Bratislava 7. decembra (Teraz.sk) - Po trpkých, hluchých a zahriaknutých rokoch päťdesiatych nastúpila šiesta dekáda 19. storočia. A tá bola z hľadiska národno-uvedomovacieho procesu Slovákov a predovšetkým jeho intelektuálnej elity, úplne iná. Nádejná a radostná. Keby sme sa mali na chvíľu preniesť do atmosféry a žánru lyriky, mohli by sme povedať, že niekto akoby zodvihol čarovný prútik a po rokoch s ním opäť zašvihal nad Slovenskom. A ak pri tejto metafore ešte minútku zostaneme, potom môžeme povedať, že ten prútik zodvihol Jozef Miloslav Hurban.

Hurbana nesmierne povzbudila skutočnosť udelenia doktorátu nemeckou univerzitou v Lipsku v máji roku 1860. Táto pocta ho zaradila medzi popredných intelektuálov celej rakúsko-uhorskej monarchie. A s týmto sebavedomím sa opäť pustil do bojov za práva slovenského národa. Už začiatkom roku 1861 bol viackrát vo Viedni a na vládnych úradoch „konzultuje žiadosti slovenského národa“. Tentoraz ho neposlali okamžite za dvere. Výsledkom tohto jeho úsilia bolo Memorandum, ktoré 9. februára 1861 „odovzdal na najvyšších miestach“. Text Memoranda je obsiahly aj rozsiahly. Záver Memoranda Hurban zhrnul do siedmich bodov, v ktorých nachádzame aj tieto požiadavky: „1. Slovenský ľud býva na ohraničenom území. Nech je toto územie jeho vlastníctvom. Známe i meno tohto územia – Slovensko. Ešte i Maďari ho nazývajú Tóthország. 2. Toto Slovensko nech je konečne a úplne oddelené od Maďarov a bezprostredne nech je inkorporované do rakúskeho štátu... 3.( Slováci) s radostným pocitom vítajú povolenú ústavu... 4. (Vítajú aj) ústrednú oblastnú vládu, podriadenú bezprostredne rakúskej vláde. 5 (žiadajú) obnovu ľudového školstva a zriadenie univerzity na Slovensku. 6. Ev. a. v. cirkev nech je pretvorená na samostatnú oblastnú cirkev. 7. Reč ľudu v každom ohľade treba rehabilitovať a vrátiť jej práva. Za tieto ústupky by sa vrhol slovenský ľud i do smrti, poskytol by najlepšie svoje sily cisárovi...“

Toto bol Hurbanov zápas na svetskej rovine. Ako evanjelický kňaz rovnako vehementne bojuje aj za dôstojné a teda rovnocenné účinkovanie evanjelickej cirkvi na Slovensku a v monarchii vôbec. Na jar roku 1861 mu knižne vychádza dielo „Cirkev ev. luteránska v její vnitřních živlech a bojích na světe se zvláštním ohledem na národ slovenský v této cirkvi své spasení hledající“. Dielo malo spoločenský i politický ohlas. Kritický i uznanlivý. Za údajný dogmatizmus ho kritizujú niektorí vlastní, čiže slovenskí evanjelici, no cisárovi sa Hurbanova priama reč páči a za dielo ho odmení zlatou medailou. Pre úplnosť dodajme, že veci okolo aktuálnosti slovenského národného programu sa prediskutovávali a vyjasnievali aj na stránkach „novín pre politiku a literatúru“, ktoré v Pešti začal vydávať dvakrát do týždňa (utorok a piatok) Ján Francisci. No a Hurban ako prispievateľ nestál bokom. Je zaujímavé, že prvé číslo novín vyšlo 19. marca, teda na Hurbanove narodeniny i meniny. Nevieme, či to bola organizačná náhoda alebo zámer, Hurbanovi to však muselo byť určite sympatické. Druhá vec je, že noviny mali v podtitule zaznamenané, že sú to „noviny pre politiku a literatúru“. V nedávnej dobe, no ešte viac dnes, ani skúsení historici nechcú povedať, že naši národní buditelia si nevedeli predstaviť robiť politiku bez literatúry. Tvorcovia literatúry, teda ochrancovia a šíritelia jazyka ako základného znaku národa mali nielen právo, ale aj povinnosť vstupovať do politiky. Len v spojení s nimi sa dalo niečo dosiahnuť v politike. A to platí aj pre dnešok, hoci tzv. politická elita to nie a nie zobrať na vedomie.

S touto intelektuálnou, politickou i umeleckou výbavou Jozef Miloslav Hurban prišiel aj na Memorandové zhromaždenie začiatkom júna do Martina. Bol všeobecne uznávanou autoritou, „drahým baťkom“ a veľa sa od neho očakávalo. No a on – ako nikdy predtým, ani teraz nesklamal. Jeho reč, ktorú držal na slovenskom národnom zhromaždení v Martine 6. júna 1861 trvala dobre vyše hodiny. Povedané dnešným publicistickým jazykom – analyzoval v nej stav vtedajšej slovenskej spoločnosti, rozvinul myšlienky návrhu Memoranda, textovo pripravené Štefanom Markom Daxnerom a vyzýval na permanentný politický boj za práva slovenského národa. Na záver vyslovil aj tieto myšlienky: „Mal by som ešte jedno-druhé povedať na reči najmä tých, čo stroja politiku s národom, namiesto aby načúvali ľudu a jeho srdce a bôľ života tlmočili (...) Tú oportunitu, že snáď nám žiadosti nepovolia, som, tuším, už pripomenul, a opakujem: nech nepovolia, nech len poznajú žiadosť nášho národa ako formulovanú výmienku života jeho. Táto výmienka je výmienka uspokojenia hornouhorských Slovanov. Len potom, keď bude uznané územie slovenského národa, to, na ktorom on býva, a len potom, keď budúcnosť synov národa bude otvorená stáť v lone samého národa a nebude musieť žiaden s národnosťou handlovať, len potom, keď sa synovia naši v slovenčine vychovávať budú a reč sladkú materinskú nebudú musieť lámať, len potom, keď súdy, správa, zjazd národný budú docela a výlučne na Slovensku slovenské, len potom, keď hrdý na svoj národ Maďar stisne po bratsky ruku Slovákovi hrdému na svoj národ, len potom, hoj, potom iste nebude sa hanbiť zaň šľachta jeho, za šľachtou pôjde veselý mešťan, za mešťanom v masách pohne sa dobrosrdečný dedinčan.“ Ako vidieť, v týchto dňoch v Martine opäť ožili ideály revolučných bojov z rokov 1848-49 i demokratizmus myšlienok Ľudovíta Štúra na uhorskom sneme v Bratislave. Najmä tých o slobode, rovnoprávnosti a bratstve národov, lebo – ako hovorí básnik – len skutočný vlastenec dokáže precítiť a pochopiť aj vlastenectvo druhého.