Bratislava 2. januára (TASR) - Súčasný ruský spisovateľ Viktor Pelevin patrí medzi vrcholných predstaviteľov európskej i svetovej literárnej postmoderny. Je však prirodzené, že jeho literárny prejav má národné ruské špecifiká, vychádzajúce z dejín ruskej literatúry ako celku.

Vo vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov (SSS) vyšla pred niekoľkými týždňami v slovenskom preklade v poradí už štvrtá kniha tohto autora. Po výbere z jeho poviedkovej tvorby Relics (2006), románoch S.N.U.I.F. (2015) a „T“ (2016) je to románová kompozícia s názvom Mafusailova lampa alebo Extrémna bitka čekistov so slobodomurármi (2017). Toto dielo, ktoré sa žánrovo nedá charakterizovať inak ako „románová kompozícia“, je vlastne tetralógia a skladá sa z týchto častí: 1) Mafusailova lampa alebo extrémna bitka čekistov so slobodomurármi, ktorú autor v podtitule charakterizuje ako „veľkú polyfonickú naráciu“, 2) Možajského lietadlo (s podtitulom „kozmická dráma“, 3) Chrámlag (s podtitulom „historická črta“), 4) Kapustinov čin (s podtitulom „operatívna etuda“).

Takto žánrovo postavená kompozícia sa na prvý pohľad zdá ako veľmi nesúrodá a zdanlivo nekompatibilná. V závere sa však ukáže, že všetko do seba zapadá, presne v intenciách autorského zámeru. Samotné príbehy jednotlivých častí sú však kompozične dosť priamočiare. No len v tom prípade, keď pochopíme a stotožníme sa so všetkými autorovými úletmi do absurdných priestorov pivníc, garáží, ciel a absurdného diania v nich, ako aj do častých snových zákutí, či už prirodzených alebo vynútených požitím rôznych preparátov.

Prvá časť je komorným príbehom mierne vyšinutého potomka šľachtického rodu Možajských, v ktorom náhodný náraz motýľa zlatoňa o jeho hlavu vyvolá asociácie o svojom pôvode v konfrontácii s jeho súčasným zaradením v spoločnosti ako ekonomického analytika.

Druhá časť je komponovaná vo forme súkromného listu. Jeho autorom je ruský šľachtic, istý Marcian Stepanovič, ktorý prehajdákal celý majetok v herniach nemeckých kúpeľov Baden Baden a jeho adresátom istá Jelizaveta Petrovna, ktorá sa tam usadila na dlhšie a ku ktorej prechováva aj ľúbostné city. Fľaša vodky na stole dokáže nášho hrdinu premiestniť v čase, a tak sa môže stať aktívnym účastníkom skonštruovania a vzletu prvého lietajúceho stroja na svete.

V tretej časti autor zabočil do jedného skoro neprístupného trestaneckého tábora na severe Ruska a prostredníctvom akože „dejín slobodomurárstva“ naznačil ani nie tak spôsob života, ako spôsob prežitia človeka v tomto prostredí.

Štvrtá časť je malým príbehom zo života súčasného vysokého ruského dôstojníka, ktorý dumá nad tým, ako vojensky nekonfliktne vyriešiť stále sa vlečúce spory súčasných veľmocí, determinované ich „národnými záujmami“.

Toto je vzhľadom na priestor veľmi povrchná charakteristika jednotlivých častí diela, nevystihujúca ich umeleckú charakteristiku a literárnu dynamiku i motiváciu zaradenia do textu niektorých známych politických osobností i narážky na celkom čerstvé svetové politické udalosti, napríklad Krym. Samotný autorský štýl je presiaknutý sarkazmom a iróniou. Najviac je to viditeľné v časti Chrámlag, ktorá je nemilosrdnou kritikou existencie sovietskych gulagov. Nie je to realistický opis ako u Solženicyna. Práve ten sarkastický nadhľad, tváriaci sa, že vlastne sa nič nedeje, všetko je tak, ako má byť, vyvoláva ešte väčší účinok.

Pelevin je však aj v tomto diele výsostne súčasný, jeho absurditky mu nebránia vysloviť sa k najzávažnejším problémom dneška. Napríklad: „Zlé úmysly človeka aj tentoraz premohli božiu lásku. Lež blahodarných vibrácií, ktoré sa už dostali cez Portál, bolo dosť na to, aby zmenili našu Zem na nepoznanie a darovali nám šesťdesiate roky, deti, kvety, novú hudbu, umenie – a vieru, že môžeme žiť bez svetových vojen.“ Alebo: „Lež hľa, čo ma ľaká - nad svetom zhlukujú sa mračná a Rusko zrejme zasa chystajú na jeho tradičnú obetu...“, píše v liste historik gulagov Golgotskij.

Aj toto dielo Viktora Pelevina preložil rusista Miloš Ferko.