Bratislava 21. decembra (TASR) - „Na celom Slovensku sa tuší a vie: rok, ktorý sa dal práve do pohybu, má sa stať zvláštnym a predelovým: nielen bežnou bránou do ďalšieho roku, lež aj do nového veku, druhého tisícročia! Slováci, len čo si uvedomili cestu svojej myšlienky ako výstup z nepovedomia k povedomiu, cítia na jej začiatku rok pokresťančenia Slovákov – príchod Cyrila a Metoda, čiže aj vzdelanosti na Veľkú Moravu. A najzvláštnejšie je, že ten príchod podáva si ruky s nádejou tentoraz najreálnejšou a najväčšou: čoraz sľubnejším stromčekom Matice slovenskej. Nechže už nielen dýcha a zelenie sa, ale aj rastie a rodí, nech vskutku žije!“ To sú úvodné vety Júliusa Vanoviča z Druhej knihy o starom Martine, z kapitoly Veľký rok.

Rok 1863 s podobnými pocitmi pravdepodobne prežíval aj Jozef Miloslav Hurban. Veď bol jedným z čelných predstaviteľov a v roku Memoranda vari aj najaktívnejší spomedzi tých, čo sa zaslúžili aspoň o tento jediný výdobytok memorandových úsilí. Preto je celkom prirodzené, že na zakladajúcom Valnom zhromaždení a dňoch, čo mu predchádzali, nemohol chýbať. Na druhej strane si však veľmi dobre uvedomoval, že nastal čas striedania generácií. Hoci mal iba 46 rokov a bol v najlepšom mužskom veku, o čom svedčí aj skutočnosť, že v roku 1864 sa mu narodil syn Cyril Metod Ján, pochopil že v pozícii „otca národa“ ho vystriedal biskup Štefan Moyses. Bol síce od neho o dvadsať rokov starší, ale mal povesť pokojného a uznávaného diplomata, čo mu otváralo dvere aj do cisárskych komnát. A to Hurban rešpektoval.

Na prvom Valnom zhromaždení ho zvolili, ako aj viacerých štúrovcov, za výborníka. Jeho praktická nátura i z tejto pozície však dokázala veľa. Na prvom zasadnutí výboru predkladá návrh, aby sa z pôdy Matice hneď a zaraz začali koncepčne zbierať archiválie i materiálne artefakty o našej národnej minulosti i pozostalosti po spisovateľoch a národných dejateľoch. A priamo na zasadnutí otvárajúcim sa fondom Matice ponúkol svoj bohatý archív. Ako vidieť, Hurban bol prvý, kto pochopil význam zbierkotvornej činnosti Matice a ako literát si uvedomoval potrebu centrálneho literárneho archívu.

V blízkosti radosti a šťastia sa však vždy poneviera aj nešťastie a tragédia. V polovici septembra skoro do tla vyhorela jeho dedina Hlboké, vyše stovky ľudí zostalo bez prístrešia. V tejto situácii sa musel angažovať ako sluha boží, a tak chodí s prosíkom po priateľoch a známych, aby pomohli nešťastníkom. Trvalo vyše roka, kým sa obec ako-tak spamätala z nešťastia.

No to nebolo všetko. O rok neskôr, v septembri 1864, mu umiera najmladší, iba trojmesačný chlapček s menami našich vierozvestov a biblickým menom Ján. „Cyril Metod Ján, najmladší synáčik, vypustil krásnu dušičku. Pochovali sme ho vedľa Slavenky“, zapísal si Hurban do denníka, a dlho sa z tejto udalosti spamätával.

V roku 1865 Hurban kandidoval vo voľbách za senický okres, no nezvolili ho. Treba dodať, že neprešiel ani jeden slovenský kandidát. Politický život na Slovensku bol ešte stále v plienkach a sedľač mu nerozumela ani za necht.
V auguste 1866 v Turčianskych Tepliciach náhle umiera superintendent Karol Kuzmány. Evanjelici si vzápätí na jeho miesto zvolia Hurbana. Rytmus jeho života tak znova naberá pôvodné obrátky. Ešte nemal ušitý ani nový habit vysokého cirkevného hodnostára, už sa musel vrátiť do Martina na Valné zhromaždenie Matice. No a keďže sa chystá deputácia do Viedne, prítomní matičiari si uvedomujú Hurbanove skúsenosti a zvolia ho do delegácie ako čelného predstaviteľa Matice slovenskej, ktorá už stihla vyzbierať peknú sumu na matičnú budovu. S delegáciou veľmi neuspejú. Cisár pán totiž venoval na Maticu rovných tisíc zlatých a vidí sa mu, že to úplne stačí, hoci ani v tomto prípade nešlo primárne o peniaze.

Životaschopnosť Matice sa však po prvý raz vitálne prejavila v nasledujúcich týždňoch. Jozef Miloslav Hurban odcestoval na čele matičnej delegácie do chorvátskeho Záhrebu na oslavy 300. výročia úmrtia chorvátskeho národného hrdinu, bojovníka proti Turkom, Mikuláša Šubića Zríňskeho.

Slovenská delegácia prišla na oslavy dôstojne pripravená. Hurban odovzdal hostiteľom „Pamätník Matice slovenskej ku tristoročnej oslave Mikuláša Šubića Zríňskeho, konanej na Slovensku“.

Hoci sa o tom veľa nepopísalo, je to na svoju dobu dôstojne pripravený spis a pre nás má aj veľký literárny význam. Do značnej miery totiž ovplyvnil ďalší vývin slovenskej literatúry. Jeho obsah je takýto: štúrovec Peter Záboj Hostinský napísal historický úvod Uhorsko pod tureckým jarmom pred Mikulášom Zríňskym, potom nasleduje básnická skladba Gróf Mikuláš Šubić Zríňsky na Sihoti. Jej autorom je Andrej Sládkovič. Uviedol ju mottom Jána Kollára „My sme dali Uhrům Zríniho“. Skladba má 154 osemveršových slôh, takže v podstate je to epos. Po tomto epose nasleduje rozsiahla historická štúdia Františka Víťazoslava Sasinka Mikuláš Šubić, gróf Zríňsky a za ňou Hurbanova básnická skladba Zríňsky na Sihoti s podtitulom Obrazy a ohlasy z časov minulých ku oslave pamiatky tristoročnej hrdinstva Zríňskeho od Dra. Joz. Miloslava Hurbana“. Báseň má 4 spevy – Pri západe, Spev hrdinov, Soliman a Vojvoda sčítal a Bôh vieru zvážil. Skladba má spolu 72 štvorveršových a šesťveršových slôh a kompozične tiež vyznieva ako epos. Záver základných materiálov tvorí štúdia historika Pavla Križku Jednota siedmich baňských miest v časoch Mikuláša Zríňskeho s podtitulom „Na základe kremnického archívu vypracoval Pavel Križko“.

Akoby doslovom je informatívna stať Františka V. Sasinka Slávnosť Zríňskeho v T. Sv. Martine a akoby lyrickým doslovom aj notovým zápisom zaznamenaná pieseň Andreja Sládkoviča a Jána Levoslava Bellu Zbiť – lebo mrieť. Tento bibliofilský spis vyšiel ako „Matičných spisov číslo 12“ a bol vytlačený v „Tlačiarni Karola Goriška vo Viedni“ a šírený „V B. Bystrici. Na sklade u Eugena Krčméryho, matičného kníhkupca, 1866“.

V súvislosti s J. M. Hurbanom mu venujeme väčšiu pozornosť preto, lebo iniciátorom tohto daru bol na Výbore MS práve Hurban. Z literárnohistorického hľadiska preto, lebo mal výrazný vplyv na tvorbu „hrdinských spevov“ Sama Chalupku. Tu sú korene Chalupkovho Turčína Poničana i zárodky jeho slávnej básne Mor ho! Sládkovičova skladba totiž obsahuje tento záverečný verš: „Kde žiť nevoľno, tam umrieť slobode“. A v texte jeho piesne, zhudobnenej J. L. Bellom nachádzame zasa tieto verše: „Za vlasť umrieť, kto by nerád?/ Mor ho !mor ho! Len ty ho ty zmor! / Za všeslavianstvo hor sa, hor!“ V tomto texte sa po prvý raz objavuje naše príslovečné „Mor ho!“, ktorého slávu o dva roky neskôr rozšíril Samo Chalupka vo svojej slávnej básni.

Je jasné, že takýto spis sa musel aj literárne pripravovať v predstihu a do istej miery znamenal aj spoločenskú objednávku a téma aj inšpiračný zdroj pre tvorcov. A to je tradícia, ktorá hovorí, že spisovatelia – prozaici, básnici i dramatici majú rovnaké právo na spoločenskú objednávku diela ako výtvarníci – sochári, maliari, ale i hudobní skladatelia a najmä architekti. Jozef Miloslav Hurban a jeho generácia to veľmi dobre vedeli.