Prečítajte si ďalšiu časť zo série M. R. Štefánik.
Autor Teraz.sk
Bratislava 14. februára (Teraz.sk) - Praha je Praha, Praha je Európa a Európa je prvá čiastka sveta. Približne takto vnímal Milan Rastislav Štefánik Prahu počas svojho šesťročného študentského pobytu v nej. Už po prvom ročníku si bol istý, že Praha myšlienkovými prúdmi vo vede i v umení, ale i v celkovom urbanistickom vide predbieha hlavné mestá rakúsko-uhorskej monarchie – Viedeň i Budapešť. V Prahe bol šťastný a napriek občasným trápeniam sociálneho charakteru cítil sa tam dobre.
Rád chodieval na prednášky profesora Tomáša Masaryka. Zaujala ho najmä Masarykova najnovšia práca Otázka sociální (1898), v ktorej sympatizoval s úsilím stále početnejšej robotníckej triedy. Na druhom mieste to boli Masarykove názory na vzťahy Čechov a Slovákov a perspektívu ich spolužitia. No a keď sa dozvedel, že pán profesor je spolovice Slovák, sympatie k nemu boli ešte väčšie.
Pozorného a aktívneho poslucháča M. R. Štefánika si čoskoro všimol aj profesor Masaryk a v občasných debatách mu venoval aj neprednáškový čas. Akoby bol tušil, že tento študent to dotiahne poriadne ďaleko a v istých záležitostiach bude na ňom aj dosť závislý.
Prednáškami profesora Masaryka boli nadšení aj mnohí ďalší slovenskí vysokoškoláci študujúci v Prahe. A ako to už u študentov býva, hlásili sa o slovo. A hlásili sa tak hlasno, až z toho vznikol časopis Hlas. A stalo sa to presne v tom roku, keď do Prahy prišiel mladý Štefánik, čiže v roku 1898. No a nebol by to on, keby sa nebol prihlásil k účasti na jeho vydávaní.
Časopis Hlas bol“ mesačník pre literatúru, politiku a otázku sociálnu“. Podujal sa ho vydávať Dr. Pavel Blaho, advokát v Uhorskej Skalici. Tak sa vtedy oficiálne volalo toto naše pekné záhorácke mesto. Časopis Hlas bol teda od samého začiatku skrz-naskrz slovenskou záležitosťou. U Jozefa Teslíka v Skalici sa aj tlačil. Od roku 1901 pri časopise začala vychádzať samostatná beletristická príloha Knižnica Hlasu. No a redigovaním tejto prílohy poverili M. R. Štefánika. Štefánik takto priamo a bezprostredne privoňal k redaktorskej práci a jeho záujmy sa rozšírili aj o svetovú literatúru. Redigoval napríklad Erika Bȍgha – Putovanie pravdy, Maxima Gorkého - Pieseň o sokolovi, Ivana S. Turgeneva - Zo zápisníkov poľovníka, erotickú novelu nášho Jána Smetanaya (neskôr známeho pod pseudonymom Ondrej kalina) - Za letného večera a niektorých iných autorov. V tom čase aj Štefánik písal básničky. Tak sa to akosi patrilo. Veď ešte stále bol v kontakte s básnikom Jaroslavom Vrchlickým, kamarátil sa aj s budúcim Ivanom Kraskom, vtedy ešte Jánom Bottom. Ale nepublikoval ich. A keď už, tak len vo forme epigramu: „Zaplakalo nebo nad dietkami Hlasu. Hej, siato dobrô zrno, zišlo však bez klasu.“
V závere pražského štúdia sa Štefánik celkom prirodzene začínal prejavovať ako budúci a prakticky celoživotný svetobežník. V roku 1902 sa mu podarilo získať polročnú študijnú stáž na filozofickej fakulte univerzity vo švajčiarskom Zűrichu, v roku 1903 ho starší Vavro Šrobár poslal na študentský zjazd do talianskeho Palerma, lebo tam je dobre vybavená hvezdáreň. Čoskoro dostal príležitosť stážovať na observatóriu v Anglicku, dokonca mal niekoľko prednášok v anglickom Oxforde. Po návrate do Prahy jeho autorita medzi študentmi i vlastenecky orientovanými českými vzdelancami prudko stúpla. Nie div, že v roku 1903 ho zvolili za predsedu spolku Detvan.
Popravde treba však povedať, že v tomto období už na pôde spolku veľa vody nenamútil. História zaznamenáva viacero spoločenských stretnutí s významnými osobnosťami českej kultúry, stretnutie s Pavlom Blahom v Luhačoviciach, účasť na vernisážach mladých slovenských maliarov, spoluprácu s Mikulášom Schneiderom pri vydaní slovenských ľudových piesní v samostatnej zbierke, spolupráca s maliarom Aloisom Kalvodom a niektoré iné. V Detvane sa v tomto čase však dostáva aj do viacerých názorových konfliktov. A urobí radikálne rozhodnutie: zo spolku vystúpi a na začiatku jari 1904 sa vrhne do finále štúdia. Na dvere privátnej izbičky si zavesí tabuľku „Neprítomný“ a sústredí sa na štúdium a napísanie dizertačnej práce. V jeseni 1904 na fakulte zložil rigorózne skúšky a vzápätí obhájil dizertačnú prácu. Osemnásteho októbra 1904 z rúk prodekana Filozofickej fakulty Karlovej univerzity, básnika Jaroslava Vrchlického na záver promočnej ceremónie prevzal diplom doktora filozofie.
Štefánikova dizertačná práca mala názov „Nové hvězdy z doby předtychonovy a Nova Cassiopeae“. Štefánik ju aj ilustroval mnohými obrázkami a náčrtmi. Okrem vedeckej hodnoty pod čiarou mala aj politický rozmer. Tycho de Brahe bol totiž významný hvezdár dánskeho pôvodu, v rokoch na rozhraní 16. a 17. storočia pôsobiaci v Prahe. Bol osobným priateľom nášho Jána Jesénia, lekára a rektora Karlovej univerzity. Priviedol ho z Wittenbergu do Prahy na dvor Rudolfa II. Ako vieme, Ján Jesénius skončil na popravisku pod habsburskou sekerou. No a pripomínať tyranom obete, to sa nevyplatí ani po storočiach.
Rád chodieval na prednášky profesora Tomáša Masaryka. Zaujala ho najmä Masarykova najnovšia práca Otázka sociální (1898), v ktorej sympatizoval s úsilím stále početnejšej robotníckej triedy. Na druhom mieste to boli Masarykove názory na vzťahy Čechov a Slovákov a perspektívu ich spolužitia. No a keď sa dozvedel, že pán profesor je spolovice Slovák, sympatie k nemu boli ešte väčšie.
Pozorného a aktívneho poslucháča M. R. Štefánika si čoskoro všimol aj profesor Masaryk a v občasných debatách mu venoval aj neprednáškový čas. Akoby bol tušil, že tento študent to dotiahne poriadne ďaleko a v istých záležitostiach bude na ňom aj dosť závislý.
Prednáškami profesora Masaryka boli nadšení aj mnohí ďalší slovenskí vysokoškoláci študujúci v Prahe. A ako to už u študentov býva, hlásili sa o slovo. A hlásili sa tak hlasno, až z toho vznikol časopis Hlas. A stalo sa to presne v tom roku, keď do Prahy prišiel mladý Štefánik, čiže v roku 1898. No a nebol by to on, keby sa nebol prihlásil k účasti na jeho vydávaní.
Časopis Hlas bol“ mesačník pre literatúru, politiku a otázku sociálnu“. Podujal sa ho vydávať Dr. Pavel Blaho, advokát v Uhorskej Skalici. Tak sa vtedy oficiálne volalo toto naše pekné záhorácke mesto. Časopis Hlas bol teda od samého začiatku skrz-naskrz slovenskou záležitosťou. U Jozefa Teslíka v Skalici sa aj tlačil. Od roku 1901 pri časopise začala vychádzať samostatná beletristická príloha Knižnica Hlasu. No a redigovaním tejto prílohy poverili M. R. Štefánika. Štefánik takto priamo a bezprostredne privoňal k redaktorskej práci a jeho záujmy sa rozšírili aj o svetovú literatúru. Redigoval napríklad Erika Bȍgha – Putovanie pravdy, Maxima Gorkého - Pieseň o sokolovi, Ivana S. Turgeneva - Zo zápisníkov poľovníka, erotickú novelu nášho Jána Smetanaya (neskôr známeho pod pseudonymom Ondrej kalina) - Za letného večera a niektorých iných autorov. V tom čase aj Štefánik písal básničky. Tak sa to akosi patrilo. Veď ešte stále bol v kontakte s básnikom Jaroslavom Vrchlickým, kamarátil sa aj s budúcim Ivanom Kraskom, vtedy ešte Jánom Bottom. Ale nepublikoval ich. A keď už, tak len vo forme epigramu: „Zaplakalo nebo nad dietkami Hlasu. Hej, siato dobrô zrno, zišlo však bez klasu.“
V závere pražského štúdia sa Štefánik celkom prirodzene začínal prejavovať ako budúci a prakticky celoživotný svetobežník. V roku 1902 sa mu podarilo získať polročnú študijnú stáž na filozofickej fakulte univerzity vo švajčiarskom Zűrichu, v roku 1903 ho starší Vavro Šrobár poslal na študentský zjazd do talianskeho Palerma, lebo tam je dobre vybavená hvezdáreň. Čoskoro dostal príležitosť stážovať na observatóriu v Anglicku, dokonca mal niekoľko prednášok v anglickom Oxforde. Po návrate do Prahy jeho autorita medzi študentmi i vlastenecky orientovanými českými vzdelancami prudko stúpla. Nie div, že v roku 1903 ho zvolili za predsedu spolku Detvan.
Popravde treba však povedať, že v tomto období už na pôde spolku veľa vody nenamútil. História zaznamenáva viacero spoločenských stretnutí s významnými osobnosťami českej kultúry, stretnutie s Pavlom Blahom v Luhačoviciach, účasť na vernisážach mladých slovenských maliarov, spoluprácu s Mikulášom Schneiderom pri vydaní slovenských ľudových piesní v samostatnej zbierke, spolupráca s maliarom Aloisom Kalvodom a niektoré iné. V Detvane sa v tomto čase však dostáva aj do viacerých názorových konfliktov. A urobí radikálne rozhodnutie: zo spolku vystúpi a na začiatku jari 1904 sa vrhne do finále štúdia. Na dvere privátnej izbičky si zavesí tabuľku „Neprítomný“ a sústredí sa na štúdium a napísanie dizertačnej práce. V jeseni 1904 na fakulte zložil rigorózne skúšky a vzápätí obhájil dizertačnú prácu. Osemnásteho októbra 1904 z rúk prodekana Filozofickej fakulty Karlovej univerzity, básnika Jaroslava Vrchlického na záver promočnej ceremónie prevzal diplom doktora filozofie.
Štefánikova dizertačná práca mala názov „Nové hvězdy z doby předtychonovy a Nova Cassiopeae“. Štefánik ju aj ilustroval mnohými obrázkami a náčrtmi. Okrem vedeckej hodnoty pod čiarou mala aj politický rozmer. Tycho de Brahe bol totiž významný hvezdár dánskeho pôvodu, v rokoch na rozhraní 16. a 17. storočia pôsobiaci v Prahe. Bol osobným priateľom nášho Jána Jesénia, lekára a rektora Karlovej univerzity. Priviedol ho z Wittenbergu do Prahy na dvor Rudolfa II. Ako vieme, Ján Jesénius skončil na popravisku pod habsburskou sekerou. No a pripomínať tyranom obete, to sa nevyplatí ani po storočiach.