Bratislava 22. apríla (TASR) - Medzinárodná tanečná hviezda Vladimir Malakhov pripravuje v Bratislave baletnú rozprávku pre deti i dospelých. Nové naštudovanie rozprávkového baletu Spiaca krásavica podľa svetoznámeho baletného umelca a choreografa, umeleckého riaditeľa Staatsballett Berlin, uvidia diváci v Slovenskom národnom divadle (SND) v premiére 25. mája.

Vladimir Malakhov nerád rozpráva o tom, aký je, radšej to dokazuje svojou prácou. "Vždy som chcel niečo dosiahnuť. Netušil som, kam sa až dostanem a aká úspešná bude moja kariéra. Chcel som len tancovať. Nepredpokladal som, že budem vystupovať na najlepších scénach sveta, s najlepšími balerínami a budem pracovať s najlepšími choreografmi," povedal v exkluzívnom rozhovore pre TASR rodák z ukrajinského Krivého Rogu. "Dvere sa mi otvárali samé, pretože som veľmi, veľmi chcel. Dokazoval som to svojou prácou," potvrdil jeden z najlepších tanečníkov svojej generácie, ktorého európska tanečná kritika oslavuje ako "tanečníka storočia".





-Pod novú inscenáciu pre takmer 50 tanečníkov sa podpíšete ako režisér a choreograf. Ako bude vyzerať klasické dielo ruského hudobného skladateľa Piotra Iľjiča Čajkovského vo vašom podaní?-



Samozrejme, základom je choreografia francúzskeho umelca Mariusa Petipu, ale vniesol som do nej korektúry. Klasické dielo je veľkoplošné, je tam veľmi veľa charakterových rozprávkových postáv, ktoré sme museli zoškrtať. Pôvodná verzia trvá asi štyri hodiny, dnešný divák však nedokáže vnímať tento rozmer. Predstavenie je navyše určené malému divákovi, takže sme urobili korektúry a skrátili sme ho na dve dejstvá.





-Ste jeden z najlepších tanečníkov svojej generácie, niekoľkonásobný víťaz prvých cien na medzinárodných baletných súťažiach vo Varne, Moskve a Paríži. Uvidia diváci v tejto novej inscenácii na doskách Baletu SND tancovať aj vás?-



Už som strašne veľa tancoval. Bol by som rád, ale nechcem odoberať prácu iným. Možno sa predstavím v úlohe víly Karabos, ale nevidím dôvod. Keď sú tu talentovaní mladí ľudia, musia dostať šancu, aby sa prezentovali na javisku.





-Ste baletnou ikonou, tancujete od svojich štyroch rokov, znamená to, že už ste z toho všetkého unavený?-



Nie som ikona, som normálny človek. Je to pekné, keď vás niekto pochváli alebo ocení, ale v prvom rade by mal byť človek normálnym človekom v rámci práce a komunikácie. Som rád, že ma povyšujú na takúto úroveň, ale všetci moji známi, umelci a priatelia vedia, že som hviezda na javisku, ale v súkromnom živote som obyčajný človek.





-Čo je náročnejšie, byť tanečníkom alebo choreografom?-



Choreografom, pretože sa nesnažím robiť nič nové. Púšťam sa len do tých vecí, o ktorých si myslím, že na to mám. Nemyslím si, že som ako MacMillan, Cranko, Neumeier. Viac preferujem naštudovania, v ktorých obnovujem pôvodné predstavenie. Robím aj nové predstavenia, z môjho pohľadu sa niečo vydarilo, niečo nie, ale je to normálne. Radšej však obnovujem tituly, ktoré sú už dané, pracujem s materiálom, ktorý je už objavený.





-Máte radšej klasický balet alebo súčasný moderný tanec?-



Ako tanečník milujem všetko a ako choreograf mám radšej klasický repertoár. Žijeme v 21. storočí, kde je všetko modernizované. Kombinácia pôvodných klasických vecí s modernými má dobrý ohlas u diváka. Zoberte si starý dom, ktorý má moderné vybavenie a nábytok, je to rovnaké. Klasika bude vždy existovať. Čo sa týka moderného tanca, je veľa choreografov, ktorí majú svoje skupiny. Na to, aby človek pracoval s moderným umením, potrebuje mať stále nové nápady. Ak sa vám nepodarí v modernom repertoári vytvoriť meno ako napríklad veľkí choreografi Pina Bausch alebo Merce Cunningham, tak v podstate sa vaša kariéra skončila. Myslím si, že klasický tanec bude vždy existovať a pre klasického tanečníka je ľahšie narábať súčasnými prostriedkami, ako interpretovať moderný tanec tak ako klasický, pretože má základ. To je ten rozdiel. Človek, ktorý má klasický základ, môže tancovať súčasný moderný tanec, ale tanečník, ktorý tento základ nemá, môže robiť modernu, ale nemôže robiť klasiku.





-Keď vidíte tanečníka v akcii, hneď viete, či má klasický základ alebo patrí do modernej školy?-



Samozrejme, vidíte to podľa toho, ako stojí, ako cvičí. Hneď vidím, aký ma potenciál a či má ako tanečník budúcnosť. Prednedávnom som mal v Berlíne vo svojej spoločnosti konkurz na nových členov baletu. Zúčastnilo sa na ňom 185 dievčat a 170 chlapcov. Zobral som len dve a pol dievčiny a dvoch chlapcov. Prečo hovorím dve a pol? Jedna dostala zmluvu len na polovičný úväzok. Aj keď prijímam slabších tanečníkov do súboru, vidím v nich ten potenciál. Viem, že keď budú na sebe pracovať, majú veľkú perspektívu. Aj keď na tom konkurze boli technicky oveľa lepší interpreti, môj pohľad pritiahli len títo ľudia, ktorých som si vybral. Je to individuálne, choreograf musí toho človeka aj intuitívne cítiť, ako bude vyzerať na javisku.





-Ako baletný umelec ste milovníkom klasiky, aký je váš vzťah k novým technológiám? Kamarátite sa napríklad s počítačom?-



Rozumiem tomu, ale nie som v tom odborník, len užívateľ. Vyznám sa napríklad v móde, obliekaní, vínach, veľmi rád varím a milujem výtvarné umenie, obrazy, antikvariáty, porcelán. Som zberateľ.





-Máte nejaké umelecké kúsky aj zo Slovenska?-



Nie, zatiaľ nie. Keď mám čas, všade, kde prídem, idem do starožitníctva. Zbieram porcelánové baletné figúrky. Je ich veľmi málo. Človek musí všade veľa hľadať. V zbierke mám okolo 120 takých figúrok, ale zbieram aj rôzne obrazy.





-Ktoré dielo vo vašej zbierke je najhodnotnejšie, najcennejšie?-



Pre mňa je všetko cenné, pretože keď to kupujem, tak to znamená, že v tom niečo vidím, niečím ma to nadchne, inšpiruje. Nezbieram a nekupujem to len z toho dôvodu, že to budem vlastniť len ja a nikto iný. Hlavne sa mi to páči. Niekedy do obchodu ani nejdem s cieľom nakupovať, prosto sa pozerám a niečo ma osloví. Vlastne je to vždy náhoda.





-Máte za sebou spoluprácu s desiatkami ľudí, mnohými tanečnými súbormi, pracovali ste v Berlíne, Viedni, Francúzsku, Kanade, USA. Kde vám bolo najlepšie?-



Všade, pretože v každej baletnej spoločnosti som sa stretol s niekým novým, či už to bol choreograf, tanečník, baletný majster alebo to bol partner, s ktorým som tancoval, alebo to bol repertoár. Nezáleží mi na tom, kde žijem. Pre mňa je dôležité, či som šťastný a či mám dobrú prácu.





-V Berlíne ste šťastný?-


Už desať rokov (smiech). Tam mi je dobre. Pravdaže, vždy budú problémy, to je normálne. Raz je človek hore a raz dole. Niečo vyhráš, niečo prehráš, niečo stratíš, niečo získaš. Človek musí byť vždy opatrný a ostražitý, musí mať plán A, B, C, D, E, F. Keď sa jeden, ani druhý nepodarí, tak ten tretí určite áno. Človek musí mať nejaký program. Pracoval som v mnohých baletných spoločnostiach, stretol som veľa baletných riaditeľov, pracoval som s nimi ako tanečník, nie ako riaditeľ. Nikdy som si nepomyslel, že sa dostanem do takej zložitej situácie a stanem sa sám riaditeľom. Pozoroval som tých ľudí, veľa som sa od nich naučil, mám z čoho čerpať, ale pozerať a hodnotiť niekoho je niečo úplne iné, ako keď to má človek robiť sám a má mať zodpovednosť. Je to veľká robota, človek musí byť sústredený a obetovať tomu strašne veľa času. Keď som dostal pozíciu riaditeľa baletu, chcel som hneď na začiatku všetko. Postupne som začal veciam rozumieť, vyselektoval som nepotrebné a venoval som sa len baletnému súboru a jeho rastu. Bol som veľmi iniciatívny, ako ten škrečok bežiaci v kolese. Mal som pocit, že musím bežať rýchlejšie, ako sa točí to koleso. Teraz by som to koleso už veľmi rád zastavil, ale je to tak rozbehnuté, že musím ísť ďalej a bežať rýchlejšie.





-Vy ste jasný workoholic a drží vás to takmer tridsať rokov...-



Za štyri roky to bude tridsať rokov, ale nemyslím si, že to dotiahnem do tých tridsať. Ešte dva-tri roky tanečnej kariéry, maximálne. Samozrejme, vzhľadom na svoj vek mám svoj repertoár, v ktorom vyzerám ešte dobre, ale od klasického tanca postupne odchádzam, lebo na určité veci už nemám. Robím klasický aj neoklasický repertoár, ale Labutie jazero a Giselle by som už nezvládol. To už mám za sebou, tancoval som 27 rôznych naštudovaní Labutieho jazera. To sa nikomu nepodarilo, preto si dnes môžem pokojne povedať, že dávam zelenú mladým, nech tancujú oni.





-Čo bude po tých dvoch-troch rokoch, keď sa naozaj rozhodnete, že skončíte?-



Len tak o tom rozmýšľam. Je to ťažké. Viem, že raz príde ten čas, zatiaľ o tom len uvažujem. Môžem byť pedagógom. Mám veľmi veľa ponúk a pozvaní, ale musím ich odmietať, pretože ešte tancujem, mám svoj súbor v Berlíne a chcem byť s ním. Ale v budúcnosti môžem vyučovať alebo robiť baletného poradcu... Môžem odísť kedy chcem, ale snažím sa, aby to nebolo na úkor kolektívu.





-Nerozmýšľali ste nad zriadením baletnej školy Vladimira Malakhova?-



Samozrejme, že by som chcel. Uvažujem na tým, že by som mal malú školu pri Staatsballet Berlin. Funguje to tak v Paríži aj Mníchove, že pri divadle je škola, kde chodí výber detí a vychováva sa tam nová generácia.





-Sú momentálne na scéne vychádzajúce hviezdy - tanečníci, na ktorých keď sa pozriete, môžete povedať, že z nich bude druhý Vladimir Malakhov?-



Len keby ich naklonovali. Takisto nemôžete povedať, či niekedy príde druhý Rudolf Nureyev alebo Michail Baryshnikov. Museli by ich naklonovať. Jedna priateľka mi raz povedala, že prečo stále niekam cestujem, že ma treba naklonovať. Jeden Malakhov bude v Japonsku, druhý v Nemecku, tretí v Amerike a každý sa bude mať dobre. Netreba nikam cestovať, míňať peniaze (smiech).





-Pamätáte si na rok 1999, keď sa uvádzala vaša prvá choreografia?-



Áno, robil som Bayaderu s baletom Štátnej opery vo Viedni, bol som veľmi nervózny. Katastrofa! Sám som ešte tancoval a keď som nemal výstup, behal som za kulisy a sledoval som všetkých, či je všetko v poriadku. Fakticky som odtancoval takmer všetky premiéry diel, v ktorých som vytváral choreografie. Potom som si povedal, že to už robiť nebudem. Nebudem účinkovať v premiérach mojich choreografií, pretože mi to berie strašne veľa energie a síl, je to veľmi náročné. Nemôžem vidieť ostatných tanečníkov, nemôžem robiť korektúry, nemám odstup. Rozhodol som sa, že v ďalšom diele, ktoré naštudujem ako choreograf a budem v ňom aj tancovať, budem až v druhom alebo treťom obsadení.





-Je nejaký sen, ktorý sa vám za takmer 30 rokov tanečnej kariéry nesplnil?-



Sny sa nemajú prezrádzať, lebo sa to nikdy nesplní... Mám taký sen, ktorý sa možnože veľmi skoro naplní. Súvisí s tancom.





-A v súkromí?-



Katastrofa. Nemôže byť všetko dokonalé. Buď máš to, alebo ono. Máme to zhora dané, nemôžeme mať všetci všetko. Nebránim sa novým vzťahom, ale zatiaľ žijem sám a venujem sa len svojej profesii. Mám dvoch nádherných psov - austrálskych ovčiakov. Sú to veľmi dobré, šikovné a múdre psíky. Obaja sa narodili v deň, keď sa stala nejaká katastrofa. Bonny sa narodil 26. decembra 2004, v deň zemetrasenia a cunami v Indickom oceáne a Lacky 11. septembra 2005. Tak to vyšlo. Celý život som túžil mať psa, vôbec celé zoo. Milujem zvieratá, keby som mal veľa peňazí, mal by som zvieraciu farmu.





-Takže stať sa baletným umelcom ste asi v detstve neplánovali?-



Vždy som hovoril, že ak by som sa nestal tanečníkom, bol by zo mňa veterinár.