Bratislava 4. januára (Teraz.sk) - Z väzenia sa chodí domov so zvesenou hlavou. Pre Jozefa Miloslava Hurbana to však neplatilo. Domov sa vrátil hrdo a so vztýčenou hlavou, ba dokonca – ako hovorí legenda – aj so zdvihnutými päsťami, ktorými „zvolával trest boží na svojich väzniteľov“. Skoro preto prišiel o podstatne vyšší plat vysokého evanjelického hodnostára – superintendenta. Zaratoval ho turčiansky a občas slovensky cítiaci šľachtic Jozef Justh z Necpál, keď na kompetentnom úrade potvrdil, že ide iba o sprostú klebetu.

Bližšie zamyslenie sa nad vzniknutou situáciou nám poodhalí jej nepodarene skrývanú absurditu: Hurban vychádza z polročného väzenia 11. mája 1870 ako v septembri 1866 oficiálne zvolený superintendent, ktorého žiadosť o zvýšenie platu na úroveň zodpovedajúcej funkcie už vyše troch rokov visí v niektorom z úradníckych kabinetov cisárskeho dvora. Ako vidieť, úradníci nemali nikdy naponáhlo, a pokiaľ ide o peniaze pre iných, to odjakživa riešili až zo spodného šuplíka. Chvíľu to ešte trvalo, ale nakoniec sa celá záležitosť uspokojivo uzavrela.

Druhou dobrou správou pre Hurbana po vyjdení z vacovského väzenia bola skutočnosť, že už osvedčené slovenské noviny – Pešťbudínske vedomosti sa od mája 1870 presťahovali do Martina. Zmenili však názov, začali vychádzať pod názvom Národné noviny, čo Hurban vrelo privítal. Veď v Martine už ôsmy rok úspešne pracovala Matica slovenská, pred necelým rokom rozbehol svoju činnosť KÚS, čiže Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, takže aj tlačiť bolo kde a vôbec – Martin sa viditeľne stával národným a kultúrnym centrom Slovákov. To všetko Hurban vnímal a veľmi ho to tešilo. Preto sa nerozpakoval a prakticky hneď v prvom čísle Národných novín uverejnil poďakovanie za pomoc všetkým, čo podporili jeho rodinu i jeho osobne, keď si odpykával trest vo väzení: „To boli neprestajní poslovia boží a národa môjho, ktorí sťa múr nepreryvný stavali a zamieňali sa okolo mňa oproti duchom väzenia zlým, ktorí umárajú najmohutnejších väzňov“, napísal Hurban v tomto poďakovaní. Ajhľa – Hurban tu označil politických väzňov ako „najmohutnejších“. A akoby to chcel potvrdiť aj na prvý pohľad hmatateľnou skutočnosťou, vo väzení si nechal narásť bradu. A už nikdy si ju neoholil, iba ak pristrihol.

Brada však nemusí byť vždy prejavom fyzickej zdatnosti. Niekedy to býva skôr naopak. Hurban sa vrátil z väzenia zoslabnutý a s podlomeným zdravím. Celý rok pokašliaval a koncom februára 1871 dostal zápal pľúc. Trvalo skoro tri mesiace, kým sa ako-tak zotavil a mohol sa naplno pustiť do práce. Funkcia superintendenta mu priniesla mnoho byrokratickej práce, čo sa prejavilo aj pri autorskej príprave a redigovaní Cirkevných listov. V tomto čase začal pozorne sledovať aj nástup mladej literárnej generácie. Tešilo ho, že už celkom prirodzene tvorí v literárnej slovenčine, no poburoval ho pribúdajúci liberalizmus v literárnych prejavoch mladých autorov. Keď prešovskí vysokoškoláci, združení v literárnom krúžku Kolo, vydali almanach Napred, v Cirkevných listoch ich zotrel pod čiernu zem. Až tak, že mladý Hviezdoslav si do zápisníka poznamenal: „Ach, pane Hurban, nuž nazdáte sa, že ste duch svätý, ktorý naplňuje všetko Slovenstvo? ...či piesne nábožné majú byť jediná naša poézia?! Poézia... – je sama v sebe božstvo!“ Vo svojej replike sa to však uverejniť neodvážil, lebo Hurbanova autorita bola neotrasiteľná. Napriek tomu, mnohí cítili, že baťko sa tentoraz mýli. Paradoxom tohto sporu je, že prudko dospievajúci Hurbanov najstarší syn Svetozár, sa ho nezúčastnil. No ešte väčším paradoxom je, že Svetozár Hurban a Hviezdoslav sa čoskoro stali celoživotnými priateľmi. Už vtedy bolo jasné, že je to spor generačný, že Svetozár je vo vnútri na strane svojich rovesníkov, no úcta k otcovi mu nedovolila prehovoriť. Súčasný spisovateľ Tomáš Winkler o tom napísal: „Z literárneho kolbišťa odchádza teda Hurban na hlavu porazený. Prišiel čas, keď otcovia musia dať svojim deťom za pravdu.“

V prvej polovici sedemdesiatych rokov Jozef Miloslav pozorne sledoval a usmerňoval aj štúdiá syna Svetozára a jeho študijné výsledky. Bol nadaný, no nebolo to celkom jednoduché. Najmä v rakúskom Oberschützene, čiže v Horných Strelciach. Je pravdou, že v nemčine mal čo dobiehať, no pravdou je aj to, že poniektorí páni profesori mu dali pocítiť, že je syn bývalého buriča a revolucionára a ešte stále pansláva Hurbana. (Ako vidieť, budúce generácie poniektorých našich pedagógov mali čo kopírovať.) Na druhej strane otca Hurbana nadchlo otcovskou pýchou, keď mu Svetozár z Viedne napísal o svojom stretnutí s Františkom Palackým: „...nevedel pochopiť, že Hurban už takého syna môže mať“. Bola to radosť, ktorá však nevyvážila starosti, ktoré mal Svetozár pri rozbehu do života. Ako advokát nie a nie sa postaviť na nohy.

Ešte horšie však bolo, že Slovensko začalo byť opäť omotávané čiernym súknom. To, čo Hurban už dávnejšie tušil a cítil nielen v duši, ale aj „v kĺboch a kostiach“, sa v roku 1875 stalo skutočnosťou. Uhorská vláda zrušila Maticu slovenskú i všetky tri slovenské gymnáziá. A aby sa nepovedalo, a čo sa v tejto súvislosti nikdy nespomína, aj Hurbanov časopis Cirkevné listy. Slovenský národný, kultúrny i literárny život bol zasiahnutý vo svojej podstate, nastupovala tvrdá maďarizácia.

Všetko nasvedčuje tomu, že Hurban sa z tejto rany spamätal prvý. Kým všetci ostatní spočiatku sklonili hlavy, Hurban vzdorovito vystrel šiju. Nakoniec, tento zápas bol po celý život jeho bojovou parketou. V článku Neni slovenského národa okrem iného napísal: „Gymnaziálnu budovu vo Veľkej Revúci predali, matičné kapitály zhabali, matičný dom zatiaľ vylicitovali na tri roky a tak hospodária so slovenským majetkom, akoby to bola „res nullius“. Prirodzene, keď národ neexistuje, keď zomrel bez poručenstva, pripadol všetok majetok kráľovskému fiškusovi. A či ozaj niet slovenského národa?“ Článok ešte stihol uverejniť v Cirkevných listoch. Pritom vedel, že nová väzenská cela je už preň vymaľovaná.