Bratislava 23. júla (TASR) - Druhým autorom, ktorý sa pokúsil napísať samostatné, osobnostné dejiny slovenskej literatúry, bol Štefan Krčméry (1892 Mošovce - 1955 Pezinok). Krčméry bol človek mimoriadne vzdelaný, intelektuálne rozhľadený, umelecky nadaný, jazykovo vybavený a organizačne pohotový, a tak je celkom prirodzené, že už v tridsiatich rokoch života zastával významné kultúrne funkcie a pedagogické pozície. Jeho prvá dvojzväzková literárnohistorická a literárnoestetická práca Stopäťdesiat rokov slovenskej literatúry (1943) signalizovala, že je pripravený samostatne napísať syntetické dejiny slovenskej literatúry. A aj to urobil. No knižného vydania diela sa už nedožil. Dvadsať rokov po smrti ležalo v jeho pozostalosti. Až začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia sa ho ujali editori, literárni vedci Ján Števček a Emília Nemsilová. Pozorne zrekonštruovali rukopisy Štefana Krčméryho, až pred nimi vyvstal celok, ktorý knižne vyšiel v dvoch zväzkoch roku 1976 vo vydavateľstve Tatran v Bratislave. A vyšiel opatrený bohatým poznámkovým aparátom, menným registrom i záverečnou štúdiou Jána Števčeka.

Štefan Krčméry si dielo rozvrhol na trinásť kapitol, a to od pradávnej slovenskej ľudovej slovesnosti, až po kapitolu Oslobodenie, ktorá obsahovala vývin a problémy slovenskej literatúry v medzivojnovom období. Štúrovské obdobie zhodnotil v ôsmej kapitole, ktorá má názov Romantizmus a skladá sa z dvoch častí: Prvý rozkvet štúrovskej generácie a Druhý rozkvet štúrovskej generácie. A celkom prirodzene a očakávane celá kapitola sa začína podkapitolou Štúr - vodca generácie literárnej. V nej prisúdil Ľudovítovi Štúrovi aj takéto charakteristiky: „Veľkosť Štúrova bola v jeho univerzálnosti. Mal niečo z Hegla včaššie, než o ňom slýchal, mal zmysel pre tzv. geniálne idey vrodený. (...) Duch jeho lietal až privysoko, obľuboval horizonty nedohľadné. A ako v priestore, tak i v čase. Z prednášok Štúrových beleli sa egyptské pyramídy a storočia leteli nimi, i tisícročia ako sen. Ak kto v našej minulosti, mladý Štúr neurobil kroka, žeby nebol cítil jeho význam pod zorným uhlom večnosti. (...) Duchovným vesmírom jemu bolo ľudstvo.“

Prístup Štefana Krčméryho k dejinám slovenskej literatúry je filozofujúci, štýl esejistický, s častým využívaním komparácie. Z tohto zorného uhla pohľadu mu potom Ľudovít Štúr vychádza aj takto: „ ...Štúr bol dualista. Príroda a duch antitézou boli u neho. Telo a duch odporovali si ako v kresťanstve. Ničili sa vzájomne. Telo útočilo na ducha útokom nepretržitým, bezvýsledným a márnivým. Slovanský človek v tomto zápase stane si na stranu ducha a priepasť, ktorá zíva medzi ním a svetom vonkajším, preklenie poéziou. Protivy zmieri v novom súlade.“

Krčméryho syntetizujúce Dejiny literatúry slovenskej sú vlastne filozofiou dejín slovenskej literatúry, filozofiou jej vývinu, hľadaním a nachádzaním zákonitostí tohto vývinu. A v tomto procese Ľudovít Štúr prvý pochopil a prvý aj sformuloval, že jazyk je základným znakom národa, jeho pevným štítom, nepremokavou strechou, zďaleka viditeľnou pyramídou i osvetleným majákom. A podľa toho aj konal.