Výtvarník a spisovateľ Peter Hotra žije vo Zvolene. Je autorom novely Banality, ktorou debutoval pred piatimi rokmi ako svieži päťdesiatnik. Väčšinu času trávi so štetcom v ruke a užíva si to, čomu umelci hovoria „tvorivá sloboda“. Občas poteší priateľov na sociálnej sieti alebo na svojej stránke peterhotra.com buď novým pestrofarebným obrazom, alebo svojráznym veršom: V jesenné ráno / pár kačíc na hladine / láska v novembri.
Ako ste sa dostali k maľovaniu? -Navštevoval som ako žiak vtedajšiu Ľudovú školu umenia, výtvarný odbor, ktorý som absolvoval ešte počas gymnázia. Keď som rozmýšľal čo ďalej študovať, rozhodoval som sa medzi výtvarným umením a filozofiou. Vybral som si druhú možnosť a dnes aj trochu ľutujem, že som sa predsa len nevzdelával ďalej vo výtvarnej oblasti.-
Prečo ste teda neštudovali výtvarné umenie na vysokej škole? Asi som sa na to necítil. Od mladosti som inklinoval všeobecne k umeniu, a tiež k literatúre, ktorej sa takisto venujem dodnes. Napokon som sa už počas vysokej školy oženil, čoskoro sa mi narodil syn a musel som začať živiť rodinu. Pracoval som v obchodnej sfére, v marketingu – a na nejakých dvadsať rokov som sa prestal venovať maľovaniu aj písaniu. Bolo to umelecky hluché obdobie. Po dvadsiatich rokoch som prestal pracovať. Ostal som na voľnej nohe a vrátil som sa k maľovaniu aj k literatúre.-
Nemali ste v hluchom období – ako ste ho nazvali – chuť maľovať alebo písať aspoň pre seba? Necítili ste tvorivý pretlak? Zrejme som tým dosť trpel, cítil som nespokojnosť so životom, i keď som to možno najprv nepripisoval týmto dôvodom. Sem-tam som niečo napísal, ale hlodal vo mne pocit nenaplnenia. Deti dospeli, osamostatnili sa a odrazu som si mohol dovoliť zavesiť zarábanie peňazí na klinec. Mám tiež šťastie, že mám skvelú ženu, ktorá má pre to pochopenie. Teda som sa mohol začať venovať umeniu naplno.
Čo znamená naplno? Začínali ste od nuly, alebo ste nadviazali na obdobie mladosti? Ešte z čias štúdií som mal rozpísané nejaké texty, takže som sa mal k čomu vrátiť. Takisto prvú výstavu svojich výtvarných prác som mal ešte v roku 1986 a mal som stále v archíve nejaké diela, ktoré som vytvoril v tomto období. Teda po dlhšej pauze som sa vrátil do bodu, kde som pred rokmi prestal. Prenajal som si ateliér v Banskej Štiavnici, kde som začal tvoriť a tam som napísal aj svoj literárny debut, novelu Banality.
Maliar a spisovateľ Peter HotraFoto: Archív Petra Hotru Venujete sa umeniu takpovediac na plný úväzok. Má výtvarný umelec šancu uživiť sa predajom svojich diel? Samozrejme, z času na čas sa mi podarí predať nejaké výtvarné dielo, ale aj medzi výtvarnými umelcami sú veľké rozdiely v komerčnej úspešnosti. Navyše, ako som spomínal, nie som vyštudovaný výtvarný umelec, som amatér. A treba povedať, že na Slovensku zasa nie je až tak veľa ľudí, ktorí by boli ochotní kupovať si výtvarné diela za zodpovedajúce sumy. Nie každý si vie predstaviť, že maľba, nad ktorou umelec strávi určitý konkrétny čas, sa nemôže predávať za nereálne podhodnotenú cenu. Niekedy radšej dielo nepredám, než by som ho predal pod cenu. Ale stále sa nájdu ľudia, ktorým moje maľby vyhovujú a kúpia si ich.
Zohráva pri komerčnej úspešnosti rolu vzdelanie výtvarníka? Do istej miery áno, maliara musí byť vidieť. Musí vystavovať, prezentovať sa, a mnohé významnejšie galérie radšej prezentujú výtvarníčky a výtvarníkov s akademickým vzdelaním. Ako Zvolenčan rád a pravidelne vystavujem vo zvolenskej Starej radnici zhruba raz za dva roky, keď sa mi nazbiera dosť diel na samostatnú výstavu. To je moje domovské miesto. V posledných rokoch vystavujem aj v Nitre.
Peter Hotra medzi maľbami vo svojom ateliéri.Foto: Archív Petra Hotru V rámci výtvarného umenia sa venujete maľbe? Robil som aj plastiky z betónovej zmesi. Dokončil som pár vecí, ktoré som aj vystavil. Ale dominantná je u mňa naozaj maľba, maľujem olejom na plátno, a venujem sa občas aj kresbe, napríklad som si ilustroval aj svoju novelu Banality. Maľba ma však napĺňa naozaj najviac, dá sa povedať, že ma zamestnáva naplno.
Na vašich dielach aj laika upúta ich pestrofarebnosť, a tiež rukopis, ktorý trochu hraničí s insitným umením.
Aj sám o sebe hovorím, že som insitný amatér. V obraze potrebujem mať farby, možno aj preto, že mám rád fauvizmus či expresionizmus a pod., ale nehovorím, že tieto smery kopírujem. Maľujem, ako to cítim a ako sa mi páči, maľujem realitu tak, ako ju vidím. Nie som pod žiadnym tlakom, dokonca ani pod tlakom, že musím obrazy predávať. Ako som povedal, som rád, ak si niekto dielo kúpi, ale nesnažím sa upravovať svoj štýl do formy, ktorá sa ľahšie komerčne presadí. Možno by som vedel imitovať trendy, ktoré sú obľúbené a dobre sa predávajú, ale nie som na to odkázaný. Nerobím napríklad abstraktné maľby, aj keď by sa možno ľahšie predávali. Vnútorne mi táto forma nie je blízka, tak ju nerobím.
Ako spisovateľ ste debutovali novelou Banality. Bola to naozaj vaša prvotina? Nejaké básne a poviedky mi vyšli ešte v univerzitnom a preduniverzitnom období, ale mojím debutom boli Banality, ktoré vyšli v roku 2016.
Zaujímavá je zbierka poézie s názvom Haiku. Prečo práve japonská inšpirácia? Haiku ma zaujalo už na gymnáziu, odjakživa ma priťahuje ázijská kultúra od architektúry, cez hudbu, výtvarné umenie až po literatúru. V Japonsku má haiku historicky silnú pozíciu a neskôr sa táto kultúra preniesla do celého sveta. Inšpirovali ma aj niektoré konkrétne diela, napríklad japonský básnik Matsuo Bašo zo 17. storočia, ktorého verše vyšli aj v slovenskom preklade, alebo tiež knižka Mávnutie krídiel, ktorá čitateľom priniesla haiku skupiny slovenských poetiek a básnikov. V češtine som čítal napríklad aj haiku Jacka Karouacka. Začal som písať haiku pred štyrmi či piatimi rokmi a stále ma to drží, píšem priebežne ďalej, takže mám materiál na ďalšiu zbierku. Mám rozpísanú aj zbierku básní vo voľnom verši, ktorú by som tiež rád vydal v najbližších mesiacoch.
Pripravujete aj novú výstavu? Súčasné obdobie výstavám s vernisážami veľmi nepraje pre pandemickú situáciu, ale rád by som na záver budúceho roka pripravil a vystavil prierez mojou ostatnou tvorbou.
