Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Prečítajte si piatu časť zo série M. R. Štefánik.
Autor Teraz.sk
Bratislava 31. januára (Teraz.sk) - Stredoškolskému študentovi Milanovi Rastislavovi Štefánikovi nebolo súdené zmaturovať v Bratislave. V poslednej dekáde 19. storočia maďarizácia v Uhorsku navidomoči silnela. Neobišla ani Evanjelické lýceum v Bratislave. Slovenskí študenti a s nimi sympatizujúci profesori boli diskriminovaní nielen v zmysle koncepcie študijného programu. Viacerí špehúni i šplhúni ich sledovali aj vo voľnom čase pomimo školy. A donášali. Zistili aj to, že väčšina slovenských študentov číta Národné noviny. Z toho vznikol názorový konflikt, pravdepodobne aj s fyzickou vložkou, do ktorého sa zaplietol i Milanov starší brat Pavol.
Hrozilo mu vylúčenie zo školy. Na poslednú chvíľu musel zasiahnuť otec. Nie priamo, ale prostredníctvom svojho dobrého priateľa a kolegu v pastoračnej službe Jána Trokana, farára v Kostolnej. Ten mal na lýceum a niektorých profesorov priamy vplyv, a tak Pavol Štefánik ročník dokončil. Lenže otcovi Štefánikovi to nedalo. Správne predpokladal, že maďarizácia na lýceu sa bude stupňovať a že jeho synovia sa opäť dostanú do konfliktov pre svoje neskrývané národné presvedčenie. Na jeseň v roku 1893 obaja Štefánikovci prestúpili na Evanjelické gymnázium do Šopronu, čo je maďarské mesto na hraniciach s Rakúskom. Maďarizácia tam bola mierne tlmená nemeckým duchom, ktorý si národnosti v Uhorsku až tak nevšímal.
Milan Rastislav aj tam prejavil svoje nadanie a mimoriadne schopnosti. Na vysvedčení mal čisté jednotky, no z telesnej výchovy trojku. Je priam neuveriteľné, že tento mladý muž, ktorý v neskoršom veku štyrikrát vystúpil na Mont Blanc a počas svojho poriadne skráteného života prakticky obišiel svet v čase, keď sa s lietaním iba začínalo, mal ako gymnazista trojku z telocviku. Čo viac, čoskoro ho z telocviku oslobodili. Na vine však nebola svalová nedostatočnosť, ale prvé žalúdočné ťažkosti, ktoré mu nedali pokoj po celý život.
Štefánikovi životopisci zaznamenali aj to, že v Šoproni sa ako gymnazista po prvý raz zaľúbil. Objektom jeho ľúbostného záujmu bola dcéra hudobníka a dirigenta mestskej opery Martina Lehnera. Tá však o niekoľko mesiacov tragicky zahynula, čo sa Milana bolestne dotklo. Pravda je totiž taká, že prvá láska sa nám vidí absolútne dokonalá, a preto večná.
V tejto situácii musel opäť zasiahnuť pán farár Ján Trokan, ktorý celkom otcovsky presvedčil mladého študenta, aby prestúpil na gymnázium do Sarvaša. Aby sme správne pochopili vplyv farára a neskôr seniora Jána Trokana, treba povedať, že za života Jozefa Miloslava Hurbana bol jeho významným spolupracovníkom. Písal aj duchovné básne. Najviac známa je jeho zbierka Pozdravení bratrům a sestrám v Pánu, kteří v neporušené víře Otců státí zústávají. No a v tých časoch Hurbanovo meno malo stále významný lesk. Tak sa stalo, že Milan Rastislav začínal školský rok 1894 v meste Sarvaš, ktoré leží na juhu Maďarska v Békešskej župe.
V meste žila početná slovenská enkláva so silným vzdelanostným zázemím. Riaditeľom lýcea bol Slovák Juraj Benko, so slovenskými študentmi aj po vyučovaní najviac komunikoval profesor Samuel Saško, pôvodom Brezovčan, no a profesor matematiky E. Neumann, pôvodom Nemec, si Milana obľúbil hneď po prvých hodinách. Navyše, Milan býval na priváte v rodine Moravčíkovcov, čo boli príbuzní z maminej strany.
Pán farár Trokan predpokladal správne. Milanovi v Sarvaši veľmi rýchlo uschli slzy za prvou láskou, hudobne nadanou M. Lehnerovou. Stalo sa tak aj preto, lebo čoskoro ho očarila krásna Slovenka Emília Chovanová. Celý život si na ňu s úsmevom spomínal.
Zo Sarvaša si však odniesol aj jeden veľmi nepríjemný zážitok. Pri jednej z takých príležitostí, ktorým sa študenti nevyhýbajú, naopak – s potešením ich vyhľadávajú, podpití maďarskí študenti, vediac o Milanovom národnom presvedčení chceli, aby Milan zakričal po maďarsky „éljen!“, „nech žije!“ Milan odmietal, a to dokonca aj vtedy, keď ho držali na balkóne za nohy hlavou dolu. Našťastie, niekto z dospelých ich na poslednú chvíľu okríkol.
Po troch rokoch intenzívneho štúdia, v roku 1898, Milan Rastislav Štefánik v Sarvaši zmaturoval. Domov sa vrátil s vyznamenaním, čiže ako „praematurus“ a s prémiou Telekiho štipendia, čo znamenalo nielen najvyššie vyznamenanie pre gymnazistu, ale aj rovných 70 zlatých na ruku. No a to už bola suma, s ktorou sa dalo vycestovať za vysokoškolským vzdelaním do Prahy. Lebo Praha – to bol vysnený ideál nielen mladého Štefánika, ale aj jeho otca.
V Sarvaši sa dodnes zachovala pôvodná budova Evanjelického lýcea. Od roku 1991 sú na jej priečelí dve pamätné tabule v popredí so Štefánikovou sochou v leteckej kombinéze. Na hornej tabuli je po slovensky napísané: „Na pamiatku M. R. Štefánika, význačného slovenského dejateľa, generála francúzskeho letectva a vedca, ktorý v rokoch 1894 – 1898 študoval a maturoval v Sarvaši.“ Na spodnej tabuli je ten istý text v maďarčine.
Hrozilo mu vylúčenie zo školy. Na poslednú chvíľu musel zasiahnuť otec. Nie priamo, ale prostredníctvom svojho dobrého priateľa a kolegu v pastoračnej službe Jána Trokana, farára v Kostolnej. Ten mal na lýceum a niektorých profesorov priamy vplyv, a tak Pavol Štefánik ročník dokončil. Lenže otcovi Štefánikovi to nedalo. Správne predpokladal, že maďarizácia na lýceu sa bude stupňovať a že jeho synovia sa opäť dostanú do konfliktov pre svoje neskrývané národné presvedčenie. Na jeseň v roku 1893 obaja Štefánikovci prestúpili na Evanjelické gymnázium do Šopronu, čo je maďarské mesto na hraniciach s Rakúskom. Maďarizácia tam bola mierne tlmená nemeckým duchom, ktorý si národnosti v Uhorsku až tak nevšímal.
Milan Rastislav aj tam prejavil svoje nadanie a mimoriadne schopnosti. Na vysvedčení mal čisté jednotky, no z telesnej výchovy trojku. Je priam neuveriteľné, že tento mladý muž, ktorý v neskoršom veku štyrikrát vystúpil na Mont Blanc a počas svojho poriadne skráteného života prakticky obišiel svet v čase, keď sa s lietaním iba začínalo, mal ako gymnazista trojku z telocviku. Čo viac, čoskoro ho z telocviku oslobodili. Na vine však nebola svalová nedostatočnosť, ale prvé žalúdočné ťažkosti, ktoré mu nedali pokoj po celý život.
Štefánikovi životopisci zaznamenali aj to, že v Šoproni sa ako gymnazista po prvý raz zaľúbil. Objektom jeho ľúbostného záujmu bola dcéra hudobníka a dirigenta mestskej opery Martina Lehnera. Tá však o niekoľko mesiacov tragicky zahynula, čo sa Milana bolestne dotklo. Pravda je totiž taká, že prvá láska sa nám vidí absolútne dokonalá, a preto večná.
V tejto situácii musel opäť zasiahnuť pán farár Ján Trokan, ktorý celkom otcovsky presvedčil mladého študenta, aby prestúpil na gymnázium do Sarvaša. Aby sme správne pochopili vplyv farára a neskôr seniora Jána Trokana, treba povedať, že za života Jozefa Miloslava Hurbana bol jeho významným spolupracovníkom. Písal aj duchovné básne. Najviac známa je jeho zbierka Pozdravení bratrům a sestrám v Pánu, kteří v neporušené víře Otců státí zústávají. No a v tých časoch Hurbanovo meno malo stále významný lesk. Tak sa stalo, že Milan Rastislav začínal školský rok 1894 v meste Sarvaš, ktoré leží na juhu Maďarska v Békešskej župe.
V meste žila početná slovenská enkláva so silným vzdelanostným zázemím. Riaditeľom lýcea bol Slovák Juraj Benko, so slovenskými študentmi aj po vyučovaní najviac komunikoval profesor Samuel Saško, pôvodom Brezovčan, no a profesor matematiky E. Neumann, pôvodom Nemec, si Milana obľúbil hneď po prvých hodinách. Navyše, Milan býval na priváte v rodine Moravčíkovcov, čo boli príbuzní z maminej strany.
Pán farár Trokan predpokladal správne. Milanovi v Sarvaši veľmi rýchlo uschli slzy za prvou láskou, hudobne nadanou M. Lehnerovou. Stalo sa tak aj preto, lebo čoskoro ho očarila krásna Slovenka Emília Chovanová. Celý život si na ňu s úsmevom spomínal.
Zo Sarvaša si však odniesol aj jeden veľmi nepríjemný zážitok. Pri jednej z takých príležitostí, ktorým sa študenti nevyhýbajú, naopak – s potešením ich vyhľadávajú, podpití maďarskí študenti, vediac o Milanovom národnom presvedčení chceli, aby Milan zakričal po maďarsky „éljen!“, „nech žije!“ Milan odmietal, a to dokonca aj vtedy, keď ho držali na balkóne za nohy hlavou dolu. Našťastie, niekto z dospelých ich na poslednú chvíľu okríkol.
Po troch rokoch intenzívneho štúdia, v roku 1898, Milan Rastislav Štefánik v Sarvaši zmaturoval. Domov sa vrátil s vyznamenaním, čiže ako „praematurus“ a s prémiou Telekiho štipendia, čo znamenalo nielen najvyššie vyznamenanie pre gymnazistu, ale aj rovných 70 zlatých na ruku. No a to už bola suma, s ktorou sa dalo vycestovať za vysokoškolským vzdelaním do Prahy. Lebo Praha – to bol vysnený ideál nielen mladého Štefánika, ale aj jeho otca.
V Sarvaši sa dodnes zachovala pôvodná budova Evanjelického lýcea. Od roku 1991 sú na jej priečelí dve pamätné tabule v popredí so Štefánikovou sochou v leteckej kombinéze. Na hornej tabuli je po slovensky napísané: „Na pamiatku M. R. Štefánika, význačného slovenského dejateľa, generála francúzskeho letectva a vedca, ktorý v rokoch 1894 – 1898 študoval a maturoval v Sarvaši.“ Na spodnej tabuli je ten istý text v maďarčine.
