Večný rebel a výnimočný „tepec slov,“ desaťročia kultivujúci našu spoločnosť literárnym umením najvyššej kvality, patrí právom k najvýznamnejším slovenským spisovateľom. Jeho nezameniteľným rukopisom sú okrem poézie a tvorby pre deti - bohatej na konkrétnu zmyslovú a intelektualizovanú metaforickú obrazotvornosť - aj eseje, fejtóny, glosy, dramatické diela, publicistika či preklady. Stále aktívny, už „zľudovený slovenský kultúrny a literárny atašé“, rozprávkar a človek, ktorého umelecká sila je ukrytá v jeho „reči poézie“ – Ľubomír Feldek.


Záber vašej umeleckej tvorby je - od básní, prózu, eseje, fejtóny, cez tvorbu pre deti, preklady až po scenáre a hry – až príliš široký, podobne ako ruská celina. Čím to bolo a je spôsobené? Chuťou po tvorení, umeleckou invenciou, pretlakom kreativity alebo nutnosťou uživiť a „ušatiť“ manželku a päť „hladných krkov“ v rámci vašej rodiny?

- Na podobné otázky jestvuje obligátna odpoveď, ktorú ste aj vy iste - už neraz - zaznamenali. K piatim percentám talentu stačí pridať deväťdesiatpäť percent práce a je postarané o celoživotné dielo kohokoľvek - sochára či tesára. Tu môže ešte nasledovať otázka číslo dva: „A čo vzdelanie?“. Aj odpoveď na ňu sa zmestí do tých deväťdesiatich piatich percent práce, hoci, keď ostaneme napríklad pri literatúre, vidíme, že úloha vzdelania býva svojrázna.

Aj Shakespeare potreboval na napísanie svojich tridsiatich deviatich hier vzdelanie. Najmä ho potreboval na napísanie tých jedenástich historických. No jeho najslávnejšie hry - ako Romeo a Júlia, Hamlet či Sen svätojánskej noci - sú vymyslené, mimo Anglicka aj anglickej histórie sa odohrávajúce príbehy, na ktorých napísanie potreboval vzdelania najmenej.

Aj so mnou je to tak. Najviac sa mi darí ako rozprávkarovi. Aj v súčasnosti moja najúspešnejšia hra Ako sa Lomidrevo stal kráľom, ktorú uvádza Slovenské národné divadlo už desať sezón a na jej predstavenia cestujú celé rodiny z celého Slovenska - je rozprávka. Keď sa so mnou nedávno rozhlasový moderátor zhováral o mojich hrách Stalin v Žiline, Nepolepšený svätec a Rozšklbaný škovránok - teda o hrách napísaných na historicky aj politicky zakotvené témy - a keď sa ma opýtal, politikum ktorej je najpoučnejšie, aj vtedy som uviedol hru Ako sa Lomidrevo stal kráľom. Hneď som to aj vysvetlil. Lomidrevo si poradil s tromi nepriateľmi - tromi drakmi - no nerátal s tým, že ho zradia jeho najlepší priatelia Valivrch a Miesiželezo. Takto to na svete chodí odnepamäti až dodnes - a najpravdivejšie o tom vypovedajú práve rozprávky. Kto priateľov nezrádza, či sú hore alebo dole, ten sa len ťažko uplatní v politike (česť výnimkám) - no ak je obdarený talentom a pracovitosťou, môže sa stať úspešným spisovateľom (hoci aj tu sú výnimky, sú aj talentovaní a pracovití smoliari, ktorých veľký úspech obíde). -

Po období písania básni ste sa od konca sedemdesiatych, a najmä v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch vo zvýšenej miere venovali iným žánrom - prekladom, rozhlasovým hrám, scenárom, próze, esejam, fejtónom a pod. Nebolo už o čom „tepať“ verše, alebo poézia je skôr záležitosťou mladých a čím je človek starší, má potrebu byť menej obraznejší, poetickejší a viac vecnejší, spoločenskejší?

- Moja bibliografia svedčí o tom, že som najmä dramatik. Debutoval som ako dramatik, keď mi rozhlas 9. júna 1957 odvysielal hru Mahujá, krásna Cigánka - celý život píšem alebo prekladám hry - a ako dramatik aj skončím (aj keď dúfam, že ešte nekončím). Aj to najaktuálnejšie, čo práve robím, súvisí s divadlom. Vyšla mi nedávno knižne hra o Jánovi Luxemburskom Slepý kráľ a v SND bude ešte v tejto sezóne premiéra mojej novej hry Nebojsa a dvanásť mesiačikov. Dramatik je na tom trochu inak, než básnik alebo prozaik. Básnikovi alebo prozaikovi stačí na to, aby realizoval svoj zámer, iba „papier a pero.“ Hra je však hotová až vtedy, keď to, čo sa nedá napísať, dopovedia svojou rečou herci. Proti reči hercovho hlasu, tváre, tela a duše vždy bola a vždy bude bezmocná aj každá cenzúra.

Foto: TASR - Vladimír Benko

Tak ako divadlo potrebuje dramatika, ani dramatik sa nezaobíde bez hercov. A herci sa zas nezaobídu bez divadla. Čiže, nezaobíde sa bez neho ani dramatik, a preto sa prezieraví dramatici - ako bol napríklad aj Shakespeare - vždy usilovali byť nielen autormi ale aj podielnikmi nejakého divadla. Môj prípad to nie je. A byť dramatikom a nemať vlastné divadlo - to je potom lotéria. Či hra doputuje až na javisko, to nikdy nemám vo vlastných rukách. Vždy musím tŕpnuť, či o moju hru prejaví záujem divadlo, či budú ochotní hrať v nej herci, a či si ju potom aj vďaka hercom obľúbia diváci. Ale ja mám túto lotériu rád a ešte nikdy ma nesklamala. To, že nemám vlastné divadlo, má aj svoje výhody. Práve vyšiel knižný rozhovor Anna Lara/Ľubomír Feldek, Hop alebo trop, rozhovor s dramatikom. A tam som tú najväčšiu výhod u v jednej odpovedi pochválil takto: „Ani Boh nemá iba jedno javisko, aj on to rieši všadeprítomnosťou.“-

Foto: FOTO TASR – Dano Veselský

Spolu s vašimi umeleckými súputníkmi z tzv. trnavskej skupiny konkretistov, resp. neopoetistov, ste prišli - v protiklade s „jednofarebnou“, schematickou tvorbou, charakteristickou pre prvú polovicu päťdesiatych rokov na ich konci s revolučnou metaforickou poetikou. Takou, ktorá bola poéziou „všetkých piatich zmyslov,“ ktorá svet navôkol vnímala citovo, konkrétne, obrazne, fantazijne a zároveň intímne. Dôstojne ste vlastne ukončili epochu socialistického realizmu v literatúre. K čomu podľa vás dokáže umelcov inšpirovať dnešná doba?

- Každá doba je inšpiratívna - chce to však, aby si tú inšpiráciu umelec vyskúšal na vlastnej koži - a aby z tej skúšky vyviazol živý, inak tú inšpiráciu nevyužije. Vhupnúť do nejakých starostí a zase z nich, aj keď s odretými ušami, vyviaznuť, to sa mi zatiaľ darí, inak by som tu nezacláňal osemdesiatpäť rokov. No patent na to nemám, svoju úlohu musí zohrať aj náhoda. To najlepšie sa nám neraz prihodí práve vtedy, keď na to vôbec nemáme vplyv a keď o našom osude rozhoduje niekto iný.

Keby ma napríklad v roku 1958 nepostihol trest za provokatívne vybočenie Trnavskej skupiny z regúl socialistického realizmu v zakázanom skupinovom čísle Mladej tvorby (4/1958), keby mi vtedy nezošrotovali knižku Hra pre tvoje modré oči, keby ma nevyhodili zo zamestnania a neposlali ma na dva roky do výroby, neocitol by som sa na Orave vo fabrike Tesla Orava, nezískal by som inšpiráciu a materiál na román Van Stiphout a na hru Umenie neodísť a nestretol by som svoju ženu. Stretli sme sa v roku 1960, v mojom prípade sa teda aj napriek tomu trestu nádherne potvrdzuje slovné spojenie „zlaté šesťdesiate“ Nepotvrdzuje sa však v prípade môjho otca, ktorý zomrel krátko potom, ako vyšiel v roku 1960 z väzenia. Aj preto sa nikdy na nič nesťažujem a vždy hovorím, že treba rozlišovať medzi zošrotovanými knihami a zošrotovanými ľuďmi. Zošrotovaná kniha môže vyjsť v reedícii, zošrotovaný človek už z hrobu nevstane. Príbeh môjho otca sa objavuje vo všetkých mojich hrách, čerpajúcich námety z krutých rokov stalinizmu. Vraciam sa k nemu aj v básňach, takže, ak dovolíte, jednu pripojím aj na záver tejto odpovede.



Aký – izmus prežívame tak v civilných životoch, ako aj v umení? Vnímate v rámci literárneho umenia nejaké charakteristické, priechodné skupiny, alebo ide väčšinou každý umelec individuálne, sám „za seba“?

- Nie každý –izmus, ktorý sa tvári ako umelecký smer, ním naozaj je. Napríklad v päťdesiatych rokoch minulého storočia, najmä na ich začiatku, keď ešte žil diktátor J. V. Stalin, pod ktorého nadvládu sa po druhej svetovej vojne dostalo aj Československo, stalinisti sa usilovali diktovať aj umeniu a nástrojom ich diktátu bol –izmus: socalistický realizmus. Prívlastok socialistický však popieral zmysel slova realizmus a cieľ, ktorý si tento pseudosmer vytýčil, bol totálne (čiže aj totalitne) neumelecký: usiloval sa odnaučiť umelcov myslieť vlastnou hlavou. Umenie malo iba hlásať a ilustrovať politickou vrchnosťou vnucované dogmy a lži.

No nie každý slovenský umelec tomu nátlaku podľahol. Niektorí umelci ani nedostali šancu podľahnúť mu, pretože boli umlčaní. Niektorí - aby sa mu vyhli - sa odmlčali dobrovoľne, alebo si našli také pole pôsobnosti, na ktorom sa dalo nátlaku socialistického realizmu uniknúť. (Jeden príklad za všetky: Ján Smrek mohol v tom období publikovať iba preklady Jiráska, Puškina či Petöfiho a vlastné rebelantské (a preto vtedy nepublikovateľné) básne písal do zásuvky.

Vynaliezavá bola aj literárna kritika. Keď nemohla kritizovať socialistický realizmus, premenovala ho na schematizmus a ten už kritizovať dokázala. Našťastie toto temné obdobie netrvalo dlho a po Stalinovej smrti (1953) a Chruščovovom odsúdení „kultu osobnosti” (1956) prišlo obdobie, ktoré optimisti nazvali odmäkom. Aj keď bol ten odmäk iba relatívny a prerušovaný, aj keď sa ešte viac ráz za môjho života vrátil mráz, mal som šťastie, že som dospieval práve v období uvoľnenia a mohol som debutovať knižkou, nepoznačenou ideológiou stalinizmu. Tá už spomenutá Hra pre tvoje modré oči síce v pravom zmysle slova nevyšla - (na jej titulnej strane je uvedený rok 1958, no z tlačiarne k čitateľovi sa dostalo len pár exemplárov, zatiaľ čo zvyšných okolo desaťtisíc exemplárov dala cenzúra hneď po vytlačení zošrotovať) - no aj tak sa zapísala do dejín slovenskej literatúry ako jeden z prvých socialistickému realizmu odzváňajúcich titulov. Práve tohto roku (2021) vyšla jej reedícia. -

Na margo vašej umeleckej tvorby ste poznamenali, že ste „slovenskú literatúru nezamorili ničím zbytočným.“ Nemáte pocit, že literatúra ako taká – z pohľadu jej kvality – je v posledných rokoch až príliš toxicky nekvalitná? Že kvantita zabíja kvalitu, vďaka čomu si dnes vydá knižku ktokoľvek bez toho, aby človek vedel, či ide o jeho kvalitnú umeleckú sebarealizáciu – postavenú na úcte k myšlienke a slovu, forme a obsahu, alebo skôr o spôsob exibicionizmu, či skôr terapie navrhnutej pseudoautorovi jeho psychológom - ako náhrada za užívanie antidepresív?

- Nemám až taký dobrý prehľad o tom, čo dnes vychádza, netrúfam si teda na takúto otázku odpovedať. No rád stratím pár slov o recepte, ako „nezamoriť slovenskú literatúru ničím zbytočným.“ V mojom prípade je to striedanie vlastnej tvorby s básnickým prekladom. Nie že by som bol nejaký jazykový fenomén. Na otázku, koľko jazykov ovládam, zvyknem odpovedať, že ovládam dva jazyky. Slovenský a básnický. Na tie cudzie mávam jazykových spolupracovníkov. Dnes sú nimi najmä moje dcéry. Aj tohto roku mi dcéra Anna Lara pomohla s prekladom výberu z poézie Charlesa Baudelaira Tej , čo prešla popri mne. -

Kedysi ste vyjadrili presvedčenie, že o osud knihy sa v dobe virtuálnych médií, sociálnych sietí a internetu netreba obávať. Dokonca ste boli presvedčený, že „Nijaký internet knihu neprevalcuje – najkrajšou šancou nových médií je, že sa s knihou naučia spolupracovať.“ Stále ste o tom presvedčený? Zvlášť, ak pribúda zo dňa na deň viac ľudí, ktorí nevedia nielen žiť, ale predovšetkým čítať s porozumením?
- Básnické diela - a teda ani ich preklady - nemávajú spočiatku veľké publikum. Baudelaire bol zakladateľskou osobnosťou modernej poézie, ale jeho Kvety zla vyšli v roku 1857 iba v náklade 1300 výtlačkov A to ešte navyše bolo na základe súdnej žaloby celé prvé vydanie zhabané. Ale trúfam si povedať, že dnes napríklad jeho erbovú báseň Albatros poznajú už milióny čitateľov. A verím, že čas sa postará aj o postupné pribúdanie čitateľov môjho slovenského prebásnenia, Aby to pribúdanie bolo rýchlejšie, zaradím tú báseň aj do tohto rozhovoru.



Spevák František Krištof Veselý urobil nesmrteľným text Pavla Braxatorisa, v ktorom sa hovorí o tom, že „len bez ženy, môže byť človek blažený...“. Napriek tomu, je všeobecne známe, že invencia a umelecká „potencia“ sú neraz závislé od „kopnutia“ múz. Pre niekoho sú nimi milenky, pre iného manželka. Ako je to vo vašom prípade. Bol by Feldek tým „pravým orechovým“ Feldekom bez svojej manželky Oľgy? Prípadne sa opýtam inak – kým niektorý umelec dostane od sudičiek „do vienka“ talent, je pravdou, že vo vašom prípade ste ako bonus navyše dostali aj vašu Oľgu?

- Múzou býva často aj šťastná náhoda. Alebo šťastnou náhodou múza. Znova musím citovať, tentoraz samého seba:



Alebo ešte radšej túto:



Aké miesto má vo vašom osobnom rebríčku tvorba pre deti? Sám ste sa kedysi vyjadrili, že „bola jedným z únikových východov zo socialistického realizmu...“. Išlo – najmä na začiatku vašej tvorby len o únik, ktorý ste si neskôr zamiloval, alebo sa tvorba pre deti stala vašou cielenou prioritou? A vôbec, stala by sa ňou, keby ste náhodou neostali žiť v ČSSR?

- Zas musím dať slovo náhode. Druhá polovica šesťdesiatych rokov vošla do dejín Československa ako éra Alexandra Dubčeka, ale pre mňa to bola predovšetkým éra Botafoga. Uviedli mi ho krátko po sebe tri divadlá. A na počiatku bola náhodná okolnosť, že v roku 1963 sme sa presťahovali na Francisciho ulicu. Stačilo mi potom ráno vyjsť z domu, urobiť pár krokov – a stretol som svojho priateľa Vlada Predmerského, ako si vykračoval do roboty, do Štátneho bábkového divadla na Dunajskej ulici, v ktorom vtedy pôsobil ako dramaturg a režisér. Bol to on, kto ma pri jednom takom stretnutí vyzval, aby som napísal bábkovú hru. Mohlo to byť niekedy v roku 1965.

Jeho výzvu som uvítal a on si potom často k nám odskočil z Dunajskej na kávu. Bol zvedavý, ako sa mi práca darí. Darila sa mi až priveľmi. Každý týždeň som ho prekvapil novou verziou. Mal som totiž vyhranenú predstavu o umeleckej úrovni literatúry pre deti. Sformuloval som ju už aj v tom zakázanom čísle Mladej tvorby, v jednom z programových textov Trnavskej skupiny – dal som mu názov Bude reč o literatúre pre deti. Písal som v ňom o tvorbe pre deti ako o „vzduchu rovnako dýchateľnom pre malých aj veľkých“. Úlohu napísať bábkovú hru som pochopil ako príležitosť nadviazať na Hru pre tvoje modré oči. Výčitku vtedajšej moci, že „kŕmim deti nezmyslami“, ktorá Hru pre tvoje modré oči dočasne pochovala, som totiž chápal ako kompliment a usiloval som sa v tom kŕmení pokračovať.

Usiloval som sa napísať hru, ktorá by sa hrala sama na seba. Hru na hru. Usiloval som sa, aby celá tá hra bola jeden nezmyslov plný veľký nezmysel, „metafora ničoho“. Jednotlivé nezmysly som sa usiloval personifikovať v postavách, najväčší z nich v postave hlavného hrdinu hry, Botafoga, figliara ktorý sa hrá na hlupáka. Z tejto jeho sebazničujúcej autoštylizácie sa rodili nedorozumenia, ktoré posúvali dopredu dej. Dramatická zápletka sa zrodila z toho, že si poplietol význam slov „zaujať“ a „zajať“. V jej rozvíjaní mu pomáhali jeho protihráči, dvojčatá Gigi a Gogo vydávajúce sa za kúzelníka Pandolfíniho.

Botafogova palica a jeho klobúk sa v hre zmenili na sedmokrásku a sedmokráska na bicykel jedného z dvojčiat, Botafogo na tom bicykli prenasledoval sám seba. Bol to nielen pekný nezmysel a jednoduché dejotvorné nedorozumenie, ale aj politická metafora. Názorná ukážka, aká krásna vie byť sebareflexia. Teda vlastnosť, ktorá politikom za totality chýbala, a ani za demokracie ňou politici veľmi neoplývajú. Hoci politickej tematike som sa v tvorbe pre deti zdanlivo nevenoval, politická metafora mi do nej vkĺzla často, dokonca aj keď som o tom nevedel. Tak to v umení chodí, keď pracujeme s metaforou a obľúbime si nezmysel.

Ako by ste charakterizovali súčasnú dobu, v ktorej žijeme, v akej rozprávke sa momentálne nachádzame tu – v špecifickom zabudnutom odležanom lone karpatského oblúka?

- Už som to urobil v predchádzajúcej odpovedi, keď som hovoril o tom, že politikom takmer vždy chýba sebareflexia. Mne našťastie nechýba gombík na televízore a všetky politické relácie vypínam. Som rozprávkar. Celý život píšem rozprávky. A ak bude na to príležitosť, budem ich písať aj po smrti. Na záver ešte aspoň túto: