Bratislava 22. decembra (TASR) - Dielo Svetozára Hurbana Vajanského ešte dlho po jeho smrti výrazne rezonovalo v slovenskej spoločnosti. Malo to svoju logickú vnútornú príčinu. Keď si odmyslíme tragický skon Milana Rastislava Štefánika na začiatku ešte celkom kultúrne ani politicky neetablovanej Česko-Slovenskej republiky, niet sa čo diviť, že takú osobnosť, akou bol Vajanský, sme nemali. Budúce literárne, kultúrne, vedecké i politické osobnosti len nastupovali a boli z prostredia mladších generačných vrstiev. Je preto prirodzené, že národne orientovaná inteligencia sa obzerala na našu bližšiu i vzdialenejšiu minulosť a jej osobnosti. A aj v tomto začala mať rozhodujúcu úlohu oživotvorená Matica slovenská.

V roku 1926 bola dostavaná druhá budova Matice slovenskej, ktorá je dodnes jej sídlom. Žičlivo vytvorený priestor pred jej vchodom (iba na sto krokov od Memorandového námestia) si priam pýtal výrazný sochársky monument, ktorý by celkom konkrétne symbolizoval našu cestu k národnému oslobodeniu. Keďže to bolo v roku desiateho výročia Vajanského úmrtia, voľba padla na osobnosť Svetozára Hurbana. Na vytvorenie diela sa podujal vtedy uznávaný sochár moravského pôvodu František (Franta) Úprka, rodák z Kněždúb pri Hodoníne. Zákazku dostal aj preto, že sa osvedčil ako autor viacerých náhrobných pomníkov na budúcom Národnom cintoríne v Martine, napríklad nad rovmi bratov Pavla a Michala Mudroňovcov, významných advokátov a politikov. A navyše - mal veľkú prax s ľahko dostupným materiálom - pieskovcom.

Socha Svetozára Hurbana Vajanského od Františka Úprku bola slávnostne odhalená na nádvorí novej a na svoju dobu architektonicky veľkoryso poňatej budovy Matice slovenskej v lete roku 1926. Umelec ho stvárnil na mohutnom kockovom podstavci v sediacej polohe mysliteľa s podopretou hlavou, ako keby sa inšpiroval slávnou Rodinovou skulptúrou Mysliteľa. Tak sa stalo, že pred matičnou budovou sa ocitla socha osobnosti, ktorá - paradoxne - počas života nemala priamu väzbu na Maticu slovenskú. Keď vznikla, Svetozár bol šestnásťročný mladík, keď zanikla, práve sa ženil a dramaticky zakladal svoju profesijnú postať a keď bola v roku 1919 oživotvorená, už tri roky bol na sláve božej. Napriek tomu, nič iné nesymbolizovalo viac Maticu slovenskú ako jeho osobnosť. Svetozár Hurban Vajanský počas svojho života, ktorého absolútnu časť prežil v Martine, vlastne suploval zrušenú Maticu slovenskú. On bol vtedy Maticou. Rovných 40 rokov vypĺňal náš neustále vytesňovaný národný priestor po roku 1875.

Úprkova socha Vajanského stála na nádvorí Matice slovenskej v Martine až do roku 1965. Vtedy ju vymenili za súčasnú sochu zo zváraného plechu od Jána Kulicha, ktorá cez postavu ženy s knihou a ratolesťou symbolizuje Maticu ako šíriteľku vzdelania, ktorá napriek všetkému "trvá a víťazí". Pôvodný monument na pamiatku Vajanského zároveň premiestnili na nádvorie prvej, najstaršej budovy Matice slovenskej, uprostred troch stáročných líp. Stojí tam dodnes.

Trojrozmerné výtvarné stvárnenia na počesť Vajanského nájdeme aj v jeho rodisku - Hlbokom a v Bratislave ako meste jeho vysokoškolského štúdia. Busta s poprsím v životnej veľkosti a s informačnou tabuľou je na priečelí jeho rodného domu v Hlbokom a pamätná tabuľa s reliéfnym portrétom na roky jeho štúdií (1867-1870) je na pôvodnej budove Právnickej akadémie v Bratislave na Kapitulskej ulici. Autorom oboch pamätníkov z roku 1933 je akademický sochár Vojtech Ihriský. Ten, čo vytvoril aj Hviezdoslavov monument na rovnomennom i najkrajšom námestí v Bratislave.

Najkrajší a už asi neprekonateľný sochársky portrét Vajanského však vytvoril sochár, národný umelec Fraňo Štefunko. Vytvoril jeho bustu s realistickými črtami tváre, no s neuveriteľne dynamickým výrazom, ktorý charakterizuje Vajanského ducha: činorodosť, nepoddajnosť, obetavosť, bojovnosť, intelekt a mravnosť. Sochárovi sa to iste podarilo aj preto, že skoro pol storočia žil v Turčianskom Svätom Martine, spoznal jeho historickú podobu i dobovú tvár a vnútorne presvedčivého slovenského ducha. Takého slovenského ducha, ktorý očividne chýba Bratislave dodnes. Bronzový odliatok diela dnes zdobí vnútorný priestor budovy Matice slovenskej.

Najnovším sochárskym stvárnením Vajanského osobnosti je jeho pomník s bustou na nádvorí budovy Matice slovenskej v Martine, nainštalovaný v rámci stále sa rozrastajúceho súsošia významných osobností našich národných dejín. Autorom pomníka je akademický sochár Ladislav Sabo.

Zo života Svetozára Hurbana sa nám zachoval bohatý obrazový fond. V priebehu rokov stál pred objektívmi viacerých fotografov, alebo bol predmetom ich záujmu. Autori týchto fotografií sa v publicistike o Vajanskom uvádzajú málokedy a vedia o nich iba odborníci. Preto bude užitočné, keď pripomenieme aspoň tých, ktorých fotografie sú publikované najčastejšie. Autorom fotografie Svetozára Hurbana ako študenta v nemeckom Stendale v roku 1865 je A. Deuth. Autorom fotografie Svetozára Hurbana ako študenta Právnickej akadémie v Bratislave a člena slovensko-srbského spolku Naprej v divadelnom kostýme Rinalda Rinaldiniho je L. Faust. Autorom svadobnej fotografie Hurbanovcov je bratislavský ateliér Eduarda Koziča a pravdepodobne priamo jeho prvý majiteľ. Sú to vlastne dva tesne po sebe nasledujúce zábery a sú si veľmi podobné. Pozorné prezretie však ukáže, že v postavení mladomanželov došlo k malému posunu. Fotili ho aj fotografi z ateliérov J. Mulača v Prahe, Františka Hodoša v Ružomberku a niektorí iní na jeho cestách po monarchii, uhorských väzeniach, Prahe, Morave, Viedni a Rusku.

Foto: Literárny archív SNK

Viac-menej dvorným fotografom Hurbanovcov v Martine bol maliar, dramatik, režisér a fotograf Pavol Socháň, rodák z Liptovského Mikuláša. V Martine mal chýrny ateliér, v ktorom sa zrodili viaceré Vajanského portréty, ale i skupinové zábery z udalostí i z terénu. Sem napríklad patrí fotografia pohľadnicového charakteru Okteto Slovenského spevokolu, Vajanský s vnučkami Vierou a Máriou, Vajanský s Ambrom Pietrom, viaceré zábery z kruhu rodiny i momentka z podvečerného návratu od medokýšu. Ešte za mladi, konkrétne v roku 1883, bol na návšteve u českého maliara a priateľa Jaroslava Věšína v Mníchove. Z jeho ateliéru sa nám zachovala troška recesistická fotografia Svetozára Hurbana v plnom rozkvete síl ako mieša farby na palete. Ešte zaujímavejší je však obraz v pozadí, na ktorom je cyrilikou napísaný text s týmto obsahom: "Bože, ďakujeme Ti, že až ´dosád´ si nás ochránil".