Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Prečítajte si ďalšiu časť zo série M. R. Štefánik.
Autor Teraz.sk
Bratislava 28. marca (Teraz.sk) - Prepáč, astronómia, odpusťte observatóriá, do videnia, hviezdy! Vitaj, modrá obloha, buď so mnou, dobrý vietor, stojte pri mne, nepriesvitné mračná! V lyrickom tóne približne takto by sme mohli charakterizovať nastávajúce roky v živote Milana Rastislava Štefánika. Prvého augusta 1915 mu bol vydaný vojenský a v podstate aj pilotný preukaz, ktorý ho zaraďuje ako vojenského pilota k leteckej eskadre MF-54, ktorá operovala na západnom fronte. Preukaz sa ešte ani poriadne nezohrial v náprsnom vrecku jeho kombinézy, keď sa jeho majiteľ rázne dostal do povedomia velenia jednotky. Ako v hlásení zaznamenal generál Foch „...jeho predpoveď počasia zabránila takmer istej katastrofe eskadry MF-54, ktorá už bola pripravená na bombardovací let a smerovala proti búrke.“ Stalo sa tak 12. augusta 1915, teda necelé dva týždne, čo dostal legitimáciu profesionálneho pilota.
No nech rozmýšľame ako chceme, M. R. Štefánik napriek tomu alebo práve preto, že vedel dokonale spájať ľudí a organizačne ich podchytiť, v podstate svojej letory bol individualista. Prejavilo sa to aj v leteckom pluku. Nestal sa členom stíhacieho či bombardovacieho roja, ale prieskumníkom. Rozhodla o tom schopnosť dokonalej pilotáže, schopnosť orientácie v teréne i jeho vedomosti z oblasti meteorológie. Ako zaznamenali historici, Štefánik vykonal „na západnom fronte 38 výzvedných a stíhacích letov v trvaní asi 80 hodín“. No a odborne pripravil a vybudoval niekoľko meteorologických staníc, ktoré sa okamžite stali neodmysliteľnou súčasťou letectva. Ich význam sa ešte zvýšil, keď Nemci začali zločinne používať bojové plyny.
Zároveň to bol čas, keď Štefánik začal celkom vážne a čoraz viac realisticky uvažovať o výsledkoch tohto „úpadku, zosurovenia a zdivočenia mravov“, ako to čoskoro zaznamenal básnik Hviezdoslav, teda o výsledkoch Prvej svetovej vojny. A čoskoro prišiel na to, že to môže byť aj neopakovateľná historická príležitosť oslobodenia utláčaných národov, predovšetkým slovenského a možno aj českého. Lenže - aby sa tak stalo, niekto sa musí do toho vložiť. Celým telom i dušou. A prečo nie on...? V tej chvíli si však uvedomil, že v mene tohto cieľa sa musí stať aj – politikom. A to nie politikom regionálneho významu, ale politikom európskeho rozpätia. A táto idea ho už neopustila, akoby sa vstrebala do jeho krvi.
A zišiel mu na um prvý politický ťah: vytvoriť zo zajatcov slovanských národností samostatné vojenské jednotky. Lenže vojnové pravidlá neumožňovali nasadiť tieto jednotky priamo do armád Dohody, teda do anglických a francúzskych bojových útvarov. Štefánik preto vymyslel, že môžu mať charakter samostatných armád. Na to však treba presvedčivú ideu i štátne a bojové symboly. No a čo môže byť presvedčivejšie ako idea oslobodenia národa a samostatnej štátnosti? Proti tomu sa nedá namietať. Povedané veľmi zjednodušene, skratkovito a tézovito - takto vznikli samostatné slovensko-české vojenské útvary, tzv. légie.
Pravdaže, cesta k tomuto prvotnému cieľu nebola jednoduchá a Štefánikovi v nej išlo často o život. Najskôr to bola slovenská a česká eskadra, ktorá mala po výcviku odletieť do Srbska a medzi zajatcami verbovať dobrovoľníkov do budúcich légií. No aby títo letci neodleteli celkom do neznáma, Štefánik ešte pred nimi, spoločne s mechanikom Boudronom odletel tentoraz na vojensko-politický prieskum do Srbska. Politicky tam dosiahol veľa. No keďže lietadlo bolo poškodené a neopraviteľné, do Francúzska sa musel vrátiť po svojich. Lietadlo pre istotu zapálil a spoločne s mechanikom sa cez srbské a albánske hory, dediny a mestečká, peši, vlakom a na krátkom úseku i spojeneckým lietadlom, vydali na cestu domov. A ktovie, či by to Štefánik prežil, keby ho nezaratovali v jednej rímskej nemocnici. Možno práve vtedy a tam sa mu srdce po prvý raz rozbúchalo talianskym rytmom. (Tieto dni a týždne Štefánikovho života by si zaslúžili samostatné beletristické spracovanie.)
Život žičí silným. No a Štefánik bol vnútorne mimoriadne silný človek. Ako-tak zotavený sa v decembri 1915 vrátil do Francúzska a o pár dní aj do Paríža. A tam, po prvý raz v civilnom prostredí, sa správa už ako politik. V predvianočnom čase roku 1815 sa zoznamuje s Eduardom Benešom, ktorý už dávnejšie zaznamenal mimoriadne pozitívnu vedeckú, vojenskú i politickú povesť M. R. Štefánika i chýr o jeho románovo-dobrodružnej ceste do Srbska a jej výsledku. Elitársko-smotánkové kruhy ho preto veľmi často i veľmi hrdo pozývali na svoje spoločenské podujatia. A keďže Praha je Praha, bratia Česi sú bratia Česi a študentský vysokoškolský život je nezabudnuteľný, Štefánik do týchto salónov čoskoro privádza nielen Beneša, ale aj svojho bývalého prednášateľa, profesora Masaryka. Popravde však priznajme, že samotný Štefánik okamžite v nich spoznal nastávajúcich spojencov, s približne rovnakými ideálmi i cieľmi. Líšili sa akurát v tom, že povojnová budúcnosť českého a slovenského národa nie je v českom kráľovstve, ale v republike. Zapamätajme si – od Vianoc 1915 Štefánik začal politicky spolupracovať s T. G. Masarykom i E. Benešom. Nezištne ich uvádzal do salónov spoločenskej elity i kabinetov francúzskych politikov, aby postupne a cieľavedome spolupracovali na svojom zámere. Tón udával Štefánik. Bolo to logické: bol francúzskym občanom, bol tam už dlhší čas doma, mal vedecké i vojenské zásluhy a bol už plukovníkom. No a to sa vo vojne ráta najviac.
No nech rozmýšľame ako chceme, M. R. Štefánik napriek tomu alebo práve preto, že vedel dokonale spájať ľudí a organizačne ich podchytiť, v podstate svojej letory bol individualista. Prejavilo sa to aj v leteckom pluku. Nestal sa členom stíhacieho či bombardovacieho roja, ale prieskumníkom. Rozhodla o tom schopnosť dokonalej pilotáže, schopnosť orientácie v teréne i jeho vedomosti z oblasti meteorológie. Ako zaznamenali historici, Štefánik vykonal „na západnom fronte 38 výzvedných a stíhacích letov v trvaní asi 80 hodín“. No a odborne pripravil a vybudoval niekoľko meteorologických staníc, ktoré sa okamžite stali neodmysliteľnou súčasťou letectva. Ich význam sa ešte zvýšil, keď Nemci začali zločinne používať bojové plyny.
Zároveň to bol čas, keď Štefánik začal celkom vážne a čoraz viac realisticky uvažovať o výsledkoch tohto „úpadku, zosurovenia a zdivočenia mravov“, ako to čoskoro zaznamenal básnik Hviezdoslav, teda o výsledkoch Prvej svetovej vojny. A čoskoro prišiel na to, že to môže byť aj neopakovateľná historická príležitosť oslobodenia utláčaných národov, predovšetkým slovenského a možno aj českého. Lenže - aby sa tak stalo, niekto sa musí do toho vložiť. Celým telom i dušou. A prečo nie on...? V tej chvíli si však uvedomil, že v mene tohto cieľa sa musí stať aj – politikom. A to nie politikom regionálneho významu, ale politikom európskeho rozpätia. A táto idea ho už neopustila, akoby sa vstrebala do jeho krvi.
A zišiel mu na um prvý politický ťah: vytvoriť zo zajatcov slovanských národností samostatné vojenské jednotky. Lenže vojnové pravidlá neumožňovali nasadiť tieto jednotky priamo do armád Dohody, teda do anglických a francúzskych bojových útvarov. Štefánik preto vymyslel, že môžu mať charakter samostatných armád. Na to však treba presvedčivú ideu i štátne a bojové symboly. No a čo môže byť presvedčivejšie ako idea oslobodenia národa a samostatnej štátnosti? Proti tomu sa nedá namietať. Povedané veľmi zjednodušene, skratkovito a tézovito - takto vznikli samostatné slovensko-české vojenské útvary, tzv. légie.
Pravdaže, cesta k tomuto prvotnému cieľu nebola jednoduchá a Štefánikovi v nej išlo často o život. Najskôr to bola slovenská a česká eskadra, ktorá mala po výcviku odletieť do Srbska a medzi zajatcami verbovať dobrovoľníkov do budúcich légií. No aby títo letci neodleteli celkom do neznáma, Štefánik ešte pred nimi, spoločne s mechanikom Boudronom odletel tentoraz na vojensko-politický prieskum do Srbska. Politicky tam dosiahol veľa. No keďže lietadlo bolo poškodené a neopraviteľné, do Francúzska sa musel vrátiť po svojich. Lietadlo pre istotu zapálil a spoločne s mechanikom sa cez srbské a albánske hory, dediny a mestečká, peši, vlakom a na krátkom úseku i spojeneckým lietadlom, vydali na cestu domov. A ktovie, či by to Štefánik prežil, keby ho nezaratovali v jednej rímskej nemocnici. Možno práve vtedy a tam sa mu srdce po prvý raz rozbúchalo talianskym rytmom. (Tieto dni a týždne Štefánikovho života by si zaslúžili samostatné beletristické spracovanie.)
Život žičí silným. No a Štefánik bol vnútorne mimoriadne silný človek. Ako-tak zotavený sa v decembri 1915 vrátil do Francúzska a o pár dní aj do Paríža. A tam, po prvý raz v civilnom prostredí, sa správa už ako politik. V predvianočnom čase roku 1815 sa zoznamuje s Eduardom Benešom, ktorý už dávnejšie zaznamenal mimoriadne pozitívnu vedeckú, vojenskú i politickú povesť M. R. Štefánika i chýr o jeho románovo-dobrodružnej ceste do Srbska a jej výsledku. Elitársko-smotánkové kruhy ho preto veľmi často i veľmi hrdo pozývali na svoje spoločenské podujatia. A keďže Praha je Praha, bratia Česi sú bratia Česi a študentský vysokoškolský život je nezabudnuteľný, Štefánik do týchto salónov čoskoro privádza nielen Beneša, ale aj svojho bývalého prednášateľa, profesora Masaryka. Popravde však priznajme, že samotný Štefánik okamžite v nich spoznal nastávajúcich spojencov, s približne rovnakými ideálmi i cieľmi. Líšili sa akurát v tom, že povojnová budúcnosť českého a slovenského národa nie je v českom kráľovstve, ale v republike. Zapamätajme si – od Vianoc 1915 Štefánik začal politicky spolupracovať s T. G. Masarykom i E. Benešom. Nezištne ich uvádzal do salónov spoločenskej elity i kabinetov francúzskych politikov, aby postupne a cieľavedome spolupracovali na svojom zámere. Tón udával Štefánik. Bolo to logické: bol francúzskym občanom, bol tam už dlhší čas doma, mal vedecké i vojenské zásluhy a bol už plukovníkom. No a to sa vo vojne ráta najviac.
