Bratislava 22. februára (TASR) - Mimoriadny intelektuál, absolútne jedinečný zjav a jav vo svetovom formáte. Týmito slovami opísal osobnosť zosnulého talianskeho spisovateľa a filozofa Umberta Eca diplomat a predkladateľ Stanislav Vallo. Do slovenčiny preložil štyri Ecove romány a jednu zbierku esejí. "Tie hodiny, ktoré som strávil nad tými prekladmi, v podstate som strávil s Umbertom Ecom, pretože v každom bol nejako prítomný," povedal v rozhovore pre TASR. Prekladateľ z taliančiny, bývalý veľvyslanec Slovenskej republiky v Taliansku (2005-2011) a súčasný veľvyslanec SR v Belgicku mal to šťastie, že sa so svojím obľúbeným autorom aj niekoľkokrát osobne stretol. "Boli to naozaj veľmi príjemné stretnutia."

Vallo sa s autorom bestsellerov Meno ruže (1980) a Pražský cintorín (2010) začal zoznamovať pri prekladaní románu Foucaultovo kyvadlo. Písali si a k prvému stretnutiu došlo v októbri 2007 v Ríme počas komunitárneho obeda veľvyslancov členských krajín EÚ, kde prekladateľ a vtedajší veľvyslanec SR v Taliansku pozval slávneho spisovateľa. "Na prekvapenie všetkých mojich kolegov prišiel, boli nadšení a veľmi vďační. Na toto stretnutie spomínam veľmi rád," doplnil Vallo s tým, že ešte pred slávnostným obedom mal možnosť spolu so svojou manželkou Miroslavou absolvovať s Umbertom Ecom hodinový, veľmi pokojný rozhovor. "V rámci našej diskusie vyslovil jednu myšlienku, ktorú som si zapamätal a pri každej príležitosti ju opakujem," priblížil dojmy z prvého stretnutia so svetoznámym autorom a filozofom vtedajší slovenský veľvyslanec v Ríme, ktorý dal slávnostnému obedu názov Európska identita. "Eco sa vyjadril, že my Európania nie celkom dostatočne si uvedomujeme, že za posledné desaťročia došlo k jednej epochálnej zmene - prešlo do kategórie nepredstaviteľného, že by povedzme Angličan zaútočil so zbraňou na Francúza, Nemec na Taliana a opačne, atď. A na tomto by sme mali budovať európsku identitu, aby stála na pevnom základe. Táto myšlienka sa mi zdá veľmi dôležitá pre našu súčasnosť a najmä pre našu budúcnosť, dvakrát ju vyslovil v mojej prítomnosti," pripomenul Stanislav Vallo slová Umberta Eca, ale vzápätí pripustil, že sa v nich spisovateľ nezmienil o Rusovi a Ukrajincovi.

Foto: TASR/Martin Baumann

Umberto Eco sám seba považoval skôr za filozofa ako spisovateľa. "Bol predovšetkým významný filozof, semiológ. Písanie bral ako pridanú hodnotu a pravdepodobne aj preto mohol mať úspech. Aspoň ja som nezachytil v jeho tvorbe nejaký kŕč," komentoval Vallo Ecovu spisovateľskú dráhu. V najbližších dňoch má vyjsť posledné dielo talianskeho autora a filozofa, ktorý zomrel v piatok 19. februára vo veku 84 rokov v Miláne. "Ide o esej Pape Satan Aleppe, bude to výber z jeho drobných postrehov a prác, ktoré uverejňoval v časopise Espresso. Myslím, že kolegyňa Majka Štefánková už asi aj spozornela, lebo ona prekladala jeho drobné črty, tak dúfam, že sa to čoskoro dostane k slovenskému čitateľovi."

Zo série štyroch Ecových románov, ktoré Stanislav Vallo preložil do slovenčiny, ho najviac oslovil Tajomný plameň kráľovnej Loany (2004). "Lebo bol veľmi autobiografický. Na svojom životnom príbehu, veľmi plasticky podal obraz spoločnosti za vojny, fašizmu, všetky jej protirečenia. Aj posledný román Nulté číslo som prekladal s veľkým pôžitkom. Pojednáva o období, v ktorom som práve ja v Taliansku pôsobil," prezradil prekladateľ s tým, že ho zarazili nie celkom dobré kritiky na toto dielo. "Nerozumiem im. Sám Eco povedal - doteraz som písal romány ako Mahlerove symfónie a teraz som napísal džezovú skladbičku. A presne tak to aj je. Nielen rozsah, ale aj štýl, text je veľmi rozdielny od predchádzajúcich obsiahlych románov, ale ja som ho vnímal predovšetkým ako jeho naozaj intímny dialóg s Talianmi," zhodnotil posledný román Nulté číslo (2015) z pera slávneho semiotika. "Dotýkal sa tam tém, otázok a záhad zo súčasných talianskych reálií, ktoré dodnes nie sú vyriešené. Od Mussoliniho smrti po zlyhanie pokusu o štátny prevrat na začiatku 70. rokov či operáciu Čisté ruky, krach politického establišmentu v roku 1992," uzavrel Stanislav Vallo, ktorému v súvislosti s menom Umberto Eco zostane v pamäti aj "clivota z nenaplneného zámeru". Niekoľko rokov sa totiž usiloval priniesť svetoznámeho spisovateľa a filozofa na Slovensko.

P. ZAJAC: Mystika je jednou zo základných čŕt Ecovho spisovateľského diela

Osobnosť svetoznámeho spisovateľa a filozofa Umberta Eca, ktorý zomrel v piatok 19. februára v Miláne vo veku 84 rokov, vníma široká verejnosť nielen na Slovensku predovšetkým ako autora knižného bestselleru Meno ruže (1980). Diváci verne poznajú aj jeho úspešné filmové spracovanie z dielne režiséra Jeana-Jacqua Annauda, ktorý nakrútil rovnomenný film v roku 1986. Eco však sám seba považoval v prvom rade za filozofa. Aj odborníci ho uznávajú predovšetkým ako semiotika, jedného z najvýznačnejších spoločenských vedcov 20. storočia. "V prvom rade bol významný semiotik, bol jeden zo spoluzakladateľov modernej semiotiky - teórie znakov. Bola to veľmi vplyvná teória, ktorá za posledné polstoročie najviac ovplyvnila v humanitných disciplínach myslenie," povedal pre TASR literárny vedec Peter Zajac.

Za najdôležitejšiu časť Ecovho semiotického diela označil jeho koncept Otvoreného diela (1962). "Otvoreného smerom do skutočnosti, smerom k autorovi, čitateľovi, ale predovšetkým otvoreného významovo," doplnil k Ecovej koncepcii a porovnal ju s "meravým" ponímaním "uzavretého diela" v 70. rokoch minulého storočia. "Oproti monolitickému konceptu socialisticko-realistickej literatúry bola koncepcia Umberta Eca pre celú moju generáciu veľmi dôležitá a inovatívna, aj sme s ňou veľmi masívne už v tých časoch pracovali."

Vydaním historického románu s detektívnym záberom Meno ruže (1980) sa Umberto Eco zaradil medzi prominentných prozaikov. "Na detektívny román sa skôr hrá, je to román o stredovekom človeku, ale aj román o estetike. A čo je úplne najpodstatnejšie, Eco si v ňom vymyslel, že sa v stredoveku našla stratená Aristotelova Komika, Eco v Mene ruže vykonštruoval neexistujúcu Aristotelovu Komiku," podčiarkol Zajac a okrem Ecovho debutového románu vyzdvihol ďalšie dva románové počiny rodáka z talianskej Alessandrie - Foucaultovo kyvadlo (1988) a Pražský cintorín (2010). "Praha bola Ecovým mestom, ale nebola ním len preto, že tam zažil August 1968," upozornil literárny vedec s tým, že česká metropola bola spisovateľovým mestom aj preto, že bola mestom jeho učiteľa Angela Mariu Ripelliniho. "To bola baroková Praha, mystická, a práve mystika je jednou zo základných čŕt Ecovho spisovateľského diela," vysvetlil.

"Na Ecovi je neuveriteľná jeho univerzálnosť," vyzdvihol kvality autora, ktorý našiel uplatnenie nielen ako filozof zaoberajúci sa teóriou znakov, prozaik, ale tiež ako plodný esejista a publicista. "Publikoval pravidelne každé dva týždne malé stĺpčeky, ktoré sú reflexom celej doby, ktorú sme za posledných 40 rokov zažili," doplnil Peter Zajac, ktorý za veľmi významné pokladá ďalšie dve knihy z pera Umberta Eca - Dejiny krásy (2004) a Dejiny škaredosti (2007). "To, čo je na Ecovi najfascinujúcejšie, je doslova renesančná univerzálnosť," poznamenal.

Literárny vedec pripomenul, že značná časť prozaického diela Umberta Eca je preložená do slovenčiny. Ocenil vydavateľské počiny Slovartu a úsilie Ecových slovenských prekladateľov Stanislava Valla, Dagmar Sabolovej, Adriany Ferenčíkovej: "Uviedli Eca do slovenskej literárnej kultúry, to pokladám za veľmi dôležité."

P. JAROŠ: Umberto Eco bol veľmi, veľmi inšpiratívny

Som filozof, ktorý píše romány len cez víkendy. Povedal o sebe svetoznámy semiotik, estetik, historik kultúry, literárny kritik a esejista Umberto Eco, ktorý zomrel v piatok 19. februára v Miláne vo veku 84 rokov. Jedinečný zjav súčasnej nielen talianskej, ale aj svetovej literatúry oslovil viacerých spisovateľov. Patrí medzi nich aj slovenský autor Tisícročnej včely, jedného z najväčších románov modernej slovenskej literatúry, Peter Jaroš.

Foto: TASR/Štefan Puškáš

"Aj ako románopisec, aj ako filozof bol veľmi inšpiratívny nielen pre spisovateľov, myslím si, že aj pre filozofov," povedal pre TASR 76-ročný spisovateľ s tým, že naňho veľmi zapôsobil Ecov prvý román Meno ruže (1980). Dlhoročného scenáristu a dramaturga Slovenského filmu zaujalo i filmové spracovanie Ecovej románovej prvotiny, pod ktorú sa v roku 1986 režijne podpísal Jean-Jacques Annaud. "Bolo veľmi pôsobivé, perfektné obsadenie. Bol to vynikajúci film, ten kto poznal román, samozrejme, naňho ešte účinnejšie zapôsobil," doplnil spisovateľ, ktorý momentálne pracuje na poviedkovom titule a tiež pripravuje na reedíciu výber svojich kníh.

Peter Jaroš označil Umberta Eca za pokračovateľa talianskej kultúry: "Patrí do série vynikajúcich talianskych tvorcov, ale zaoberal sa aj semiotikou, estetikou, teóriou umenia, to boli všetko veľmi zaujímavé veci, pravidelne písal články a štúdie z týchto odborov." Autor príbehov troch generácií rodiny Pichandovcov pripomenul aj dve zásadné knihy Umberta Eca - Dejiny krásy (2004) a Dejiny škaredosti (2007), v ktorých rovnako našiel inšpiráciu a často si v nich i dnes listuje. "Zaujímali ho médiá a manipulácie s masovou kultúrou," poznamenal na margo talianskeho spisovateľa a filozofa, ktorý sa narodil 5. januára 1932 v mestečku Alessandria. Na margo jedného z najvýznamnejších predstaviteľov postmoderny 60. rokov 20. storočia a profesora na katedre semiotiky na univerzite v Bologni dodal: "Prišli sme o veľkého človeka, o jeho názory na život a dobu. Aj jeho komentáre, ktoré často vychádzali aj v našich kultúrnych časopisoch, nám budú chýbať. Bol veľmi, veľmi inšpiratívny."

V. KLIMÁČEK: Umberto Eco bol človek veľkej erudície a veľkej fantázie

Vychádzal z faktov, ale veľmi krásne sa s nimi pohrával. Tak zhodnotil tvorbu obľúbeného spisovateľa a filozofa Umberta Eca, ktorý zomrel v piatok 19. februára v Miláne vo veku 84 rokov, slovenský dramatik, spisovateľ, režisér, scenárista a umelecký šéf divadla GUnaGU Viliam Klimáček. "Ako čitateľa ma fascinoval spojením svojej obrovskej historickej erudície a literárnej fantázie, lebo stredovekú literatúru v Mene ruže poňal ako detektívku," uviedol v rozhovore pre TASR.

Foto: TASR/Michal Svítok

Viliam Klimáček vyzdvihol aj ďalšie romány rodáka z talianskej Alessandrie, ktoré na ňom zanechali stopu a patria do jeho súkromnej románovej hitparády. "Krížové výpravy Fridricha Barbarossu napísal ako veľmi, veľmi vtipného Baudolina. Miloval som ho ako čitateľ aj ako dramatizátor," priznal Klimáček, ktorý je tiež autorom päťdielnej rozhlasovej adaptácie Ecovho románu Baudolino. Za jej realizáciu získal Slovenský rozhlas ocenenie na medzinárodnej prehliadke rozhlasovej tvorby Prix Italia 2008. Hlavnú postavu Baudolina, mystifikátora a hľadača svätého grálu, muža mnohých tvárí, vtipných nápadov, ktorého si obľúbil jeho adoptívny otec Fridrich Barbarossa, lebo sa s ním nikdy nenudil, stvárnil Marián Labuda. Poslucháči mohli v jednotlivých postavách počuť aj Juraja Kukuru, Evu Krížikovú a Roberta Rotha.

"Pre mňa to bol človek veľkej erudície a veľkej fantázie, a to sa málokedy spája," zdôraznil slovenský dramatik, spisovateľ, režisér a šéf vyhľadávaného bratislavského divadla, ktorý si na Umberta Eca spomína predovšetkým ako čitateľ. Síce ho oslovil menej bestsellerový román Pražský cintorín (2010), ale doslova si ho podmanil titul Tajomný plameň kráľovnej Loany (2004). "Zaujal ma najmä tým, že bol prepojený komiksami zo 40. rokov. Umberto Eco v ňom píše fiktívny príbeh človeka, ktorý stratil pamäť a spája to s detstvom hlavného hrdinu, čo je vlastne detstvo Umberta Eca vo fašistickom Taliansku, je tam hľadanie strateného vzácneho vydania Shakespearových diel," uzavrel svoju "Eco trojku" najobľúbenejších kníh zosnulého talianskeho spisovateľa.

Viliam Klimáček úprimne priznal, že Ecovmu románu Foucaultovo kyvadlo (1988) na chuť neprišiel a "nenašli" si ho ani vysoko odborné knihy venované semiotike. Populárnejšie knihy, kde Eco píše o písaní, si však prečítal rád. "Ja mu celkom rozumiem. Možno to považoval za niečo také pochabé, nie tak vážne a dôstojné ako jeho odborné diela o semiotike, ale tými svojimi románmi sa prezradil," vysvetľuje slovenský dramatik a dodáva: "V tom vedcovi je niečo hravé, a to sa mi na tom strašne páči - ohromne exaktné a dobre naštudované, s dobrých backgroundom, s niečím plným fantázie a hravosti. Táto jeho kombinácia ma veľmi vzrušuje. Len Eco semiotik sa mňa tak nedotkol ako Eco semiotik, ktorý píše romány".

I. KOLENIČ: Eco bol mimoriadne zaujímavá osobnosť

"Prvýkrát som si meno Umberto Eco všimol pred mnohými rokmi v nejakej antológii esejí o experimentálnej literatúre, celý tento text vyšiel minulý rok po česky, Otevřené dílo," reagoval pre TASR na úmrtie talianskeho spisovateľa a filozofa Ivan Kolenič, slovenský prozaik, básnik a výtvarník.

"Určite si ho kúpim. Spomínam si, keď v 80. rokoch vyšli takmer súčasne Meno ruže a Pavićov Chazarský slovník, spisovatelia sa vtedy sporili, ktorý román je viac postmoderný," priblížil príchod Ecovho debutového románu originálny básnik, ktorý vstúpil do slovenskej literatúry básnickou zbierkou Prinesené búrkou (1986). Provokujúca poézia vzbudila zaslúženú pozornosť a znamenala aj výrazný významový posun v mladej poézii polovice 80. rokov 20. storočia. V polohe rebelanta a búrliváka, ktorý chce v prvom rade šokovať a provokovať, sa Kolenič prezentoval aj v nasledujúcej zbierke Rock and roll (1990).

"Eco bol mimoriadne zaujímavá osobnosť. V poslednom čase až príliš často odchádzajú ľudia, umelci, solitéri, mám taký pocit, že sa s nimi stráca jedna výnimočná epocha. Aj o tom boli Ecove knihy," dodal Ivan Kolenič, autor známych prozaických diel, napríklad románu Mlčať (1992) a noviel Porušenie raja (1993), Ako z cigariet dym (1996) alebo Daj zbohom básneniu (2004).