Bratislava 12. januára (TASR) - Minulý rok sme si pripomenuli 100. výročie od úmrtia Svetozára Hurbana Vajanského, básnika, prozaika, politika a publicistu. TASR toto výročie pripomínala každý týždeň vo štvrtok a v ucelených blokoch publikovala prehľad o živote a diele Svetozára Hurbana, ako aj o ohlase jeho diela v našom národnom spoločenstve.

Dnes tento cyklus končíme. Dvakrát nám presiahol do tohto kalendárneho roku, no nie je to nedopatrením. Svetozár Hurban Vajanský sa totiž narodil 16. januára 1847, z čoho vyplýva, že v tomto roku si pripomíname 170. výročie jeho narodenia. Preto sme sa rozhodli náš minuloročný cyklus zakončiť týmto dátumom, aby sme si tak pripomenuli aj jubileum narodenia tejto významnej osobnosti našich národných dejín. Robíme tak uvedením najvýznamnejšieho diela, ktoré v minulom roku vyšlo k storočnici úmrtia Vajanského. Tým dielom je monografia literárnej vedkyne, prof. Evy Fordinálovej Odklínanie Vajanského.

Monografiu vydal Politologický odbor Matice slovenskej v spolupráci s Vydavateľstvom Spolku slovenských spisovateľov v Bratislave v roku 2016. Na vstupných stranách si nemôžeme nevšimnúť, že na vydanie knihy sa prakticky zložilo celé Záhorie a podjavorinský kraj. Od Brezovej pod Bradlom, cez Skalicu, Senicu, Stupavu, Šaštín-Stráže, až po Smrdáky, Sobotište a Gbely. Prečo práve tento kraj a prečo najviac Záhorie? Odpoveď je v samotnom texte knihy. Autorka v ňom dokázala, že „Vajanský miloval Záhorie - a cez Záhorie miloval celé Slovensko. A láska má rőntgenové oči: vidia hlbšie aj pod povrch.“ Povedané inak - najviac, ak nie všetko - je v detstve.

Z detstva, z poznania prírody a života kraja, kde uzrel svetlo sveta, čerpal aj Vajanský prozaik. Nie v epigónstve ruskej klasiky, ako mu to vyčítali hlasisti a neskôr aj Alexander Matuška, treba hľadať korene Vajanského realizmu, ale v dešifrovaní a uvedomení si, kde sú pramene jeho poznania, spomienok a pamäti. Naznačil to už Ivan Kusý, no Eva Fordinálová to rozšifrovala presne. V Suchej ratolesti, v Letiacich tieňoch, v Koreňoch a výhonkoch, v Pustokvete i v Kotlíne. Podľa jej citácií z Vajanského diel sa môžeme v záhorskej prírode dobre orientovať ešte aj dnes. A to isté platí aj na súvekú spoločnosť. Vajanský sa vraj držal ideológie „čírej slovenskosti“. Ale mohol konať inak, keď ako muž na vrchole tvorivých i fyzických síl si musel prečítať takéto slová z pamfletu zvolenského podžupana Bélu Grűnwalda Hornouhorské politické štúdie (Budapešť 1878): „Slovák a pán sú dva pojmy, ktoré sa navzájom vylučujú.“ Preto on, prvorodený syn Jozefa Miloslava Hurbana, v literárnom diele i v reálnom živote hľadal tie sily, ktoré nekompromisne zmietnu zo stola takéto náhľady a politické koncepcie. Jednoducho - svoj ľudský i spisovateľský život podriadil službe slovenskému ľudu, slovenskému národu a nám neprichodí dnes súdiť, že to bol dlhý a zväčša i márny čas hľadania a čakania. Lenže návratnosť každého činu je vždy istá. Skôr alebo neskôr, ale dostaví sa. Prišlo i na odkliatie Vajanského spisovateľa, zakladateľa slovenského realizmu.

Túto skutočnosť už vytušil Štefan Krčméry, keď vo svojich Dejinách literatúry slovenskej z medzivojnového obdobia napísal: „Mohutne vystúpil z medzí nielen úzkoprsého konfesionalizmu, ale i z medzí nacionálnej exkluzívnosti. On, dieťa evanjelickej fary, tak náruživo vinie na hruď katolíctvo slovenské, že mohol sa zdať svojim aj renegátom, a on, syn Hurbanov, postrachu maďarského, na všetko zabudnúc, pasie oči na budúcnosti všetkých.“ Ako vidieť, v poňatí Krčméryho Vajanský bol aj číry demokrat. A iste by sa bol prejavil aj ako reálny vizionár, keby nebol všetko zatienil dym vojny, ktorý on už nevidel rozplynúť sa.

Ale aj tak ešte stačil charakterizovať novú, rodiacu sa triedu: „Ajhľa, nová šľachta, zárod budúcich pokolení, ako kvitne na cintoríne kasty odpadlej od národa.“ A pokiaľ mal kritické pripomienky ku kapitalistickému podnikaniu, tak len k takému, ktorému dnes hovoríme „tunelovanie“.

Literárny historik Ivan Kusý po Krčmérym neskôr o Vajanského prozaickej tvorbe napísal: „Vábi nás pri všetkých protirečeniach jeho poznanie, vábi nás osobitosť ´vozvýšenosť´ i vonkajšia elegancia. Náš priaznivejší postoj motivuje nepochybne to, že už nepotrebujeme zápasiť s jeho ideovou a umeleckou koncepciou ako hlasisti, ale že sa naň dívame ako na jednu z koncepcií minulého sveta, vnútornou opravdivosťou mravnú a svojím vonkajším rázom krásnu prózu.“

Eva Fordinálová svoju monografiu rozčlenila na 11 kapitol. Z nich najinovatívnejšie sú prvá (Korene), tretia (Záhorie - inšpiračný zdroj Vajanského prozaického diela) a záverečná (Kauza hlasisti - podkapitola), ktorej sumujúci záver má apelatívny charakter: „A ak aj zostal Vajanský označkovaný literárnou kritikou väčšmi ako ideológ než spisovateľ, žurnalista (...), nepovažujem to za pejoratívne. Ide o rodový základ jeho osobnosti a náš vzťah k nemu (vedome či nevedome) závisí práve od postoja k ´čírej slovenskosti´, k základu jeho životných zápasov. Ide o ´posvätnú kontinuitu našich čestných námah´. Kedy to máme pochopiť, ak nie teraz?"

Presnú charakteristiku tejto i mravne priekopníckej práce prináša záverečný text na záložke monografie: „Autorka nepredstavuje Vajanského len ako zakladateľa slovenského spoločenského románu, ale aj ako ideológa, najvýraznejšiu osobnosť vtedajšieho politického diania, ktorá pociťovala zodpovednosť za určovanie stratégie a taktiky v obrannom národnom zápase v čase eskalujúcej maďarizácie. Jadro vedeckej práce prirodzene tvorí široko koncipovaný analytický prierez tvorbou s bohatou konfrontáciou s prácami iných literárnych vedcov a dospieva k stručnému záveru, že poznaním Vajanského spoznávame seba samých.“

Monografia Evy Fordinálovej Odklínanie Vajanského je najväčším a najčestnejším príspevkom k storočnici úmrtia spisovateľa. Autorke sa týmto činom podarilo odkliať osobnosť spisovateľa, politika a publicistu z mrazničky maďarónskeho oportunizmu, potemkinovského kozmopolitizmu, nechápavého čechoslovakizmu a slovenskej nevďačnosti.