Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Prečítajte si ďalšiu časť zo série M. R. Štefánik.
Autor Teraz.sk
Bratislava 14. marca (Teraz.sk) - Zachované fotografie zo Štefánikovho pobytu na Tahiti naozaj zvádzajú k domnienke, že toto boli najkrajšie dva roky jeho života. A hoci tam tvrdo a sústavne pracoval, v skutočnosti si v tomto prostredí aj oddýchol. A potreboval to. Cesta k „pupku zeme“, ako by sme mohli mierne poeticky nazvať polynézske ostrovy a najmä Tahiti, bola totiž nesmierne namáhavá. Málo sa vie o tom, že Štefánik musel najskôr vycestovať do Ameriky, konkrétne do New Yorku a odtiaľ cez Washington a Chicago do San Francisca. Až tam, na druhom konci USA, nastúpil na loď menom Mariposa a vydal sa krížom cez Tichý oceán do cieľa svojej cesty, do prístavnej zátoky mesta Papeete. Tam na kopci Mont Farere najskôr vybudoval observatórium s 8 metrovým priemerom kupoly, potom po celom ostrove nechal postaviť meteorologické stanice a sústavne robil astronomické pozorovania.
Aj keď sa mu pozorovanie prechodu Halleyovej kométy pre zatiahnutú oblohu neveľmi vydarilo, nevzdával to. Nebolo to v jeho povahe. Z vlastného rozhodnutia sa preto vydal na ďalšiu cestu v tejto časti Zeme. Cez neďaleký ostrov Markézy a Nový Zéland sa doplavil až na ostrov Vavau. Tam sa mu darilo. 28. apríla 1911 pozoroval úplné zatmenie Slnka. Ako napísal v následnej správe, „úplné zatmenie sa začalo iba o 5 alebo 6 sekúnd pred vypočítaným časom.“ Svedčí to nielen o vyspelosti vtedajšej astronomickej vedy, ale aj o Štefánikových matematických schopnostiach.
Už dávnejšie vieme, že Štefánik na Tahiti vykonal aj významnú kultúrnu misiu. Už počas vysokoškolských štúdií v Prahe sa zoznámil s viacerými maliarmi i teoretikmi a nadšencami výtvarného umenia. No a v Paríži to bolo podobne. Paríž je dodnes kvitnúcou záhradou európskeho maliarstva a Štefánik sa jej nemohol vyhnúť. Už pred cestou na Tahiti vedel, že ostrov bol viacročným domovom významného francúzskeho maliara Paula Gauguina. A bolo to mimoriadne tvorivé obdobie. S týmto vedomím sa Štefánik vydáva hľadať stopy po účinkovaní maliara na ostrove. A má šťastie. V príbytkoch domorodcov sa mu podarilo nájsť niekoľko drevorytov z dláta tohto umelca. Je to neuveriteľné, ale je to fakt – väčšina z nich slúžila ako úžitkové predmety v kuchyniach a v hospodárskych stavaniach domorodcov. Niektoré vymenil, no nevieme za čo, niektoré odkúpil a niektoré mu domorodci darovali, lebo ho mali radi a považovali ho zo hviezdneho chlapca, „čo sa dokáže pozerať Slnku rovno do očí“, a ako taký „nemôže byť smrteľný“. Je prirodzené, že Štefánik celú zbierku Gauguinových drevorytov priviezol až do Paríža. Aké boli jej ďalšie osudy, to je kapitola na samostatné rozprávanie.
Druhým Štefánikovým kultúrnym a do značnej miery i umeleckým zásahom na Tahiti bola fotografia. Štefánik bol moderným človekom začiatku 20. storočia, zaujímal sa o všetko nové, moderné, posúvajúce vývin ľudstva vpred. No a v tom čase veľmi rýchlo napredoval vývoj fotografickej techniky i techniky fotografovania. Smerovala k novému umeleckému žánru. Štefánik si preto zobral na Tahiti aj moderný fotografický aparát. Z jeho biografie sa vie, že ako hvezdár sa zblízka dostal k optike už v Paríži. Menej sa vie o tom, že už ako chlapca ho zaujala fotografia, ktorú im pri poslednej návšteve Košarísk venoval Jozef Miloslav Hurban. Bola to kópia rodinnej fotografie, urobená Pavlom Socháňom v Martine v čase poslednej návštevy Hurbanovcov v tomto meste pri príležitosti výstavy slovenských výšiviek v roku 1887. Osemročného Milana to vtedy veľmi zaujalo.
Význam fotografie ako výrečného dokumentu si Štefánik potom čoraz viac uvedomoval počas svojich ciest po svete, naposledy po severnej Afrike. Preto fotografoval aj na Tahiti. Jednak potreboval zdokumentovať hvezdáreň a pracovnú činnosť, ale aj zvláštnosti subtropickej prírody i spôsob života domorodcov doma i pri nádherne aranžovaných slávnostiach. No a aby sa na obrázky dostal aj on sám, musel naučiť technike práce za fotografickým stojanom aj iných. V Štefánikovej pozostalosti sa zachovala fotografia nahej domorodej dievčiny, ktorá má všetky znaky umeleckého aktu. A fotografiu urobil on. Tak sa Štefánik stáva v očiach odbornej, a dnes i širšej verejnosti autorom prvého slovenského ženského aktu. Iróniou je, že on sám sa o tom nikdy nedozvedel. Obrázok však zároveň prezrádza aj Štefánikovo výtvarné cítenie. Či a do akej miery sa tridsaťročný Štefánik tohto svojho krásneho objektu aj dotkol, to nevieme posúdiť. Ale zvádza k lyrickému zamysleniu sa nad ľudskou krásou.
Na jar roku 1912 sa z Tahiti, od „detí raja“, vracia do Francúzska. Jeho cesta mala vo vedeckých kruhoch veľký ohlas a zvedavá je aj každodenná publicistika. Štefánika to teší, preto sa rozhodne priaznivú situáciu využiť a začne sa zaujímať o francúzske štátne občianstvo. Dňa 12. júna ho naozaj získal. Priatelia i príbuzní mu blahoželajú. Bola to veľká udalosť v jeho živote. No Štefánik si zároveň uvedomuje aj inú stránku tejto skutočnosti. Začala sa oň zaujímať armáda.
Aj keď sa mu pozorovanie prechodu Halleyovej kométy pre zatiahnutú oblohu neveľmi vydarilo, nevzdával to. Nebolo to v jeho povahe. Z vlastného rozhodnutia sa preto vydal na ďalšiu cestu v tejto časti Zeme. Cez neďaleký ostrov Markézy a Nový Zéland sa doplavil až na ostrov Vavau. Tam sa mu darilo. 28. apríla 1911 pozoroval úplné zatmenie Slnka. Ako napísal v následnej správe, „úplné zatmenie sa začalo iba o 5 alebo 6 sekúnd pred vypočítaným časom.“ Svedčí to nielen o vyspelosti vtedajšej astronomickej vedy, ale aj o Štefánikových matematických schopnostiach.
Už dávnejšie vieme, že Štefánik na Tahiti vykonal aj významnú kultúrnu misiu. Už počas vysokoškolských štúdií v Prahe sa zoznámil s viacerými maliarmi i teoretikmi a nadšencami výtvarného umenia. No a v Paríži to bolo podobne. Paríž je dodnes kvitnúcou záhradou európskeho maliarstva a Štefánik sa jej nemohol vyhnúť. Už pred cestou na Tahiti vedel, že ostrov bol viacročným domovom významného francúzskeho maliara Paula Gauguina. A bolo to mimoriadne tvorivé obdobie. S týmto vedomím sa Štefánik vydáva hľadať stopy po účinkovaní maliara na ostrove. A má šťastie. V príbytkoch domorodcov sa mu podarilo nájsť niekoľko drevorytov z dláta tohto umelca. Je to neuveriteľné, ale je to fakt – väčšina z nich slúžila ako úžitkové predmety v kuchyniach a v hospodárskych stavaniach domorodcov. Niektoré vymenil, no nevieme za čo, niektoré odkúpil a niektoré mu domorodci darovali, lebo ho mali radi a považovali ho zo hviezdneho chlapca, „čo sa dokáže pozerať Slnku rovno do očí“, a ako taký „nemôže byť smrteľný“. Je prirodzené, že Štefánik celú zbierku Gauguinových drevorytov priviezol až do Paríža. Aké boli jej ďalšie osudy, to je kapitola na samostatné rozprávanie.
Druhým Štefánikovým kultúrnym a do značnej miery i umeleckým zásahom na Tahiti bola fotografia. Štefánik bol moderným človekom začiatku 20. storočia, zaujímal sa o všetko nové, moderné, posúvajúce vývin ľudstva vpred. No a v tom čase veľmi rýchlo napredoval vývoj fotografickej techniky i techniky fotografovania. Smerovala k novému umeleckému žánru. Štefánik si preto zobral na Tahiti aj moderný fotografický aparát. Z jeho biografie sa vie, že ako hvezdár sa zblízka dostal k optike už v Paríži. Menej sa vie o tom, že už ako chlapca ho zaujala fotografia, ktorú im pri poslednej návšteve Košarísk venoval Jozef Miloslav Hurban. Bola to kópia rodinnej fotografie, urobená Pavlom Socháňom v Martine v čase poslednej návštevy Hurbanovcov v tomto meste pri príležitosti výstavy slovenských výšiviek v roku 1887. Osemročného Milana to vtedy veľmi zaujalo.
Význam fotografie ako výrečného dokumentu si Štefánik potom čoraz viac uvedomoval počas svojich ciest po svete, naposledy po severnej Afrike. Preto fotografoval aj na Tahiti. Jednak potreboval zdokumentovať hvezdáreň a pracovnú činnosť, ale aj zvláštnosti subtropickej prírody i spôsob života domorodcov doma i pri nádherne aranžovaných slávnostiach. No a aby sa na obrázky dostal aj on sám, musel naučiť technike práce za fotografickým stojanom aj iných. V Štefánikovej pozostalosti sa zachovala fotografia nahej domorodej dievčiny, ktorá má všetky znaky umeleckého aktu. A fotografiu urobil on. Tak sa Štefánik stáva v očiach odbornej, a dnes i širšej verejnosti autorom prvého slovenského ženského aktu. Iróniou je, že on sám sa o tom nikdy nedozvedel. Obrázok však zároveň prezrádza aj Štefánikovo výtvarné cítenie. Či a do akej miery sa tridsaťročný Štefánik tohto svojho krásneho objektu aj dotkol, to nevieme posúdiť. Ale zvádza k lyrickému zamysleniu sa nad ľudskou krásou.
Na jar roku 1912 sa z Tahiti, od „detí raja“, vracia do Francúzska. Jeho cesta mala vo vedeckých kruhoch veľký ohlas a zvedavá je aj každodenná publicistika. Štefánika to teší, preto sa rozhodne priaznivú situáciu využiť a začne sa zaujímať o francúzske štátne občianstvo. Dňa 12. júna ho naozaj získal. Priatelia i príbuzní mu blahoželajú. Bola to veľká udalosť v jeho živote. No Štefánik si zároveň uvedomuje aj inú stránku tejto skutočnosti. Začala sa oň zaujímať armáda.
