Pozdišovce 28. septembra (TASR) – Šesťstoročnú tradíciu hrnčiarstva v Pozdišovciach v okrese Michalovce v súčasnosti pripomína už len erb obce a výzdoba na autobusových zastávkach. Históriu remesla datovaného v obci do roku 1416 ukončilo uzatvorenie keramikárskeho závodu v roku 2006. Oživiť slávnu tradíciu zriadením hrnčiarskej dielne na svojom ranči má v pláne Vladimír Kostovčík.

Prvým krokom, ktorý Kostovčík na ceste k realizácii funkčnej hrnčiarskej a keramikárskej dielne podnikol, bolo postavenie pôvodného hrnčiarskeho kochu. "Kolega tu kúpil dom bývalého hrnčiara, v garáži mal pôvodnú pec. Chcel ju vyhodiť. Tak hovorím - nie vyhodiť, zoberiem ju sem a postavíme ju," opísal Kostovčík pre TASR prvotný podnet k snahe o uchovanie miestneho kultúrneho dedičstva. Doplnil, že znovu postaviť pec sa im podarilo až po štyroch rokoch, koncom leta, keďže dlho nevedel nájsť kachliara, ktorý by túto úlohu zvládol.

"No a chceme ísť ďalej, chceme kruhy a vytvoriť dielňu. Prakticky by sme chceli ukázať aj sami sebe, aj deťom a dospelým, ako sa dakedy vyrábala keramika pozdišovská tradične, z tradičnej hliny, z tradičných materiálov. Ešte sú tu ľudia, ktorí nám vedia pomôcť ukázať tie staré 'grify', naučiť sa, čo to bolo dakedy," predstavil plány do budúcna Kostovčík. Verí, že projekt sa podarí zrealizovať aj vďaka spolupráci napríklad s Košickým samosprávnym krajom či mestom Michalovce a tiež vďaka ochote miestnych podeliť sa o svoje hrnčiarske a keramikárske zručnosti.

Foto: TASR/Jana Ďurašková

Prvá písomná zmienka o hrnčiarstve v Pozdišovciach pochádza z 11. októbra 1416 a je zároveň najstaršou na Slovensku. Jeho rozvoj podnietili miestne prírodné podmienky, hlina vhodná pre toto remeslo. Ako pre TASR uviedol kronikár obce Milan Hreščo, podložie tvorí nielen najznámejšia červená, ale i biela a tiež žltá.

Posledným žijúcim majstrom keramikárstva v obci je Ján Parikrupa (77), syn najslávnejšieho pozdišovského hrnčiara Michala Parikrupu-Šipara. I keď vlastní súkromnú dielňu, zdedené remeslo už zo zdravotných dôvodov, ako povedal pre TASR, od roku 2009 nevykonáva.

Pôvodný hrnčiarsky koch má na svojej záhrade v Pozdišovciach aj etnograf Zemplínskeho múzea Jozef Hrabovský. Jeho funkčnosť predviedol počas dvoch hrnčiarskych workshopov, ktoré v minulosti zorganizoval.

O. Novák začal šiť kroje pre detský súbor, dnes zvládne svadobné

V obci známej svojou niekdajšou keramikárskou tradíciou šije ľudové kroje chlap. Ondrej Novák začal s jednou z "typicky ženských" prác po tom, čo s manželkou Zuzanou pred desiatimi rokmi v Pozdišovciach v okrese Michalovce založili detský folklórny súbor (FS). Nutnosť sa časom zmenila na záľubu a v súčasnosti, ako povedal pre TASR, si trúfa aj na kroje svadobné.

K  šitiu mal Novák podľa jeho slov blízko odmalička. "Mama bola krajčírka, vyučená," vysvetlil. Podnetom, prečo sadol za šijací stroj on sám, bolo založenie FS Harčarik. "Bolo treba tie detičky do niečoho poobliekať. Tak sme sa v tých začiatkoch pokúšali ušiť kroje pre nich," povedal na margo začiatkov s tým, že v súčasnosti už šije kroje i pre iné folklórne súbory.

Foto: TASR/Jana Ďurašková

Na ušitie náročnejším kusom kroja sú podľa Nováka nohavice. "Už len z pohľadu, že je tam strašne veľa zdobení. Takisto ako na lajbliku (veste – pozn. TASR). Ale ten sa zase ušije rýchlo," vysvetlil a zdôraznil, že za zdobením treba hľadať prácu jeho manželky a svokry Zuzany Jurkovej. I keď väčšina výšiviek vzniká na stroji, venuje sa im individuálny prístup. Na to, aby sa kroje i výšivky čo najviac podobali na pôvodné, dohliada na základe predlôh Jurková. Podľa Novákových slov pozná nielen - pre Zemplín tradičný - krížikový steh, ale je i držiteľkou niekoľkých osvedčení o autorstve ľudových motívov na zdobenie pozdišovskej keramiky.

Okrem krojov pre ďalšie folklórne súbory v súčasnosti Novák šije aj svadobné šaty. Sú na výrobu najnáročnejšie. Výroba jedného trvá do dvoch týždňov, ak má byť sukňa skladaná, i dlhšie. "Mám rešpekt k svadobným krojom. Sú na očiach, keď sa nevesta vydáva v svadobnom kroji," priznal s tým, že ich v poslednom období robieva pravidelne. Aktuálne šil dva. Záujem o ne podľa jeho slov stúpol počas uplynulého roka, od súťaže Zem spieva.

I Novák je folklorista. V súčasnosti je vedúcim nielen mužskej FS Harčare (zemplínsky "hrnčiari" – pozn. TASR), ktorej je tiež členom, ale aj ženskej Harčarki. I keď ženská zložka vznikla len v roku 2011, za sebou má niekoľko zahraničných vystúpení vrátane účasti na festivale v Číne. V posledných rokoch sa tiež umiestňujú na strieborných priečkach krajských folklórnych súťaží. Spomedzi troch FS v obci sú najstaršími Harčare. Fungujú nepretržite od roku 1982, keď ich založili z iniciatívy zamestnancov keramikárskeho závodu.

Pravý vek najstaršej kultúrnej pamiatky v obci odhalili len nedávno

V Pozdišovciach, 11. najväčšom sídle okresu Michalovce, sa nachádzajú tri národné kultúrne pamiatky (NKP). Najstaršou je pôvodne rímskokatolícky kostol, donedávna považovaný za gotický. Skutočné obdobie jeho vzniku odhalili až počas výskumu, ktorý predchádzal aktuálne realizovanej rozsiahlej rekonštrukcii. K jej ukončeniu chýba opraviť sokel a zrealizovať terénne úpravy.

"Evanjelický kostol má dlhú históriu a jeho začiatky siahajú až do 13. storočia. Potvrdilo sa to aj architektonicko-historickým výskumom, ktorý sa konal ešte pred obnovou chrámu a boli zistené fragmenty z obdobia románskeho a takisto z obdobia renesančného, keď chrám prechádzal stavebnými úpravami," priblížil pre TASR pôvod NKP obecný kronikár Milan Hreščo s tým, že vežu k nemu pristavali miestni šľachtici Sirmajovci v roku 1657. Dnešnú podobu získal kostol počas opráv, ktoré podstúpil po požiari strechy v roku 1762. Neskoršie na ňom bolo realizovaných niekoľko ďalších opráv.



NKP je farským kostolom, rovnako ako gréckokatolícky a pravoslávny kostol, ktoré sa tiež v obci nachádzajú. O jeho aktuálnej rekonštrukcii, ktorej k úplnosti chýbajú už len oprava sokla a terénne úpravy, rozhodol, ako Hreščo uviedol, cirkevný zbor v roku 2006. "S obnovou kostola sme začali v roku 2007, a to po súhlase a spracovaní dokumentácie Krajským pamiatkovým úradom v Košiciach. Spočiatku sa urobila veža zvnútra, zvony, potom strecha na veži, potom bolo prekrytie a oprava celého krovu lode kostola, to bolo v roku 2015, a v roku 2017 sa začalo s obnovou fasády, najprv na veži, potom v 2018 sa urobila prvá časť a teraz, v roku 2019, sme ukončili svätyňu," zhrnul objem vykonaných prác Hreščo.

Foto: TASR/Jana Ďurašková

Zaujímavosťou je nález dobových dokumentov v guli na vrchole veže v súčasnosti vysokej 34,4 metra. "Pri rekonštrukcii v roku 2011 boli v guli nájdené dokumenty, svedectvá o tom, kedy bola oprava kostola, takisto aj súdobé mince z toho obdobia tam boli," opísal Hreščo nečakané prekvapenie s tým, že predtým, než guľu opätovne osadili, doplnili do nej informácie o aktuálne vykonávaných prácach. V útrobách veže sa tiež nachádza pôvodný stroj hodín, dnešné sú už digitálne. Čas a cirkevné upozornenia ohlasujú tri vežové zvony.

Do roku 1772 bol v bezprostrednom okolí kostola aj cintorín, nariadením Márie Terézie ho podľa Hreščových slov presťahovali na okraj obce, kde je dodnes. V jeho areáli sa nachádza aj hrobka Sirmajovcov. Niekoľkí členovia tejto šľachtickej rodiny sú pochovaní priamo v kostole, v jeho tesnej blízkosti je okrem iných i náhrobný kameň Petra Sirmaja. Bol zakladateľom pozdišovskej vetvy rodiny, podžupan a notár Zemplínskej stolice.



Rodina Sirmajovcov dala postaviť i ďalšie dve budovy, ktoré sú dnes NKP. Peter Sirmaj sa v roku 1648 postaral o výstavbu druhej najstaršej pamiatky v obci, kaštieľa. V súčasnosti je v súkromných rukách. Trojicu významných pozdišovských historických objektov uzatvára dom pre služobníctvo postavený v rokoch 1698 – 1701. Naposledy ho, už ako sídlo obecného úradu, zrekonštruovali v roku 2000.