Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Stalo sa tak 24. februára 1849.
Autor TASR
Bratislava 7. mája (TASR) - Ľudovít Štúr bol v Košiciach jediný raz v živote, a to vo februári 1849 v rámci bojových pohybov dobrovoľníkov v Slovenskom povstaní 1848-1849, keď obsadili i Košice. V meste pobudol niekoľko dní. V historickej pamäti sa zachovalo a v literatúre i zaznamenalo najmä jeho stretnutie s jeho bývalým žiakom, vtedy už básnikom a dramatikom Jonášom Záborským. Stalo sa tak 24. februára 1849.
Stretnutie bolo dosť dramatické. Štúr prišiel spolu s básnikom a historikom Mikulášom Dohnánym za Záborským vo večerných hodinách na gréckokatolícku faru požiadať o nocľah. Bolo to celkom prirodzené, pretože Jonáša Záborského už od čias štúdií štúrovci považovali za svojho človeka. Záborský z obavy pred provokáciou Štúra najskôr zaprel, nepriznal, že sa poznajú. Štúr sa, pochopiteľne, urazil. Bez jediného slova zoskočil z koňa a vbehol do domu. O chvíľu už sluha štrkotal kľúčmi a otváral mu hosťovskú izbu, ktorá susedila so Záborského izbou. Záborský zreteľne počul Štúrovo i Dohnányho pospevovanie, keď si ustielali a - ako priznáva vo vlastnom životopise, nechápal, ako mohli byť takí bezstarostní v takých vážnych časoch. Potom vystihol chvíľu, keď Štúr vyšiel na chodbu, odchýlil dvere a zavolal ho k sebe. Štúr neodmietol, ale jeho tvár zostala ľadová. Veselosť a pieseň akoby nechal v izbe za tenkou stenou.
Darmo mu Záborský vysvetľoval, čo skúsil nedávno vo väzení. Zobrali ho za to, že pri prehliadke bytu uňho našli mikulášske Žiadosti slovenského národa z 10. mája 1848 a ešte stále bol pod policajným dozorom. Preto sa na dvore k Štúrovi nepriznal. Najskôr sa chcel presvedčiť, či to nie je provokácia, aby potvrdil totožnosť Ľudovíta Štúra.
Lenže Štúra to neveľmi zaujímalo. Slová v tej chvíli naňho neplatili. Mohol ho presvedčiť len čin. Očakával, že Záborský nechá všetko bokom a pridá sa k slovenským dobrovoľníkom. Len taká odpoveď mohla v tej chvíli presvedčiť Štúra. Lenže vždy pochybovačný Záborský práve vďaka svojim pochybnostiam neveril, že viedenská vláda splní po víťazstve národné požiadavky Slovákov, hoci bojujú na jej strane. A Záborský to Štúrovi otvorene povedal.
No práve to chcel Štúr počuť čo najmenej. Sám už totiž vedel, že sa stane tak, ako to predpovedá Záborský. No na rozdiel od neho vedel i to, že každá bitka sa má dobojovať do konca a že niekedy treba ísť aj do boja, ktorý je už vopred prehratý. V mene budúceho víťazstva.
Je zaujímavé, že Ľudovít Štúr sa do konca života ani slovom, ani riadkom nezmienil o tomto stretnutí. A tak poznáme len Záborského verziu o jeho obsahu.
Stretnutie Ľudovíta Štúra a Jonáša Záborského na košickej fare dnes pripomína pamätná tabuľa na jej priečelí, nad ktorou je reliéfny dvojportrét Ľudovíta Štúra a Jonáša Záborského. Text na tabuli je strohý, má len informačný charakter: „Na košickej fare sa/ 24. februára 1849 stretli / vedúci predstavitelia/ slovenského národa/ Ľudovít Štúr/ a Jonáš Záborský/ a rokovali o národnom/ programe Slovákov.“
Autorom pamätníka je akademický sochár Juraj Bartusz a odhalili ho roku 1972.
Stretnutie bolo dosť dramatické. Štúr prišiel spolu s básnikom a historikom Mikulášom Dohnánym za Záborským vo večerných hodinách na gréckokatolícku faru požiadať o nocľah. Bolo to celkom prirodzené, pretože Jonáša Záborského už od čias štúdií štúrovci považovali za svojho človeka. Záborský z obavy pred provokáciou Štúra najskôr zaprel, nepriznal, že sa poznajú. Štúr sa, pochopiteľne, urazil. Bez jediného slova zoskočil z koňa a vbehol do domu. O chvíľu už sluha štrkotal kľúčmi a otváral mu hosťovskú izbu, ktorá susedila so Záborského izbou. Záborský zreteľne počul Štúrovo i Dohnányho pospevovanie, keď si ustielali a - ako priznáva vo vlastnom životopise, nechápal, ako mohli byť takí bezstarostní v takých vážnych časoch. Potom vystihol chvíľu, keď Štúr vyšiel na chodbu, odchýlil dvere a zavolal ho k sebe. Štúr neodmietol, ale jeho tvár zostala ľadová. Veselosť a pieseň akoby nechal v izbe za tenkou stenou.
Darmo mu Záborský vysvetľoval, čo skúsil nedávno vo väzení. Zobrali ho za to, že pri prehliadke bytu uňho našli mikulášske Žiadosti slovenského národa z 10. mája 1848 a ešte stále bol pod policajným dozorom. Preto sa na dvore k Štúrovi nepriznal. Najskôr sa chcel presvedčiť, či to nie je provokácia, aby potvrdil totožnosť Ľudovíta Štúra.
Lenže Štúra to neveľmi zaujímalo. Slová v tej chvíli naňho neplatili. Mohol ho presvedčiť len čin. Očakával, že Záborský nechá všetko bokom a pridá sa k slovenským dobrovoľníkom. Len taká odpoveď mohla v tej chvíli presvedčiť Štúra. Lenže vždy pochybovačný Záborský práve vďaka svojim pochybnostiam neveril, že viedenská vláda splní po víťazstve národné požiadavky Slovákov, hoci bojujú na jej strane. A Záborský to Štúrovi otvorene povedal.
No práve to chcel Štúr počuť čo najmenej. Sám už totiž vedel, že sa stane tak, ako to predpovedá Záborský. No na rozdiel od neho vedel i to, že každá bitka sa má dobojovať do konca a že niekedy treba ísť aj do boja, ktorý je už vopred prehratý. V mene budúceho víťazstva.
Je zaujímavé, že Ľudovít Štúr sa do konca života ani slovom, ani riadkom nezmienil o tomto stretnutí. A tak poznáme len Záborského verziu o jeho obsahu.
Stretnutie Ľudovíta Štúra a Jonáša Záborského na košickej fare dnes pripomína pamätná tabuľa na jej priečelí, nad ktorou je reliéfny dvojportrét Ľudovíta Štúra a Jonáša Záborského. Text na tabuli je strohý, má len informačný charakter: „Na košickej fare sa/ 24. februára 1849 stretli / vedúci predstavitelia/ slovenského národa/ Ľudovít Štúr/ a Jonáš Záborský/ a rokovali o národnom/ programe Slovákov.“
Autorom pamätníka je akademický sochár Juraj Bartusz a odhalili ho roku 1972.
