Bratislava 11. mája (TASR) - Jubilujúci herec Štefan Kvietik (*10. mája 1934, Dolné Plachtince) patrí medzi popredné osobnosti slovenskej umeleckej scény. Vyštudoval herectvo na VŠMU v Bratislave. Hereckú kariéru začal v martinskom Armádnom divadle, kde účinkoval dve sezóny. Od roku 1959 bol členom Činohry SND, kde pôsobil až do roku 1996.

Jeho umelecký zástoj je veľmi rozsiahly, na svojom konte má deväť desiatok postáv na divadelných doskách, viac ako 40 postáv na filmovom plátne, účinkoval v dvoch stovkách televíznych filmov a prevzatých inscenácií na televíznej obrazovke.

Debutoval v Martine ako Peter v inscenácii Škriatok, v SND ako Ďurko v hre Polnočná omša Petra Karvaša. Na striebornom plátne mal premiéru ako Kadarka vo filme Na pochode sa vždy nespieva režiséra Františka Kudláča. Televízna obrazovka ho prvýkrát predstavila ako Freda v televíznom filme Smrť sa volá Engelchen.

Od roku 1984 pôsobil ako pedagóg na VŠMU, dve volebné obdobia po roku 1989 bol poslancom Národnej rady SR. Na svojom konte má viacero ocenení, sú medzi nimi aj Hercova misia, Rad Ľudovíta Štúra (obe 2004), Sieň slávy ankety OTO 2009, najnovšou je Európska cena Trebbia 2014 za celoživotné dielo.

Vo februári 2010 vydal knihu Život bez opony, ktorú napísal spolu s novinárom a spisovateľom Jánom Čomajom. Ponúkol v nej životný príbeh v nemaskovanej podobe.

V sobotu 10. mája oslávil 80. narodeniny. Aj v týchto gratuláciami naplnených dňoch si našiel čas na exkluzívny rozhovor pre TASR.


-Vyrástli ste na strednom Slovensku, ako si spomínate na svoje detstvo?-
Bolo krásne, nádherné. Bolo to detstvo, ktoré v značnej miere ovplyvnilo môj život. Darovalo mi pocit slobody, ktorý ma neskôr sprevádzal aj v mojej hereckej práci.

-Maturovali ste v Lučenci, športovali ste, vraj ste chceli byť lekárom.-
Každý máme svoje sny, ktoré sa nemusia splniť. To bol aj môj prípad. Lučenecké gymnázium som okrem hokeja reprezentoval vo všetkých športoch.

-Po maturite ste sa rozhodli pre štúdium herectva na Vysokej škole múzických umení. Čo o tom rozhodlo?-
Prvú informáciu o tejto škole som dostal od môjho krajana a neskoršieho pedagóga a potom aj kolegu, pána Júliusa Pántika. Bol to vzácny človek a jedna z veľkých hereckých osobností.

-Boli štyri roky štúdia na vysokej škole tým bezstarostným študentským životom?-
Ani nie. Budem úprimný, v prvom ročníku som mal isté problémy, bojoval som sám so sebou, keďže štúdium herectva nebola moja vysnívaná túžba. Postupne ma zaujalo a začalo napĺňať. Prispelo k tomu aj to, že som na škole stretol svoju lásku, neskôr manželku Evu.

-Po VŠMU bolo vašou prvou "štáciou" Armádne divadlo v Martine. Hereckú kariéru ste začali postavou Petra v inscenácii Ferka Urbánka Škriatok.-
Peter v Urbánkovom Škriatkovi bol záskok. Určite som nebol prvý ani posledný herec, ktorý začínal svoju kariéru záskokom. Ale moja prvá úloha bola vojak - halapartník v inscenácii Ako Janko Hraško prehnal leňochov. Vďaka režisérovi Deziderovi Jandovi som neskôr nehral len halapartníkov. V Martine som počas dvoch sezón vytvoril jedenásť postáv.

-Kto vás angažoval do Slovenského národného divadla? Prišli ste v roku 1959, prvým predstavením bola Polnočná omša Petra Karvaša.-
Bol to v tom čase umelecký šéf činohry SND pán Mikuláš Huba. Ale prvotný impulz určite vyšiel od režiséra a profesora Jozefa Budského, ktorý mi ako mladému hercovi v Armádnom divadle v Martine ponúkol veľkú hereckú príležitosť, hlavnú rolu Macbetha (premiéra v marci 1959). S touto úlohou som aj nastúpil do služieb Slovenského národného divadla. Ale v Karvašovej Polnočnej omši som zaskakoval za pána Machatu.

Foto: TASR/Magda Borodáčová

-V Slovenskom národnom divadle ste podľa oficiálnych údajov vytvorili 76 postáv.-
Vraj je to tak. Tiež ma prekvapil údaj, že moje herecké konto obsahuje skoro 300 televíznych inscenácií a televíznych filmov, ako aj iných vstupov pre Československú a Slovenskú televíziu. V divadle to boli úlohy krásne a herecky vďačné ako napríklad Figaro v Novom Figarovi, Stanley Kowalski v Električke zvanej túžba, Nick v Kto sa bojí Virginie Woolfovej, Ricardo Fontana v Zástupcovi, Don Rodrigo v Cidovi, Andrej, knieža Bolkonsky vo Vojne a mier, Joe v Saroyanovom Čase tvojho žitia, Edmund v Kráľovi Learovi, August v Dvoch, bača Mišo v Bačovej žene a mnoho iných. A mal som to šťastie a česť, že som tieto inscenácie absolvoval s veľkými hereckými osobnosťami slovenského divadla.

-Poslednou vašou inscenáciou v SND bol Becket vo februári 1996. Nelákalo vás ešte zahrať si v novej divadelnej budove?-
Nová budova SND prechádzala rôznymi peripetiami a hrozili jej rôzne osudy. Nakoniec, našťastie, slúži svojmu poslaniu. Ja ju navštevujem už len ako divák.

-Debutovali ste s postavou Kadarku vo filme Na pochode sa vždy nespieva režiséra Františka Kudláča z roku 1960. Bol to príjemný debut?-
Áno, ale v počiatkoch sa mi pred filmovou kamerou „na pochode vždy nespievalo“. Toto nové médium si od herca vyžadovalo iné herecké výrazové prostriedky ako divadlo. Škola nás predovšetkým pripravovala pre prácu v divadle.

-Úspech na filmovom plátne vám priniesol film Boxer a smrť režiséra Petra Solana. Tam ste hrali jednu z dvoch hlavných postáv - väzňa koncentračného tábora Komínka.-
Tento film pre mňa znamenal veľa z rôznych dôvodov. Jednak preto, že to bola výnimočná a pôsobivá téma z koncentračného tábora. A potom tiež zvládnutie mojej postavy Komínka si okrem iného vyžadovalo aj náročnú fyzickú prípravu v ringu. Rok som trénoval box. Uvedomil som si, čo znamená pre herca kondícia a fyzická pripravenosť. Často som mal na javisku pocit, že lietam. Tiež to bola pre mňa vzácna príležitosť spolupracovať s hereckými kolegami zo zahraničia, s Manfredom Krugom a Edwinom Marianom. V mojich spomienkach patria tieto chvíle k vzácnym. Aj preto, že režisérom bola taká osobnosť ako Peter Solan a kameramanom Tibor Biath.

-Režisér Peter Solan pri jednom rozhovore spomínal, že film sa nakrúcal až po troch rokoch od vytvorenia scenára. Dôvod bol vraj ideologický, a to, že ten nemecký dôstojník vyzeral ako dobrý, čo odporovalo vtedajšej ideológii.-
O tom som sa dozvedel až neskôr.

-Vo filmoch Majster kat (1966) aj Medená veža (1970) „išiel po vás“ Vlado Müller. Ako ste vychádzali v civile?-
V Medenke (Medená veža režiséra Martina Hollého) skôr po Ivanovi Rajniakovi, lebo bol pašerák. V Majstrovi Katovi však naše dramatické postavy mali konflikt. Spomínam si na scénu, kde bojujeme o katovskú sekeru. Na pokyn pána režiséra Bielika mal Vlado tlačiť sekeru dole a ja hore. Vlado sa ale pošmykol a mne pritom puklo rebro. Aj takéto situácie sa stávajú pri filmovaní. S Vladom sme boli priatelia a často som ho prehováral, aby sa stal mojím kolegom v Národnom divadle. On však zostal verný Novej scéne.

Foto: TASR/Magda Borodáčová

-Vašou partnerkou vo viacerých filmoch bola Emília Vášáryová.-
Áno, boli sme častými partnermi nielen vo filmoch, ale aj v televíznych a divadelných inscenáciách. Práve také herečky ako Milka Vášáryová, Zdena Grúberová, Eva Krížiková, Božidara Turzonovová a Soňa Valentová prevzali štafetu po generácii veľkých herečiek ako boli pani Hana Meličková, Mária Bancíková či Mária Prechovská. S radosťou konštatujem, že Slovensko má takéto madony herectva.

-Televízny film Smrť sa volá Engelchen (1960) bol vaším televíznym debutom. Potom prišli desiatky postáv, ktoré si divák pamätá dodnes, či už barón von Goldring vo filme Sám vojak v poli (1964), Adam Hlavaj v snímke Živý bič (1967), Tomáš v Buddenbrookovcoch (1975) alebo Samo Pichanda v Jakubiskovej Tisícročnej včele (1984).-
Smrť sa volá Engelchen režíroval Ivan Balaďa. Nakrúcali sme ho na autentických miestach, kde sa tento príbeh stal. Bola to náročná práca. Navyše, partnermi nám boli pohraniční psi, pri ktorých sme nikdy nevedeli, ako zareagujú.

-Ako ste sa cítili pred televíznou kamerou?-
V začiatkoch som sa musel prispôsobovať vtedajšej technike. Napríklad, ak kameraman chcel urobiť detail, pomocník ho musel dotlačiť s kamerou úplne k tvári herca, toto si od hercov vyžadovalo maximálne sústredenie. Aj mikrofón v zábere často prerušil našu prácu. A k tomu intenzívne svetlo z množstva reflektorov.

-Dodnes sa u nás aj v Čechách spomínajú televízne pondelky z Bratislavy. Každý týždeň sa vysielala nová inscenácia. Ako sa to dalo stíhať?-
Záležalo to od náročnosti inscenácie. Skúšky prebiehali podobne ako v divadle, bola to náročná a dôsledná príprava. Ale radostná práca.

-Na ktorú filmovú či televíznu úlohu vás museli prehovárať?-
Nespomínam si.

-Urastený fešák, s basbarytónovým hlasom, nepodlamovali sa dievčatám a ženám kolená, keď ste ich oslovili? Bolo to tak?-
To sa mňa nepýtajte. Ale mať pocit, že vás ľudia majú radi, je najväčší honorár, aký môže herec dostať. Ale aby som sa vrátil k pôvodnej otázke – keď sa na mňa usmiala pekná žena alebo pekné dievča, samozrejme som mal dobrý pocit a povzbudilo ma to.

-A čím ste si získali manželku?-
Moja manželka má rada hudbu. Asi to bol ten basbarytónový hlas.

-Stávalo sa, že vás na ulici alebo medzi ľuďmi oslovili podľa mena z filmovej alebo televíznej postavy? Napríklad Dobrý deň Pirin? Ako ste reagovali?-
Áno, stáva sa často, že diváci stotožňujú herca s postavami, ktoré hrá.

-Pôsobili ste ako pedagóg na VŠMU, kto boli vaši študenti?-
Medzi inými Diana Mórová a Michaela Čobejová, ktoré pôsobia v Slovenskom národnom divadle. Žiaľ, VŠMU som musel predčasne opustiť, a preto som nemohol ponúknuť svoje skúsenosti väčšiemu množstvu študentom herectva.

-Vstúpili ste aj do politiky, dve obdobia ste boli v Národnej rade SR. Tak dovoľte aspoň jednu otázku aj z politiky - ako sa pozeráte dnes na rozdelenie Československa?-
Ako na správne rozhodnutie. Dnes si kladiem iné otázky - ako s týmto darom narábame, ako si ho vážime a čo preň robíme. A tu som často sklamaný.

-Vraj ste mali blízky vzťah s Alexandrom Dubčekom, že ste si aj tykali.-
Áno, pán Dubček chodieval na návštevu k svojej sestre, ktorá bývala oproti nášmu domu. Tam sme sa bližšie zoznámili. Jeho tragická smrť ma zasiahla a hlboko sa ma dotkla.

Foto: TASR/Magda Borodáčová

-Kniha Život bez opony vyšla vo februári 2010. Stačí umelcovi vášho formátu a pri desiatkach rokov umeleckej činnosti jedna kniha?-
Asi áno. V závere tejto knihy som napísal vetu: „Život sa nedá opísať, život sa dá len prežiť“. Keď sme ju písali s Jankom Čomajom, chcel som, aby bola viac o ľuďoch, ktorí boli súčasťou môjho života a nie iba o mne.

-Príroda je vašou celoživotnou láskou?-
Áno, príroda je môj chrám. Bol som chlapec, ktorý vyrastal na lúke a veľkom dvore. Milujem hory a rád sa stretávam s ľuďmi, ktorí v nich žijú.

-Na svojom konte máte viacero ocenení, medzi nimi sú Hercova misia, Rad Ľudovíta Štúra (obe 2004), Sieň slávy ankety OTO 2009, najnovšia je Európska cena Trebbia 2014 za celoživotné dielo, ktorú ste si prevzali v Španielskom sále Pražského hradu. Máte stenu slávy, kde si tieto pocty odkladáte?-
Stenu slávy nemám. Ale každé ocenenie si hlboko vážim a som zaň vďačný.

-Sobota 10. mája je váš Deň D, oslávili ste významné životné jubileum. Máte rád veľké oslavy, alebo ste radšej menej oslavný typ?-
Mám rád spoločnosť. Ten Deň D uzatváral istú kapitolu môjho života a som šťastný, že som ju oslávil s mojou rodinou a priateľmi.

Z redakcie s úctou a potešením dodávame: Živijó, majstre!