Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Masovosť a ľudovosť Slovenského povstania 1848-1849 dokladá aj ľudová slovesnosť. Medzi dobrovoľníkmi vznikali bojové i humorné piesne častuškového charakteru.
Autor TASR
Bratislava 31. augusta (TASR) - Mrazivý január roku 1849 bol celkom určite najúspešnejším a najslávnejším mesiacom ťaženia dobrovoľníkov v Slovenskom povstaní 1848-1849. Podstata dobrovoľníckeho vojska vtedy operovala na strednom Slovensku, pričom jej hlavnou baštou bol Turiec a jeho srdce – Turčiansky Svätý Martin. Z Martina a Mošoviec vyrážali jednotky dobrovoľníkov i sóloví agitátori do Sučian a Turian a cez Kraľovany na Oravu, no nevynechali ani južný smer, teda slávne banské mesto Kremnicu. A všade nachádzali porozumenie.
Vítali ich volaním na slávu i jedla pre vojakov a sena pre kone bolo dosť. No najdôležitejšie bolo, že všade sa k nim pridávali húfy dobrovoľníkov, takže Július Vanovič v Knihe o starom Martine mohol sumovať: „Deň po ´národnom sviatku´ v Martine zvyšuje sa počet dobrovoľníkov o 145 nových, 16. 1. je ich už 557, medzi nimi z väzenia práve vypustený Ďurko Langsfeld, v roku 1848 výpomocný učiteľ v Sučanoch“. No vec mala ešte jednu dôležitú stránku: predstavitelia miestnej moci dostali z tohto mohutného vystúpenia slovenského ľudu strach. A oprávnený.
Jozef Miloslav Hurban v jednom z listov o tom žene Anne napísal: „Dňa 17. a 18. sme urobili výlet s Borikom a Ľud. Štúrom do Sučian a Turian až k hraniciam Oravy a tam sme agitovali. Oravskí páni len ako počuli, že sme už blízo Oravy (bárs sme mali so sebou iba 8 vojakov), hneď osvedčili sa so svojím revolucionárstvom výboru, že nebudú žiadne odpory klásť. Zato rozpustili gardu, ba aj 200 strelcov v Zázrivej na hraniciach Oravy
a Trenčianskej stojacich poslali domov. My sme držali reči v Sučanoch a Turanoch a ľud nás s výskaním prijal.“
A udiali sa aj veci, o ktorých sa historici nie vždy zmieňujú. Július Vanovič to zaznamenal takto: „Turčianski židia vložia do dobrovoľníckej pokladnice 100 zlatých, avšak len židia martinskí – tiež výsledok atmosféry tohto mestečka -´osvedčujúc svoje súcity s národným povstaním´ donesú obeť až 200 zlatých.Ešte Ignác Grossman – žid absolútne netypický: nedáva len pohostenie a rady– hlási sa aj k dobrovoľníkom a udatne útočí s nimi na oravské gardy pri boji o Ružomberok. Výroky svedkov: „bol veľmi smelým, chrabrým, nebojazlivým bojovníkom“. S puškou v ruke tiahol so slovenskou výpravou až do Aggteleku. Tam padol do zajatia a Maďari ho – zastrelili!“
Masovosť a ľudovosť Slovenského povstania 1848-1849 dokladá aj ľudová slovesnosť. Medzi dobrovoľníkmi vznikali bojové i humorné piesne častuškového charakteru. Pri pochode na Kremnicu sa strhla bitka neďaleko
Turčeka. Honvédi mali veľkú presilu, ale doma je každý vojak za dvoch chlapov. Naši vyhrali. A tak sa vzápätí zrodila a zachovala pesnička, ktorej prvé tri slohy majú tento text: „Na Turčeku vojna stojí/ - nech sa schová, kto sa bojí,/ ale chlapci, jako sme my,/ poletja, kde strelba hrmí.// Veď sme sa dosť načakali,/ kým pán Hurban k nám dopáli./ Už je tuná, chlapci za ním,/ veď on bude vodcom naším.// Bubny hučja nad Kremnicou,/ Görgey s vyparenou šticou/ sem-tam behá ako divý,/ že prehráva úzkostlivý!“
Železo treba kuť, kým je horúce. To vedel už aj Hurban. Preto na záver operácií v Turci zvoláva na 29. januára do Martina druhé národné zhromaždenie. Malo veľký politický i vojenský význam. Vo svojom vystúpení žiada „neodvislé“ Slovensko a úplnú národnú slobodu, so slovenskou rečou od škôl až po úrady. Veď obraz našej literárnej reči sme si už zavesili na nebesia a už ho nikto odtiaľ nezvesí. Hurbanove, ale i Štúrove prejavy (zatiaľ boli ešte stále spolu) boli také zápalisté a presvedčivé, že ešte v ten deň vstúpilo do radov dobrovoľníkov vyše tisíc nových mužov. Našťastie, zbraní i odevov bolo dosť, cisárske vojenské sklady boli plné vojenského materiálu. No kto prišiel neskôr a neušlo sa mu, mohol si odskočiť prekuť sekeru, kosu, motyku, rýľ alebo čakan do vtedy obecnej šmykne, čiže vyhne neďaleko župného domu, ktorá prežila až do „socialistickej kultúry“, no ani tá nemala zmysel pre národné prebytky. A bolo sa treba ponáhľať, lebo zvedovia priniesli, že mohutná presila Görgeyových vojsk sa valí na Turiec. A tak sa mobilizuje celý kraj.
Všetci turčianski chlapi súci na dobrô slovo sa sústredia v Sučanoch. Našťastie, maďarský generál mal tiež svojich zvedov, a tak sa pre istotu rozhodol inak. Cez Rudno a Hornú Štubňu odpochodoval do Banskej Bystrice, kde sa spojil s generálom Benickým, aby spoločne odpochodovali cez Donovaly do Ružomberka. Peší pochod cez Donovaly dá však poriadne zabrať. Honvédi i kone prišli do Ružomberka také uťahané, že generál, na veľký žiaľ miestnych kišasoniek, nariadil povinný odpočinok. Ale iba deň. V deň národného zhromaždenia v Martine, teda 29. januára, odpochodovali do Liptovského Svätého Mikuláša, odkiaľ už vidno Vysoké Tatry. No a dobrovoľníci mašírovali za nimi. No nie cez Bystricu, ale popri Váhu. V Kraľovanoch zažili menšiu vojnovú šarvátku s „oddielom strelcov a gardistov.“ Aj po sebe vystrelili, no keď sa ukázalo, že jedným z dvoch mŕtvych je kraľoviansky richtár, gardisti utiekli do oravských hôr. Dobrovoľníci mali cestu do Liptova a jeho centier – Ružomberka a Liptovského Svätého Mikuláša - otvorenú. Ich pobyt v Turci a osobitne v Martine je však historický. Dnes vieme, že „národné zhromaždenie“ v Martine 29. januára 1849 bolo politickým prológom k zhromaždeniu, ktoré o desaťročie neskôr prijalo v Martine Memorandum národa slovenského. A vieme aj to, že vo svetle týchto udalostí vznik a pôsobenie Matice slovenskej v Martine nebolo vôbec náhodné.
Vítali ich volaním na slávu i jedla pre vojakov a sena pre kone bolo dosť. No najdôležitejšie bolo, že všade sa k nim pridávali húfy dobrovoľníkov, takže Július Vanovič v Knihe o starom Martine mohol sumovať: „Deň po ´národnom sviatku´ v Martine zvyšuje sa počet dobrovoľníkov o 145 nových, 16. 1. je ich už 557, medzi nimi z väzenia práve vypustený Ďurko Langsfeld, v roku 1848 výpomocný učiteľ v Sučanoch“. No vec mala ešte jednu dôležitú stránku: predstavitelia miestnej moci dostali z tohto mohutného vystúpenia slovenského ľudu strach. A oprávnený.
Jozef Miloslav Hurban v jednom z listov o tom žene Anne napísal: „Dňa 17. a 18. sme urobili výlet s Borikom a Ľud. Štúrom do Sučian a Turian až k hraniciam Oravy a tam sme agitovali. Oravskí páni len ako počuli, že sme už blízo Oravy (bárs sme mali so sebou iba 8 vojakov), hneď osvedčili sa so svojím revolucionárstvom výboru, že nebudú žiadne odpory klásť. Zato rozpustili gardu, ba aj 200 strelcov v Zázrivej na hraniciach Oravy
a Trenčianskej stojacich poslali domov. My sme držali reči v Sučanoch a Turanoch a ľud nás s výskaním prijal.“
A udiali sa aj veci, o ktorých sa historici nie vždy zmieňujú. Július Vanovič to zaznamenal takto: „Turčianski židia vložia do dobrovoľníckej pokladnice 100 zlatých, avšak len židia martinskí – tiež výsledok atmosféry tohto mestečka -´osvedčujúc svoje súcity s národným povstaním´ donesú obeť až 200 zlatých.Ešte Ignác Grossman – žid absolútne netypický: nedáva len pohostenie a rady– hlási sa aj k dobrovoľníkom a udatne útočí s nimi na oravské gardy pri boji o Ružomberok. Výroky svedkov: „bol veľmi smelým, chrabrým, nebojazlivým bojovníkom“. S puškou v ruke tiahol so slovenskou výpravou až do Aggteleku. Tam padol do zajatia a Maďari ho – zastrelili!“
Masovosť a ľudovosť Slovenského povstania 1848-1849 dokladá aj ľudová slovesnosť. Medzi dobrovoľníkmi vznikali bojové i humorné piesne častuškového charakteru. Pri pochode na Kremnicu sa strhla bitka neďaleko
Turčeka. Honvédi mali veľkú presilu, ale doma je každý vojak za dvoch chlapov. Naši vyhrali. A tak sa vzápätí zrodila a zachovala pesnička, ktorej prvé tri slohy majú tento text: „Na Turčeku vojna stojí/ - nech sa schová, kto sa bojí,/ ale chlapci, jako sme my,/ poletja, kde strelba hrmí.// Veď sme sa dosť načakali,/ kým pán Hurban k nám dopáli./ Už je tuná, chlapci za ním,/ veď on bude vodcom naším.// Bubny hučja nad Kremnicou,/ Görgey s vyparenou šticou/ sem-tam behá ako divý,/ že prehráva úzkostlivý!“
Železo treba kuť, kým je horúce. To vedel už aj Hurban. Preto na záver operácií v Turci zvoláva na 29. januára do Martina druhé národné zhromaždenie. Malo veľký politický i vojenský význam. Vo svojom vystúpení žiada „neodvislé“ Slovensko a úplnú národnú slobodu, so slovenskou rečou od škôl až po úrady. Veď obraz našej literárnej reči sme si už zavesili na nebesia a už ho nikto odtiaľ nezvesí. Hurbanove, ale i Štúrove prejavy (zatiaľ boli ešte stále spolu) boli také zápalisté a presvedčivé, že ešte v ten deň vstúpilo do radov dobrovoľníkov vyše tisíc nových mužov. Našťastie, zbraní i odevov bolo dosť, cisárske vojenské sklady boli plné vojenského materiálu. No kto prišiel neskôr a neušlo sa mu, mohol si odskočiť prekuť sekeru, kosu, motyku, rýľ alebo čakan do vtedy obecnej šmykne, čiže vyhne neďaleko župného domu, ktorá prežila až do „socialistickej kultúry“, no ani tá nemala zmysel pre národné prebytky. A bolo sa treba ponáhľať, lebo zvedovia priniesli, že mohutná presila Görgeyových vojsk sa valí na Turiec. A tak sa mobilizuje celý kraj.
Všetci turčianski chlapi súci na dobrô slovo sa sústredia v Sučanoch. Našťastie, maďarský generál mal tiež svojich zvedov, a tak sa pre istotu rozhodol inak. Cez Rudno a Hornú Štubňu odpochodoval do Banskej Bystrice, kde sa spojil s generálom Benickým, aby spoločne odpochodovali cez Donovaly do Ružomberka. Peší pochod cez Donovaly dá však poriadne zabrať. Honvédi i kone prišli do Ružomberka také uťahané, že generál, na veľký žiaľ miestnych kišasoniek, nariadil povinný odpočinok. Ale iba deň. V deň národného zhromaždenia v Martine, teda 29. januára, odpochodovali do Liptovského Svätého Mikuláša, odkiaľ už vidno Vysoké Tatry. No a dobrovoľníci mašírovali za nimi. No nie cez Bystricu, ale popri Váhu. V Kraľovanoch zažili menšiu vojnovú šarvátku s „oddielom strelcov a gardistov.“ Aj po sebe vystrelili, no keď sa ukázalo, že jedným z dvoch mŕtvych je kraľoviansky richtár, gardisti utiekli do oravských hôr. Dobrovoľníci mali cestu do Liptova a jeho centier – Ružomberka a Liptovského Svätého Mikuláša - otvorenú. Ich pobyt v Turci a osobitne v Martine je však historický. Dnes vieme, že „národné zhromaždenie“ v Martine 29. januára 1849 bolo politickým prológom k zhromaždeniu, ktoré o desaťročie neskôr prijalo v Martine Memorandum národa slovenského. A vieme aj to, že vo svetle týchto udalostí vznik a pôsobenie Matice slovenskej v Martine nebolo vôbec náhodné.
