchlo, že to, čo bolo pred desiatimi rokmi, mám pocit, že bolo včera. Nemám problém si pripomenúť stredoškolské alebo dokonca 'základniarske' časy, čo decká okolo mňa riešili. Pravdepodobne mi pomáha aj to, že som dosť empatická.
Aj by ste boli ochotná vrátiť sa do puberty, keby bola taká možnosť?
Nechcela by som sa vrátiť naspäť. Ja som spokojná tam, kde som. Teraz sa cítim asi najlepšie - dospelá, samostatná, slobodná, už môžem robiť všetko.
Pri sledovaní príbehov Pauly sa čitateľky neraz pristihnú pri tom, že v určitých situáciách by spravili to isté, čo hlavná hrdinka. Čím to je, máte to odpozorované alebo zažité?
To sú pre mňa ťažké otázky, neviem (smiech). Jednoducho sedím, píšem a úplne sa ponorím do príbehu s tým, že nič okolo mňa neexistuje. Cítim a vnímam ako každá postava, ktorú dávam do príbehu. V hlave sa mi odvíja film, ktorý sledujem a dávam ho na papier tak, aby bol príťažlivý aj pre čitateľa, ktorý ten film nevidí. Naozaj neviem, ako je to možné, že sa mi to až takto darí.
Vy si píšete denník?
Od dvanástich rokov. Samozrejme, už nie pravidelne, niekedy ubehne aj niekoľko mesiacov. Je to krásna spomienka na minulé časy, nedovolí vám zabudnúť. Ani netušíte, koľko všedných vecí, drobností zabudnete, čo vás vtedy trápilo - netrápilo. Stojí to za to ako pamiatka.
Postavy v denníkoch, podobne ako čitatelia knižiek, dospievajú, riešia iné veci. Naznačíte, kam sa posunie príbeh v šiestej časti?
Paula bude mať dcéru, ktorá si bude tiež písať denník. To bol pre mňa návrat do starých čias - zasa puberta, základná, stredná škola... Písalo sa mi to fantasticky, bolo to oživenie.
Musí byť veľmi dojemné, keď vám čitateľky píšu, že s vašou Paulou vyrastali a dokonca, že sú všetky Džínsové denníky s nimi osudovo spojené... citujem: človek má pocit ako keby nečítal knihu, ale rozprával sa s najlepšou kamarátkou...
To ste našli na Facebooku? Je to veľmi dojímavé... Teraz mi napríklad vyšiel v češtine Džínsový denník 2. Čitatelia mohli o túto českú verziu súťažiť. Do komentárov mali napísať, ktoré scénky z dvojky majú radi a prečo. Napísali mi také krásne veci, že som mala pomaly slzy v očiach. Písanie kníh človek nemôže robiť kvôli peniazom, ale len kvôli tomu, že ho to baví. Spätná väzba od čitateľov je to najlepšie.
Dokonca si vyberajú na súťaže v prednese prózy práve úryvky z Džínsových denníkov... Neboli ste zatiaľ v porote takej súťaže?
Nie, ale stáva sa mi, že mi píšu čitatelia, či im nepomôžem vybrať nejakú časť knihy, ktorú by mali takto prednášať.
A poradíte?
Bohužiaľ, to nemôžem rozhodnúť za nich. Sú šťastní aj za takú odpoveď (smiech), ale keď mi pošlú nejaké svoje dielka, knižky, ktoré sa snažia písať, úryvky, snažím sa im pomôcť, nasmerovať. Väčšinou im radím - píš preto, lebo chceš. A nie preto, že chceš, aby to bolo maximálne super a niekedy vyšlo.
Aké knihy ste čítali vy ako tínedžerka?
Hlavne detektívky a thrillery, samozrejme, mládežnícke romány, neskôr ženské.
Tajný denník Adriana Molea od Sue Townsendovej vás nechytil?
Nikdy ma nelákal. Čítala som Nicka Twispa, to ma tiež nechytilo. Siahla som po ňom, lebo mi ho odporučili ako denník svetového kalibru. Tým, že je to o chlapcovi v puberte, je to plné testosterónu (smiech).
Na slovenský knižný trh ste prerazili s Džínsovým denníkom v roku 2007, dá sa povedať v čase, keď slovenskí autori neboli zvlášť obľúbení. Očakávali ste, že vzbudíte taký obrovský záujem mladých čitateľov?
Čakala som, že budem chodiť kanálmi (smiech). Strašne som sa bála, nikomu som sa nepriznávala dokonca až do roku 2013. Šesť rokov som nehovorila o tom, že niečo píšem. Neznášala som, keď náhodou niekto zistil, že som to ja. Hanbila som sa. Brala som to tak, že je to jedna časť môjho života, a dajte mi s tým pokoj. Dlho trvalo, kým som sa stotožnila s tým, že je to moja práca, niečo som dosiahla a nemusím sa za to hanbiť. Sú ľudia, ktorí to berú tak, že píšete knihy, lebo nemáte vlastný život a kompenzujete si niečo. Strašne ma to urážalo.
V piatej knihe ste vyslali Paulu do Austrálie. Krajinu opisujete veľmi presvedčivo, akoby ste ju navštívili...
Deväť mesiacov som bola v Austrálii na študijnom pobyte - angličtina a manažment. Na rozdiel od Pauly som tam išla sama. Vtedy som robila v jazykovej škole, cítila som potrebu zmeny, nikdy som nebola na internáte. Chýbalo mi to, chcela som byť úplne zodpovedná. Bolo mi úplne jedno, že je to 16.000 kilometrov ďaleko. V auguste som letela a zostala do konca apríla. Bolo to najlepšie rozhodnutie v mojom živote. Perfektný reset. V Austrálii som nabrala sebavedomie, musela som sa spoľahnúť sama na seba.
Čo vám ešte dal pobyt u protinožcov?
Uvedomila som si, akú bohatú kultúru a históriu máme. V Austrálii je multikultúrna spoločnosť, to znamená žiadna kultúra, každý ma svoje čriepky, ktoré nie sú spojené do jedného celku. Je to roztrieštené a nič vyslovene austrálske. Dodatočne som si uvedomila, že som neochutnala nič austrálske a neviem, čo je vyslovene austrálske.
V jednom z rozhovorov ste priznali, že máte blízko k žánru historického románu a medzi vaše obľúbené autorky patrí chorvátska spisovateľka Marija Jurić Zagorka. Nechcete si vyskúšať tento žáner?
Chcela by som si vyskúšať niečo na ten štýl, ale som historický laik, bude to chcieť veľké štúdium nielen dejín, ale aj dobového všedného života. Nebude to také jednoduché a ak, tak budem musieť nájsť nejakého historického konzultanta. Možno raz.
Keď sme sa zhovárali pri príležitosti vydania Džínsového denníka 3, tvrdili ste, že je to posledná kniha príbehov stredoškolákov Pauly a Lukáša, že končíte. Mali ste obavy, že by ďalšie knihy mohli skĺznuť do roviny ženských románov?
To bol dôvod, prečo som nechcela písať ďalej. Po tretej časti som odišla do Austrálie. Aj tam mi chodili ďakovné maily, pán vydavateľ sa pýtal, či naozaj nebude pokračovanie, lebo na pokračovanie Džínsových denníkov sa pýtal aj Ikar, že sa to veľmi dobre predáva. Nechcela som porušiť slovo, urobila som kompromis, napísala som to isté z pohľadu Lukáša – Lukášov denník, prierez prvými troma časťami.
Bolo to ťažké písať z pohľadu chlapca?
Omnoho ľahšie, lebo Paula je introvert a Lukáš extrovert. Mala som kopu možností, čo s tou postavou môžem robiť. Užívala som si to. Nerobil mi problém pohľad do chlapčenského sveta, i keď niektoré ženy hovoria, že je cítiť, že to napísala žena. Neviem, ako môže žena posúdiť mužskú postavu, lebo zasa chlapci, aj tí ma čítajú, čo ma prekvapuje, sú nadšení. Podľa nich je to výborné. Pýtajú sa, či mám brata, ktorý mi pomáhal vyformovať typického chlapca. Dávam viac na názor chlapa, keď je to o chlapcovi. Lukáš mi ukázal, že sa dá pokračovať bez toho, aby z toho bol ženský román, aby som tam stále nedávala vulgarizmy, nevery, rozvody a všetky životné situácie, ktoré som do denníka nechcela dávať.
Napokon sa z vašich denníkov stal prvý slovenský vtipný vývinový román pre mladých, ktorý v septembri uzavrie šiesta časť. Čo bude potom? Chcete sa zbaviť nálepky "tá, čo píše denníky"? Nemáte chuť vyskúšať si napríklad detektívny žáner? Mohla by z vás byť ženská verzia Dominika Dána...
Prikláňam sa skôr k histórii. V Austrálii mi došlo, akú máme bohatú históriu, napriek tomu, že sme nikdy nemali politicky vyhranený štát. Vždy sme patrili pod niekoho iného, boli sme Uhorsko. Nebolo Slovensko. Ale sú to naše dejiny a boli sme súčasťou krásnych európskych, nesmierne bohatých dejín, ktoré Austrália nemá, Amerika obdobne. Zo svetových veľmocí iba Rusko má tiež krásne dejiny.
Ku ktorému historickému obdobiu máte blízko?
Milujem 15. – 16. storočie. Zaujal ma Matej Korvín, lenže toho už spracovala Zagorka v 23-zväzkovej Gordane. Keby som chcela písať o ňom, opakovala by som sa. Budem propagovať Zagorku, lebo chcem, aby ju dnešní mladí ľudia ešte spoznali. Veľmi málo čitateľov ju pozná, ale nechcela by som písať o obdobiach, ktorým sa venovala ona. Pravdepodobne mi však bude inšpiráciou. Ak budem písať o období Mateja Korvína, bude to skôr o jeho otcovi, to Zagorka neurobila. Matej Huňady, neskôr zvaný Korvín sa dostal na rakúsko-uhorský trón úplnou náhodou, pôvodne nemal byť kráľom, jeho brata dokonca sťali. Ich otec, Ján Huňady bol zase skvelým bojovníkom. Je to veľmi zaujímavá história.
Takže na ten detektívny thriller vás asi nenahovorím, i keď ste svojho času obdivovali Jefferyho Deavera - príbehy Kamenná opica či Zberateľ kostí, ktorý bol aj sfilmovaný...
Možno niekedy v budúcnosti, bohvie, čo bude. Okrem toho môj otec bol v predrevolučných a porevolučných rokoch policajt, čiže rôzne prípady človeka, ktorý to reálne zažil, by som mala doslova z prvej ruky, nečítala by som o tom a nevykrádala archívy. Nemuselo by to byť zlé, ale autorov, čo píšu detektívne thrillery, je na Slovensku veľa, aj románov zo súčasného prostredia, zatiaľ čo história je menej frekventovaná.
Čítate súčasných slovenských autorov?
Mám veľmi slabý prehľad, priznávam. To málo, čo viem, viem vďaka tomu, že kamarátka pracuje v knižnici, občas mi niečo povie. Samozrejme, poznám hlavne spisovateľov zo svojho vydavateľstva, celkom sa mi páčia.
Máte ozaj verných čitateľov a veľmi kreatívnych, jedna z nich dokonca Džínsový denník 4 zachytila prostredníctvom fotiek na videu, ďalší vám venujú svoje školské projekty... Čo by ste povedali na to, keby sa na základe vašich knižiek natočil film?
Pýta sa ma na to asi každá druhá čitateľka. Nemám kontakty, neviem, ako by to prebiehalo, nie som režisér, neviem, ako sa píše scenár, musela by som si to naštudovať. Nie som si istá, ako by sa Džínsový denník sfilmoval. Možno z prostredia strednej školy dobre, ale potom, ako postavy rastú a dokonca Austrália... A nie som si istá, či Slováci sú nachystaní na súčasnú filmovú tvorbu niečoho takého, lebo u nás sa robia najmä seriály, ktoré ja veľmi nemusím. Trošku by som sa aj bála, či knihu nepokazia. Okrem toho, každý čitateľ má svoju vlastnú predstavu, ako postavy vyzerajú a film to v momente zničí.
Na rozhovor ste prišli v sprievode svojho štvornohého kamaráta – čierneho kríženca Maxa. Dostal sa váš psík aj do denníkov?
Nie, Max sa narodil v roku 2006. V denníku je slovenský čuvač Belko, bol to pes mojej starej mamy. Kúpili sme ho, keď som bola ešte malá, doteraz ma to neprestalo mrzieť. Stará mama chcela len psa do dvora, aby ju strážil, celý život teda prežil na reťazi. Nemala ho rada, mal pri nej veľmi ťažký život. To, že som ho dala do knihy, bolo také moje ospravedlnenie.
Čo robíte, keď sa nevenujete písaniu? Ako oddychujete?
Knihy sú môj svet, rada oddychujem zasa pri ich čítaní. A chodím na prechádzky s Maxom do prírody. Bývam pri Devínskej Kobyle, máme výborné možnosti na turistiku. To je môj každodenný oddych – upratanie si hlavy po písaní. Úplne ma to odpúta a vtedy aj dostávam najlepšie nápady. Je to môj šport, necvičím, ale chodíme do lesa. Teraz máme problémy, lebo sa všetci spamätali, že treba tam prírodu chrániť a pes musí byť na vodítku, napriek tomu, že ten môj je extrémne poslušný... Rada tiež chodím s kamarátmi von, s rodinou na výlety, fascinujú ma zrúcaniny.
Relaxujete pri knihách, prezradíte mená svojich obľúbených autorov?
Spomínala som Zagorku, Jožo Nižňanský, Jeffery Deaver, jeho knihy milujem, má prekombinované zápletky, človek nikdy nevie, čo sa vlastne bude diať. Ďalej Jo Nesbo, samozrejme, Agatha Christie je úžasná, veľmi ju obdivujem. Rada čítam dánskeho spisovateľa Olsena, severské detektívky mi pripadajú veľmi kvalitné. Páči sa mi Rowlingovej Harry Potter, vyrastala som s ním, takže úplne chápem, čo pre čitateľov znamená. Mám dosť široký záber, rada si prečítam aj Tolstoja.
Kde na to beriete čas?
Momentálne robím doma, som na voľnej nohe, takže čas sa nájde. Keď som študovala, alebo robila, čítala som pri raňajkách, pri večeri, v autobuse.
Máte aj spisovateľský rituál?
Väčšinou každého sklamem, nemám (smiech). Akurát musí byť ticho, som háklivá na akýkoľvek zvuk, smiech alebo aj zívanie. Do príbehu sa ponorím a na svet okolo nereagujem. Akýkoľvek zvuk ma z môjho príbehu vytrhne. Potrebujem ticho, moje písanie môžem prirovnať k meditácii, prosto píšem, nevnímam. Vnímam len svoje myšlienky, ktoré dávam na papier. Inak vstávam o pol siedmej. Pracujem od pol deviatej aj cez víkend.
Kto prvý číta vaše rukopisy?
Moja mama, ale musím ju huckať, aby som nemusela čakať mesiac, kým knihu prečíta. Potom ešte kamarátky. Mama je tiež skôr introvert, kamarátky mám zasa extrovertky. To mi ponúka dva rozdielne pohľady na knihu – to je dobré pre kompromis, hľadám strednú cestu pre to, čo mi ony skritizujú alebo neskritizujú. Rôzne pohľady na knihu, to je to najlepšie pre spisovateľa. Objektivita je dôležitá.
Žijete len vo svojom svete kníh alebo si pozriete aj bežnú realitu v podobe televíznych správ?
Mala som obdobie, keď som veľmi sledovala správy, hlavne politiku, dokonca aj ekonomiku, napriek tomu, že matematika je mimo mňa. V súčasnosti sú správy spolitizované a znegativizované. Neverím, že médiá podávajú správy objektívne. Myslím si, že majú nalinkované, čo a ako majú hovoriť. Nepáči sa mi to. Správy radšej nepozerám. To, čo mám vedieť a čo potrebujem vedieť, sa ku mne vždy nejako inak dostane.
Rozhovor so Zuzkou Šulajovou je súčasťou projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.