Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Publicista a protifašistický bojovník, vlastným menom Alfréd Wetzler, bol jedným z dvoch väzňov, ktorí užli z Birkenau.
Autor TASR
Trnava/Bratislava 9. mája (TASR) – Jozef Lánik (vl. menom Alfréd Wetzler), publicista a protifašistický bojovník. Bol jedným z dvoch väzňov, ktorým sa podarilo ujsť z nemeckého tábora smrti v poľskom Birkenau počas druhej svetovej vojny. Od jeho narodenia uplynie v piatok 10. mája 95 rokov.
Spolu s Rudolfom Vrbom (vl. menom Walterom Rosenbergom) sa mu na tretí pokus podarilo utiecť v apríli 1944 z koncentračného tábora Birkenau (Brzezinka) v Poľsku. Po strastiplnom pochode sa dostali do Žiliny, kde o tri dni spísali Protokol o Osvienčime. Dokument sa po krátkom čase dostal do rúk židovskej tieňovej vlády v Bratislave, ktorá ho rozšírila nielen na Slovensku, ale rozposlala ho aj do zahraničia - vedeniu Medzinárodného Červeného kríža, Svetovému židovskému kongresu a iným vplyvným židovským organizáciám. Tieto organizácie predložili dokument vládam mnohých krajín - USA, Veľkej Británie, Poľska a bývalého Československa. Svedectvo oboch väzňov bolo však natoľko drastické, že im vládni činitelia neboli náchylní uveriť a nepodnikli nič, čo by ďalších židov v koncentračných táboroch mohlo zachrániť.
Wetzlerova kniha bola jednou z najleepších svojho žánru, po Pražskej jari bol nespoľahlivý
Alfred Wetzler, rodák z Trnavy sa narodil 10. mája 1918. Až do konca druhej svetovej vojny bol členom aktívneho odboja a bojoval v Slovenskom národnom povstaní (SNP). V roku 1964 napísal o svojom úteku z koncentráku pod menom Jozef Lánik knihu s názvom Čo Dante nevidel, ktorá bola označená za jednu z najlepších vo svojom žánri. Predchádzala jej publikácia z roku 1945 Oswienčim, hrobka štyroch miliónov ľudí, v ktorej zhromaždil viacero svedectiev o osvienčimskom pekle. Wetzlera však v roku 1968 vylúčili z Komunistickej strany Československa (KSČ), stal sa politicky nespoľahlivým a o jeho svedectvo v socialistickom Československu nikto nestál. Mal dokonca problémy s priznaním známej 255-ky pre účastníkov odboja. Neskôr pracoval v oblasti cestovného ruchu a v knižnici, často prednášal na školách, kde hovoril o všetkom, čo prežil.
Zomrel 8. februára 1988 ako 70-ročný, prežila ho jeho manželka Etela, s ktorou sa zoznámil v Osvienčime pri drôtoch medzi ženským a mužským táborom.
Až v roku 1997 rodná krajina ocenila statočnosť tohto muža, keď mu prezident SR udelil Rad Ľudovíta Štúra II. triedy in memoriam. V roku 2006 mu odhalili pri synagóge v Trnave aj pamätnú tabuľu. V roku 2007 dostal spolu s Rudolfom Vrbom čestné občianstvo mesta Trnava in memoriam. Prevzala ho z rúk primátora jeho dcéra Tatiana Kernová. V Trnave stále stojí rodný dom Alfreda Wetzlera, dokonca priamo v susedstve radnice a napriek zmene majiteľov je stále známy ako Wetzlerov dom.
Spolu s Rudolfom Vrbom (vl. menom Walterom Rosenbergom) sa mu na tretí pokus podarilo utiecť v apríli 1944 z koncentračného tábora Birkenau (Brzezinka) v Poľsku. Po strastiplnom pochode sa dostali do Žiliny, kde o tri dni spísali Protokol o Osvienčime. Dokument sa po krátkom čase dostal do rúk židovskej tieňovej vlády v Bratislave, ktorá ho rozšírila nielen na Slovensku, ale rozposlala ho aj do zahraničia - vedeniu Medzinárodného Červeného kríža, Svetovému židovskému kongresu a iným vplyvným židovským organizáciám. Tieto organizácie predložili dokument vládam mnohých krajín - USA, Veľkej Británie, Poľska a bývalého Československa. Svedectvo oboch väzňov bolo však natoľko drastické, že im vládni činitelia neboli náchylní uveriť a nepodnikli nič, čo by ďalších židov v koncentračných táboroch mohlo zachrániť.
Wetzlerova kniha bola jednou z najleepších svojho žánru, po Pražskej jari bol nespoľahlivý
Alfred Wetzler, rodák z Trnavy sa narodil 10. mája 1918. Až do konca druhej svetovej vojny bol členom aktívneho odboja a bojoval v Slovenskom národnom povstaní (SNP). V roku 1964 napísal o svojom úteku z koncentráku pod menom Jozef Lánik knihu s názvom Čo Dante nevidel, ktorá bola označená za jednu z najlepších vo svojom žánri. Predchádzala jej publikácia z roku 1945 Oswienčim, hrobka štyroch miliónov ľudí, v ktorej zhromaždil viacero svedectiev o osvienčimskom pekle. Wetzlera však v roku 1968 vylúčili z Komunistickej strany Československa (KSČ), stal sa politicky nespoľahlivým a o jeho svedectvo v socialistickom Československu nikto nestál. Mal dokonca problémy s priznaním známej 255-ky pre účastníkov odboja. Neskôr pracoval v oblasti cestovného ruchu a v knižnici, často prednášal na školách, kde hovoril o všetkom, čo prežil.
Zomrel 8. februára 1988 ako 70-ročný, prežila ho jeho manželka Etela, s ktorou sa zoznámil v Osvienčime pri drôtoch medzi ženským a mužským táborom.
Až v roku 1997 rodná krajina ocenila statočnosť tohto muža, keď mu prezident SR udelil Rad Ľudovíta Štúra II. triedy in memoriam. V roku 2006 mu odhalili pri synagóge v Trnave aj pamätnú tabuľu. V roku 2007 dostal spolu s Rudolfom Vrbom čestné občianstvo mesta Trnava in memoriam. Prevzala ho z rúk primátora jeho dcéra Tatiana Kernová. V Trnave stále stojí rodný dom Alfreda Wetzlera, dokonca priamo v susedstve radnice a napriek zmene majiteľov je stále známy ako Wetzlerov dom.
