Martin Huba je výnimočným hereckým „aristrokratom“, uznávaným režisérom a rešpektovaným pedagógom, ktorý svojim umením zanechal nezmazateľnú stopu v slovenskej a československej kultúre.

"Všetci by sme si mali uvedomiť, že nie sme ani prví, ani jediní nešťastní a nastrašení na tomto svete či v histórii ľudstva. Výstižne takúto dobu pomenoval Shakespeare v Hamletovi, keď mu vložil do úst, na záver piatej scény, repliku: „...Doba sa vymkla z kĺbov – je to trest, že k náprave ju práve ja mám viesť. Spoločne poďme prosím...“ Vedomý si významu jeho slov si myslím, že prežívame akúsi dejinne pokračujúcu drámu, že žijeme dobu, vykĺbenú z kĺbov...," povedal Martin Huba v rozhovore s Petrom Škorňom.



Nepociťujete práve v týchto „vykĺbených“ časoch potrebu vyjadriť sa pomocou akéhosi apelu, zamyslenia a pomenovať tak nielen celkový marazmus, ale aj čoraz divokejší stav kultúry a hodnôt v našej spoločnosti?
- Asi si to doba vyžiada. Súčasná situácia nás prinúti čosi podniknúť, čosi, čoho nevyhnutnosť sme si donedávna ani len nepripúšťali. Zrejme nastal čas upozorniť na zvlčilosť, ktorou sme obklopení, na to, ako dobrovoľne opúšťame druhú signálnu sústavu. Mňa znepokojuje ešte čosi iné, čo spôsobuje súčasný marazmus, ktorý všetko hodnotné, čo sa dosiahlo, zatláča do akejsi marginálnej roviny. Ako keby sme mali v našom živote čosi chybne nastavené...

Môžete byť pri tomto vašom znepokojením konkrétnejší?
- Stalo sa akousi maršrutou, ľudskou prirodzenosťou, seba-zničujúco využívať najdokonalejšie výdobytky šedej mozgovej kôry. Vygenerovali a vyťažili sme to najlepšie z úsilia výnimočných jedincov, vedcov a poskytujeme maximum finančných zdrojov na to, aby sme umožnili čo najväčšiemu množstvu ľudí nemyslieť. Paradoxne sa tak stávame spoluzodpovednými za situáciu, keď ostaneme - v porovnaní s nami vytvorenou umelou inteligenciou a digitálnou technológiou - tými „najsprostejšími.“ Dobrovoľne sa zbavujeme toho, na čo by sme mali byť hrdí a čo je pre človeka prirodzené - myslenia.

Nie je to dané našou pohodlnosťou – nechať to za nás urobiť technológie a umelú inteligenciu?
- Na prvý, letmý pohľad, je. Sme komfortní s tým, že si pomaly nemusíme nič pamätať. A to už doteraz mali Slováci beztak veľmi slabú pamäť. Najmä tú historickú. Preto sme asi ťažko poučiteľní. Bez toho, aby sme si to uvedomovali, postupne si prestávame pamätať aj adresy, mená, telefónne čísla a nepotrvá dlho a nebudeme si musieť pamätať ani to, kde vlastne bývame. Vzdávame sa privilégia rozhodovať o svojich životoch a túto našu výsadu prenechávame na aplikácie, pamäťové úložiská. Namiesto s ľuďmi či sami so sebou, žijeme s pinmi, pukmi, nickami, lebo vieme, že pokiaľ si ich „pohneváme,“ pokiaľ na ne zabudneme, ostaneme stratení. Výdobytky tých najdisponovanejších z nás využívame na to, aby sme sa stali indisponovanými.

Nemecký vedec, doktor, psychológ a filozof, venujúci sa výskumu mozgu - Manfred Spitzer, sa vo svojej knihe Digitálna demencia venuje aj zhubnej závislosti – predovšetkým detí. Aj na základe jeho zistení môžeme konštatovať, že z nich vychovávame dementov, pretože samotná digitalizácia dramaticky znižuje ich schopnosť učiť sa. Naopak, trpia čoraz väčšími poruchami pozornosti, strachom a otupením, nespavosťou, depresiami, sklonmi k násiliu a celkovým sociálnym úpadkom...
- Digitálny vek nás učí nemyslieť. Kedysi som v hlave okrem textov dialógov svojich postáv i množstva rôznych informácii, napr. nosil kvantum telefónnych čísiel svojich blízkych a známych. Dnes mám problém spomenúť si na dve či tri z nich. Lebo to nepotrebujem minimálne dovtedy, kým môj mobil funguje, kým mi umožňuje, aby som nemusel premýšľať. Otázkou je, čo nastane v okamihu, keď všetky tie zariadenia jedného dňa už nedokážeme zapnúť. Či potom budeme mať ešte čím rozmýšľať a nebudeme úplne osprostení.

Stávajú sa z nás čoraz závislejší nemysliaci štatisti, ktorí v konečnom dôsledku nedokážu porozumieť nevyhnutnosti myslenia a kritického nadhľadu...
- Presne. Nebolo tomu tak dávno, ako mi študent štvrtého ročníka herectva nevedel povedať ani slovo o reáliách zo Shakespearovho Hamleta. Keď som sa ho opýtal, čo robil štyri roky, s pokojom Angličana mi odpovedal, že to zatiaľ nepotreboval a keď bude, tak si trikrát klikne a bude mať väčšie penzum informácií, než ja. Presne toto je symptomatický spôsob vágneho uvažovania. Nedošlo mu, že sa možno dozvie oveľa viac, než viem ja, no v skutočnosti nebude vedieť nič. Pretože vo svojej hlave a pamäti – vo svojom hard disku – bude mať prázdno. Bude odkázaný len na externé virtuálne disky s informáciami. Teda, pokiaľ mu pôjde internet. Toto sú momenty, keď so zdesením sledujete, ako sa ľudia dobrovoľne vzdávajú kvality vedomostí a vnímania sveta, kedy si v plnej nahote uvedomíte, že prežívame akýsi zvláštny zlomový kvalitatívny pád.

V čom tkvie jeho zvláštnosť?
- V tom, že žijeme v krajine, v ktorej je etika „out“. Svedomie je prežitok a tak je taktiež „out“. Vzdelanie, ktoré si nosí každý sám v sebe a ktoré formuje jeho vzťahy k ľuďom, svetu a jednotlivým udalostiam je tak sprofanované, že je totálne „out“. Prežívame totálny úpadok, marazmus a časy, kedy len ťažko môžeme očakávať kvalitnejší spôsob dotyku jedinca s jedincom, jedinca so svetom. Zoberte si takú kultúru - sme čoraz viac atakovaní a „odchovávaní“ bezduchými seriálmi, nízkou hladinou IQ a správami o tom, kto urobil komu ďalšie dieťa, kto s kým a prečo nežije, prípadne kombináciami tohto spoločnosťou čoraz viac akceptovaného úpadku.

Hodnoty verzus otupenosť

Nie je práve tento marazmus vhodnou príležitosťou na to, aby rešpektované osobnosti predstavili verejnosti predstavu svojho kultúrno – morálneho apelu? Kým nie je neskoro?
- Nepociťujem túžbu byť účastný akýchkoľvek apelov, no cítim, asi vďaka profesii, určitú spoluzodpovednosť. Doposiaľ som žil a aj žijem v presvedčení, že práve aj divadelné javisko vami spomínanú funkciu plní. Počas našich vystúpení na javiskách sa snažíme dotýkať hodnôt, ktoré platili po stáročia a sú platné aj dnes, ktoré človeka formujú v lepších súvislostiach.

Napriek tomu sa stáva, že mnohí umelci sú napriek tomu poplatní lákavej manne lacného umenia...
- To áno. Poviem to inak – v minulom režime, za „boľševika,“ to boli práve komunisti, ktorí sa rafinovane snažili mať „pod palcom“ všetkých, ktorí boli v nimi nastolenej neslobode najlepšími a najkvalitnejšími. Sústredene sledovali „špičku“ a snažili sa ju – samozrejme z čisto účelových a propagandistických dôvodov - získať na svoju stranu. „Boľševik“ bol ako systém absolútne nemravný a neslobodný, ale bol nútený uvedomovať si, kto je tou spoločenskou „špičkou.“

Foto: TASR/Tomáš Halász

Avšak práve tá „špička“ bola neraz ich najväčším nepriateľom...
- Niekedy mám pocit, že je tomu tak aj dnes. No na rozdiel od „boľševika“ – teraz tu neexistuje mechanizmus, ktorý by určil, kto je relevantnou slovenskou špičkou. Je to plytká, „rýchlokvasená“ celebrita, ktorá okupuje popredné rebríčky popularity, usmieva sa na vás z každého časopisu, televízie či instagramu? Alebo nebodaj spevák lacných songov? Či podnikateľ, ktorý svojou proklamovanou charitou a ľudskosťou, chce zakrývať svoju pochybnú minulosť? Alebo sú špičkou tí, ktorí sú nepriateľmi povrchnosti a kritikmi nekritických mocenských manierov a moci ako takej? Ľudia, ktorí svojimi názormi, zásadami a postojmi, povrchným či mocným znepríjemňujú ich pokojný život „na výslní“? Zrejme aj to je dôvod, prečo bývajú rešpektovaní a vzdelaní ľudia hanlivo označovaní za „múdrosráčov.“ Lebo sú to práve „múdrosráči“ či intelektuáli, ktorí sa neboja pomenovávať malosť a podpriemernosť. Aj preto dnešní mocní radšej ako so „špičkou“, „pracujú“ s „osobnosťami“ a celebritami, ktorým stačí poskytnúť vhodný priestor sebarealizácie a pár sekúnd slávy. Je to chladný marketingový kalkul, rátajúci s nekultúrnosťou ľudí.

Rola umenia a zmúdrenie v utrpení

V rámci protiepidemiologických opatrení bol pred zatvorením divadiel každý druhý rad počas predstavení prázdny. Neobávate sa, že po skončení „kultúrnej karantény,“ v čase, keď hľadiská už budú môcť byť opätovne plné, ľudia sedadlá zo strachu, z akejsi podvedomej autodištancie – nechajú prázdne a uprednostnia strach pred kultúrou?
- Obávam. Pokiaľ takýto stav nastane, pôjde o prirodzenú ľudskú reakciu, ktorá sa však, dúfam, môže postupom času rozplynúť. Sám som sa prichytil pri rozmýšľaní, či by som na mieste diváka do divadla prišiel. Či chceme, alebo nie - moment strachu a volanie po disciplíne sú silnými fenoménmi, ktoré môžu byť v určitých okamihoch až kontraproduktívne. Do veľkej miery záleží na tom, čo divadlo v živote ľudí znamená, akú plní funkciu. Pokiaľ niekomu začne po čase chýbať kultúra, umenie a divadlo, dokáže svoj prvotný strach potlačiť. Bojím sa však inej veci: aby sme my, herci, divadelníci a umelci, v akejsi panike a strachu z toho, že nemáme, resp. určitý čas nebudeme mať divákov, im nezačali podliezať. Znamenalo by to len zväčšenie už beztak veľkého kultúrno-morálneho marazmu, ďalšie systematické znižovanie IQ ľudí - pretože podliezaním úrovne ničíte možnosť, prijateľnou formou, ponúknuť krásnu zložitosť života.

Miera strachu môže byť definovaná aj rešpektovaním autority, jej prirodzenej akceptácie a v takom prípade, je aj samotný strach „znesiteľnejší“ – nemyslíte?
- Súhlasím s vami. Váha osobnosti priamo súvisí s mierou disciplíny ľudí ako takých. Je rozdiel, či si strach vynútite násilím, alebo okolnosti vnímate reálne a preto rešpektujete prijaté opatrenia. Žijeme časy, keď má strach reálnu príčinu, no stále cítiť absenciu dôveryhodnej osobnosti. Takej, pri ktorej by ľudia akceptovali, že práve ona im ich strach pomôže prekonať. Ľudia pritom nechcú veľa: potrebujú cítiť istotu, presvedčenie a počuť jasnú argumentáciu. Pretože platí, že disciplinovanosť ľudí sa nezíska len neustálym stupňujúcim sa strachom, očierňovaním, argumentovaním mŕtvymi a následne zľahčovaním prešľapov seba a svojich blízkych politických partnerov.

Žiaľ, čoraz vypuklejšie nám chýba zodpovedná kultivovaná osobnosť, ktorá si váži silu slov a dostojí si to, čo povie. Taká, ktorá si uvedomuje, že disciplína, nastolená strašením a reštrikciami, nemá nikdy dlhú trvácnosť, pretože strach je vyčerpávajúci a postupne ho nahrádza niekedy až absurdná reakcia. Odporúčam v tejto súvislosti mocným tejto krajiny si prečítať Puškinov Hodokvas v čase moru, v ktorom sa vyčerpaní, vystrašení a nervózni ľudia rozhodnú pre úplne zúfalý čin – provokatívnu sebazničujúcu revoltu. Pre toto je dôležité mať v ťažkých časoch pri kormidle múdru a svojbytnú osobnosť, ktorá aj svojim renomé, osobnou integritou a rešpektom dokáže eliminovať možné a nepredvídateľné následky zúfalých ľudí.

V čom v tejto súvislosti vidíte v súčasnej situácii hlavnú rolu umenia, umelcov a konkrétne hercov?
- Našou úlohou nie je nútiť diváka myslieť stoj, čo stoj. Naopak. Máme zvláštnu výsadu: môžeme mu ponúknuť vzácny okamih uvažovania, rozmýšľania, chvíľu, počas ktorej pocíti skutočnú radosť a pocit sebadôvery. Veď čo môže byť krajšie, než to, keď človek môže sám rozmýšľať, uvažovať a nebyť odkázaný len na direktívne preberanie myšlienok kohosi iného? Verím, že ponúkame predstavenia, pri ktorých je divák aktívne prizvaný a prirodzene „vtiahnutý“ do tvorivého procesu uvažovania nad dielom kvalitného autora, režiséra či dramaturga. A nesmieme zabúdať ani na hereckú, resp. osobnostnú kvalitu samotných interpretov. To sú jedinečné okamihy, počas ktorých si aj divák vytvorí určitý obraz a názor na svet okolo seba, na realitu v ktorej žije, čo mu následne dopomôže sa zorientovať vo svojom osobnom živote a v stanovení si skutočných hodnôt.

Foto: TASR - Pavel Neubauer

Mal by byť teda divák byť počas predstavení spolutvorcom konkrétneho diela?
- Áno. Pri takom okamihu vzájomnej interakcie sa lepšie reaguje aj samotným hercom. Robí to svet divadla jedinečným - čo pri lacnom, akože vtipnom podliezaní sa divákovi, doplnenom o púšťanie vopred nahraného smiechu a potlesku napr. v televíznych sitcomoch, nezažijete. Navyše, osobité čaro má aj to, že v divadle dokáže byť divák súčasťou spoločného, kolektívneho vnímania, čo nezažijete počas sedenia pred televízorom, či internetom. V divadle, naopak - žijete, na vlastnom tele cítite vibrácie reálnej energie hrajúcich hercov a nezdieľate to čosi pred sebou len virtuálne, „akože“. Mimochodom, zdieľanie. Toto slovo dnes na človeka „vyskakuje“ spoza každého rohu a mám pocit, že už život ani nežijeme, len ho zdieľame...

Spomínali ste pocit bezprostrednej energie. Mali ste na mysli fyzickú energiu?
- Nielen tú. Veľmi silnou je aj energia uvažovania, energia myšlienok. Neupínaním sa na nekomplikované, vkus a úroveň podliezajúce „podprahové oblbováky,“ sa chránime proti vlastnému úpadku. Žiaľ, desaťročia vyhýbania sa náročnosti, komplikovanosti a zložitosti myslenia a uvažovania naučilo ľudí kráčať po jednoduchšej ceste – v ústrety nenáročnej kultúry a nekultúrnosti. Takej ktorá podlieza ich vkus. Ponúka zápletky a dialógy, pri ktorých netreba premýšľať, ktoré pochopí aj „hojdajúci drevený koník“, čím ich nenápadne cieľavedome deformuje . Ľudia si prestávajú uvedomovať, čo je hlúpe a tupé. A čo je horšie, posmešne a pudovo označujú nezdeformovaných a snažiacich sa chápať aj širšie súvislosti, za „múdrosráčov.“

Uviedli ste, že „divadlo robí náš život kompletný.“ V akom zmysle a do akej miery?
- Kompletnejším sa stáva, keď ho nevnímame jednorozmerne, zredukovane, ale sa ho snažíme vnímať a pochopiť v jeho zložitosti. A tou sa nesmieme nechať odradiť. Radosť zo života je väčšia vo chvíli, keď ho vnímate v súvislostiach, keď k nemu nie ste pasívni a uvedomujete si, že ho determinujú aj vaše postoje a správanie. Nemôžeme čakať, že budeme kultúrnym národom, pokiaľ si sami v sebe nebudeme pestovať kultúru a kultúrnosť, predávať ju svojim deťom a okoliu. Zvlášť teraz, keď žijeme povrchné časy, keď aj o kultúre a kultúrnosti, či skôr nekultúrnosti, rozhodujú všemocné píplmetre a finančná efektivita. Tá je, paradoxne, tým vyššia, čím menej šedej kôry sa vyžaduje od jej prijímateľov. Preto sa kultúrnosť devastuje, podliezajú sa „latky“, výsledkom čoho je lacnejšia a efektívnejšia kamufláž kultúrnosti.

Foto: TASR/Martin Baumann

Našťastie, aj v tejto dobe kultúrneho a morálneho marazmu existujú ľudia, ktorí vedia čítať s porozumením, dokonca dokážu s porozumením aj myslieť a uvažovať...
- No žiaľ, stále je viac tých druhých, ktorí nielenže nerozmýšľajú, nečítajú s porozumením, ale nečítajú vôbec. Myslím tým kvalitnú literatúru. To vidím aj pri študentoch herectva. Myslia si, že keď si narýchlo „vygúglia“ obsah knihy, tak vás tak trochu oklamú, neuvedomujúci si, žiaľ, že predovšetkým oklamú seba. Zabúdajú však na to, že sčítaný človek ich kedykoľvek prichytí „na hruškách“. Pretože ja sa o tom, čo čítali s nimi bavím a zväčša o veciach, ktoré na internete nenájdu. Viete, mňa nezaujíma, prebratý rešerš niekoho rešeršu, ale ich pohľad a vnímanie textu. To, či majú načítané. Jedine tak môžeme komunikovať ako rovnocenní partneri. Inak je zbytočné, aby sme sa o texte vôbec bavili. To, či človek má, alebo nemá načítané - zistíte už po pár vetách rozhovoru. Taktiež si všímam, že najmä mladým ľuďom chýba slovná zásoba, zásoba kvalitných, kultivovaných informácii. Chýba im tento druh komunikácie a tým pádom aj akási jeho nadstavba – kultivovanosť. Tá nie je vždy podmienená tým, či má človek školy, tituly alebo diplomy. Kultivovanosť a múdrosť môže byť intuitívna, vtedy je dôležitým nositeľom určitej bytostnej a prirodzenej múdrosti ľudského rodu, akejsi zvláštnej ušľachtilosti. Až pri jej spoznaní a neudusení si uvedomíte, že existuje obrovské pole hodnôt, ku ktorým sa nie vždy dokážu dopracovať aj tí najvzdelanejší...

Máte na mysli akúsi prirodzenú bohatosť ľudskej duše...?
- Presne. K nej zväčša dospeli ľudia, ktorí prežili síce ťažký, ale plnohodnotný život. Dostojevskij nás učí, že človek zmúdrie len v utrpení. Že sa dopredu posunie len vďaka predchádzajúcim omylom, pretože len cez utrpenie a omyly sa človek hlbšie ponára do svojho života, stáva sa empatickým a chápavým nielen k sebe, ale aj k svetu navôkol. Je to presne tá prirodzená múdrosť a filozofia života, ktorá bola zakódovaná v našich starých či prastarých rodičoch. To je možno aj to, čo chýba dnešným mladým ľuďom, ktorým je častokrát cudzia nielen empatia, ale aj akási chápavosť svojho okolia.

Myslím si, že to nie je až tak ich chyba...
- Súhlasím. Boli tak vychovaní svojimi rodičmi, ktorí ich „vďaka“ absencii svojej múdrosti, osobného príkladu, pozornosti či trpezlivosti, deformovali od začiatku často nezmyselnými hmatateľnými „hodnotovými“ vymoženosťami moderného života. Väčšinou sú to samotní rodičia, ktorí určujú hodnotový systém svojich detí. Absenciu rozumu a citu nahrádzajú „opičou láskou“ a darmi. A častou protekciou a konexiami. Neuvedomujú si pritom, že ten pocit moci, nevykúpenej a teda nezaslúženej veľkosti a výnimočnosti, ktorý im od mala vštepujú, je vlastne odrazom ich úbohosti, pričom si neuvedomujú že páchajú na sebe a svojich deťoch krivdu. Aj preto si myslím, že jednou z možností, ktorá by im pomohla sa ako – tak skultivovať a „zušľachtiť“ - je práve umenie.

Povedali ste o Dostojevského zmúdrení v utrpení, no pri inej príležitosti ste kdesi inde vyjadrili nádej, že by možno bolo „ ...celkom zmysluplné, ak by to utrpenie malo určitý kvalitatívny vplyv na kvalitu nášho budúceho života. Ak sa nám podarí zmúdrieť, zamyslieť sa nad vecami, nad ktorými by sme sa možno bez tohto pochodu cez toto utrpenie nezamysleli.“ Naozaj si to myslíte? Koniec – koncov, už prvá vlna nás k zmene k lepšiemu akosi nedoviedla. Dokáže byť izolovanosť a utrpenie jednotlivcov tým pravým stimulom kvality budúceho života?
- Stále ostáva nezodpovedanou otázka, aká miera utrpenia je potrebná a dostatočná na to, aby sa z toho dokázali ľudia poučiť. Španielska chrípka za sebou zanechala desiatky miliónov mŕtvych ľudí, podobne kopy obetí za sebou zanechali aj morové epidémie v stredoveku. A to nerátam do výpočtu obete vojen, hladomorov. Každá tvrdosť dejinného „buchnátu“ mala svoju razanciu a silu a slúžila k tomu, aby sme sa konečne „prebrali“ a uvedomili si zmysel a podstatu života. Máte pocit, že sme sa poučili, že sme pochopili? Ja sa obávam, že nie a že sme naopak ešte viac „otupeli“, a čo viac – zosuverénneli v nárokoch a požiadavkách. Sme nepoučiteľní a zrejme aj to je dôvod, prečo miera nášho utrpenia má ešte stále značné rezervy.

O precitnutí a živote v ilúziách

Zaujali ma vaše slová po predstavení inscenácie Ilúzie, podľa ktorých by sme „nemali žiť v nejakej jednoduchej ilúzii, lebo žiť v ilúzii je dosť nebezpečné a nekomfortné...“ Nemáte pocit, že práve posledné roky našej existencie sú akousi snahou o vytváranie ilúzie, akejsi chiméry spokojného a naplneného života? A vôbec – nemyslíte si, že mnohí ľudia chcú radšej prežívať v ilúzii, ako žiť v realite?
- Ilúzia sa stáva pre ľudí, žijúcich v čomsi dusivo ťažkom, vyčerpávajúcom období akousi sebaobranou. Ľudia sa ňou snažia eliminovať svoju traumu - zo zdanlivej bezvýchodiskovosti života. Neviem, ale príde mi, ako by sme žili akýsi virtuálny reklamný šot, v ktorom sa navonok všetci usmievame, tvárime sa, že sme v pohode, že nám jednému na druhom záleží, že sme šťastní. V skutočnosti je to len veľká ilúzia. Dosť často sa mi stáva, že len čo ma niekto stretne, tak sa ma so srdečným úsmevom opýta: „Ako sa máš?“ A čaká „nadšenú“ odpoveď: „Výborne“. Táto formulácia mu stačí, je akousi spoločensky prijateľnou bezbolestnou ilúziou, vďaka ktorej si k sebe, do svojho života nikoho nepripustíte. Dokonca, ani sám seba. Naopak, iluzórne a naivne začnete pôsobiť v okamihu, keď mu na jeho otázku: „Ako sa máš?“ začnete úprimne popisovať svoje pocity a stav. V iluzórnom svete sa eliminuje zložitosť vnímania reality, empatia sa stáva chudobnou príbuznou - pomaly až zakázanou, pretože pokiaľ by mal byť v dnešnej dobe človek empatický, hrozí mu, že sa zblázni. To je aj dôvod, prečo sa ľudia často utiekajú k iluzórnosti života. Aby sa nezbláznili.

Život v ilúzii dokáže byť vo svojej podstate aj dosť nebezpečný...
- ... a vtedy je dôležité, ako človek zareaguje, keď sa z nej prebudí. Keď spozná naivitu a nereálnosť prežitého života. Väčšinou sa takýto človek rozplače, prejde si svojim smútkom z vytriezvenia, prípadne ako relatívne smutný človek aj skončí. Oveľa horšie však je, keď človek žije a je zavádzaný v programovej ilúzii: že je to tak preňho najlepšie, že to tak vlastne chce on a nie tí, ktorí mu ilúziu jeho života postupne dávkujú, že ilúzia je vlastne spravodlivá. Z nej je precitnutie len veľmi ťažké. Po prípadnom precitnutí pocíti bolestivosť a falošnosť takej ilúzie. Zistí, že ľuďom, ktorým v nej bezhranične dôveroval na to nemali ani ten najmenší kredit. Vtedy zväčša prichádza oprávnená reakcia - zlosť, dezilúzia, agresivita a strata akejkoľvek viery. Obávam sa, že práve k takejto situácii sa blížime aj my na Slovensku a obávam sa, že pokiaľ sa niečo neudeje, tak túto spoločenskú dezilúziu hrozí vystriedať rebélia...

Kumšt a miesto katarzie

Vašimi hereckými divadelnými majsterštikmi v posledných rokoch bol mystický príbeh Popol a vášeň, inscenácia Suskindovej monodrámy Kontrabas, či rola Matthiaca Clausena v Hauptmannovej hre Pred západom slnka. Alebo máte iné role, ktoré vám prirástli k srdcu a ak áno, ktoré to sú?
- Spomenuli ste všetky základné. Kontrabas som hral 24 rokov a neustále sa pohrávam s myšlienkou, či by nebolo dobré to opäť „oživiť“. Myslel som si, že text hry – o fetišizácii priemernosti a bezvýznamnosti - je už nezaujímavý a neaktuálny, no čoraz viac sa mi javí ako nanajvýš aktuálny. Aj preto, že v ňom ide o určitú formu dezilúzie, ktorá je symptomatická aj pre súčasnosť, v ktorej nás valcuje „do neba volajúca“ agresivita priemeru a podpriemeru. Neviem či viete, ale kdesi som zachytil, že už vznikol aj akýsi spolok či združenie prepadajúcich žiakov - štvorkárov a päťkárov, ktorí si vytvorili takéto „odborárske“ zoskupenie. V rámci neho o.i. opovrhujú vzdelanejšími ľuďmi. A pritom - nech to znie akokoľvek absurdne, ide o vážnu vec, ktorá nevznikla náhodne sama od seba, ale je výsledkom procesu uvedomenia si svojich demokratických práv zo strany neschopných a podpriemerných ľudí a ich postupného uvádzania do života.

Nie je však úlohou demokracie aj kreovať pravidlá a mantinely, v rámci ktorých nebude mať svoj piedestál napr. aj podpriemernosť?
- To je pravda, no ľudia si neuvedomujú, že prepadajúci päťkári, či podpriemerní štvorkári sú oveľa „kreatívnejší“ a životaschopnejší, než tí chytrí, či priemerní. Uvedomujú si, že musia prežiť za každú cenu aj napriek svojej vedomostnej diétnosti, a tak sú navzájom súdržnejší, voči „múdrosráčom“ oveľa agresívnejší, priebojnejší. Sú bez akejkoľvek empatie, trpiaci častokrát absenciou výčitiek svedomia a pripravení prežiť čokoľvek. A aj preto by možno bolo užitočné vrátiť Kontrabas opäť na javisko - a opäť sa ním pokúsiť nastaviť pokrivenej súčasnosti zrkadlo, pretože úlohou divadla a herca je aj schopnosť vyprovokovať a ponúknuť divákom ušľachtilejší a kultivovanejší spôsob kvality uvažovania. Taký, ktorý môže naše bytie skvalitniť a spraviť ho zmysluplným.

A čo tie ďalšie predstavenia?
- Mám príjemné pocity a spomienky z inscenácie Popol a vášeň, rovnako rád mám aj Pred západom slnka. Už len preto, že ide o akýsi prehlbujúci pohľad na možné odsúdenie človeka, na to, že život a duša človeka dokážu byť navzájom „prikovanejšie“, než si to dokážeme v danej chvíli uvedomiť. S rešpektom spomínam aj na divadelnú inscenáciu Páni Glembayovci, kde sa taktiež poukázalo na značnú relativitu odsúdenia človeka, či na klasiku - v podobe Hamleta. Myslím si, že som mal na role šťastie a aj preto som rád, keď je predstavenie pre ľudí určitou katarziou, určitým nadobudnutím duševnej viery, prebudením schopnosti vzájomnej empatie. To je vlastne aj úloha divadla – byť miestom rozhrešenia, katarzie...

Foto: TASR Martin Baumann

Sú vám bližšie hry s menším zázemím hercov, trochu filozofickejšie, možno aj textovo ťažšie a obsažnejšie, alebo skôr väčšie umelecké produkcie?
- Kedysi som si myslel, že nebudem hrať alebo režírovať inscenácie s viac ako štyrmi - piatimi ľuďmi. Či išlo o réžiu hry Zo života dážďoviek od Per Olova Enquista, na Malej scéne SND, v ktorej som aj hral po boku Milky Vášaryovej, Júliusa Pántika a Márie Prechovskej, alebo v Prahe, v Divadle na zábradlí, kde som u režiséra Pitinského v hre Divadelník od rakúskeho autora Thomasa Bernharda hral s Karlom Dobrým, Evou Holubovou, či Kristinou Maděričovou. Šlo o inscenácie s malým obsadením a táto psychologicko-analytická poloha, intímne umelecké prostredie mi vyhovovali najviac. Neskôr som dostal osudovú ponuku na réžiu Shakespearovho Krála Leara, inscenovaného na nádvorí Pražského hradu, s ikonickým Janom Třískom v hlavnej úlohe. To bola už „masovka“ a po jej úspešnom uvedení som sa ďalším zapredal: Amadeus, Višňový sad, Tančiareň, atď. čo však našťastie neznamenalo, že by mi osud – v rámci mojich umeleckých súradníc – neponúkol ocitnúť sa aj v komornejších predstaveniach ako už spomínaný Kontrabas, Popol a vášeň či Ilúzie...

Ktoré hry a inscenácie sú vášmu srdcu a vnímaniu umenia – tak z pohľadu režiséra, ako aj herca - najbližšie? Shakespearovská či ruská klasika, alebo hry súčasných autorov?
- Nemám to takto zaškatuľkované. Skôr sú mi blízki autori, ktorých témy diel oscilujú s mojím osobným životom alebo so životom spoločnosti, v ktorej žijem a pri ktorých získam pocit, že ich treba zverejniť, nakoľko majú divákom čo povedať. Rád sa pohybujem v dielach a rolách, v ktorých dokážem na konkrétneho dramatického hrdinu aplikovať svoju osobnú skúsenosť.

Svojho času ste sa o hre Kontrabas vyjadrili, že „postupom času vám robila problém samota, s ktorou herci nie sú zvyknutí spolunažívať“. Na druhej strane ste sa nechali počuť, že počas chvíľ samoty si človek viac uvedomuje sám seba. „Samota je dôležitý faktor v našich životoch... Je to možnosť, ako objaviť seba. Začať sa zoznamovať so sebou samým... je potrebné naučiť nebáť sa byť sám a samotu využiť napr. na zmenu myslenia..“ Ako to teda so samotou herca je?
- Samotu je možné chápať vo viacerých jej vrstvách. V súvislosti s Kontrabasom to bolo také „nóbl“ – na skúške som bol sám, pred predstavením taktiež a aj počas predstavenia na javisku. Bola to akási príliš „hlučná“ samota. Postupne si na ňu zvykáte a neskôr ste jej prítomnosti aj rád. Je to taká zvláštna vec – pretože v dnešnom živote je pomaly už veľmi ťažké byť sám so sebou samotným.

Pri samote však treba diferencovať: človek dokáže byť sám so sebou, no horšie je, keď je osamotený...
- Áno, to je veľký rozdiel. Osamoteného, opusteného človeka samota dokáže zničiť.

Pre herca vášho formátu sa čoraz častejšie ťažšie znáša neustála retuš hereckej výpovede, hereckého rukopisu zo strany režiséra. Sám ste aj úspešným režisérom a aj preto ma zaujíma, či nemáte niekedy pocit, že by ste tú rolu mali uchopiť inak, než ako to od vás vyžaduje režisér. Nemávate nutkanie oponovať a polemizovať s režisérom?
- Osudom mi bolo dopriate, že najmä v súčasnosti sa s režisérmi vyberáme navzájom. Ide o akúsi nepísanú dohodu, pri ktorej nemusím byť do ničoho manipulovaný a tlačený. Na druhej strane som vďačný za každý rozumný argument či názor, a som svoj názor aj pripravený zmeniť.

Predsa len, nenastala situácia, keď ste boli nútení sa režisérovi podriadiť, aj proti svojej vôli?
- Určitú manipuláciu som pocítil pred približne desiatimi rokmi, keď som v Čechovovej hre Čajka, musel z môjho pohľadu absolútne nezmyselne stáť na lyžiach kdesi za Polárnym kruhom! Ani o tom nechcem hovoriť, také to bolo strašné. A úplne najstrašnejšie bolo, keď to recenzentka, režisér a možno ešte asi ďalší dvaja ľudia, označili za bravúrne predstavenie. Podľa mňa šlo o zbytočne vyhodené peniaze, o čom svedčí aj fakt, že sa to po čase radšej v tichosti stiahlo z repertoáru.

Často si všímam aj vkus divákov, ktorí po mnohých podobných predstaveniach - ako vo vami spomínanom v prípade Čajky, povstanú a kričia bravóóó...
- Veď práve - takéto kultúrne podliezanie ničí divadlo. Pamätám si, ako v Prahe jeden nemenovaný režisér urobil Kráľa Leara, pričom v jeho prevedení trvala druhá časť drámy len osem minút! Jeden z popredných shakespearológov mi neskôr spomínal, že to bolo také hrozné, že už počas pauzy vyšiel na Karlov most, aby sa na čerstvom vzduchu trochu spamätal. Rozmýšľal, či sa do divadla ešte vráti. Nakoniec si povedal, že nie je zbabelec a vrátil sa na druhé dejstvo. Po ôsmych minútach sa to skončilo. Najskôr nastalo hlboké a nechápavé ticho. Potom vstal jeden „hrdina“ – „znalec“ a začal kričať bravóóó. Po ňom sa pridali, rozpačito, aj ostatní, pre istotu! Hrozné na tom je, že tým ľuďom menej vadilo režisérske zneuctenie Shakespearovho diela, ako riskovať, že nebudú dostatočne „cooloví“. Ja niečo podobné vnímam ako neúctu režiséra nielen k autorovi textu, ale aj k samotným divákom. A je jedno, či sú kultúrne na úrovni, alebo podpriemerní.

Čím to je spôsobené?
- Niekedy umeleckou nezrelosťou, pocitom neuznanej geniality či prehnaným egom režiséra. A možno tým, že keď režiséri nevedia, čo ďalej, tak sa pokúsia aspoň šokovať. V prípade Čajky si režisér - na úkor Čechova – dopísal skoro až dve tretiny svojho textu! To je taká nehoráznosť, ako keby ste do Beethovenovej Symfónie svojvoľne dopísali sekvenciu dychovky. A všetci tí jednoduchší diváci v sále by následne vstali, hromadne tlieskali a kričali "bravóóó", hlavne tej dychovkovej pasáži... Jednoducho, hrôzostrašná predstava.

Sebaklam a frigidita života

Máme dištančné školstvo, začíname mať dištančné vzťahy, lásku – budeme mať aj dištančné umenie a divadlo? Vy sám ste sa vyjadrili, že „ v poslednom čase sme sa dostali do zvláštnej situácie. Po prvýkrát v histórii sa navzájom nepotrebujeme. Muž nie je závislý od ženy, žena od muža, deti sa zatvoria do svojho online sveta... Ľudstvo dospelo k presvedčeniu, že sa navzájom nepotrebujeme...“
- Do určitej miery je to dôsledok nadobudnutého presvedčenia, že nepotrebujeme myslieť. Máme pocit, že ak sa nevieme baviť, nemáme o čom ani spoločne premýšľať. Žijeme v sebaklame, že si na všetko vystačíme sami a keď nie, tak to nejaká aplikácia, softvér, server a harddisk urobia za nás. Máme možnosť výberu, môžeme meniť naše rozhodnutia z hodiny na hodinu a spomínané technológie to vyriešia za nás. Nemusíme riešiť empatiu, trápiť sa s komunikáciou, hľadaním slov či nebodaj nejakých myšlienok. Dostávame sa do stavu, keď prestávajú platiť pravidlá: lebo keď niekto niečo poruší, či nedodrží sto krát, prečo by to malo platiť po stoprvý? Hibernujeme a zžívame sa s dobrovoľnou izoláciou „samoväzbou.“

Klameme sa, že pomocou všetkých výdobytkov techniky a vedy budeme mať jednoduchší život, a budeme sa môcť viac venovať len sami sebe a svojmu rastu. Dnes nie je vôbec výnimočné, že žena už nepotrebuje muža na to „aby ulovil zajaca a urobil oheň“ a ten muž nepotrebuje ženu na to, aby ten „oheň strážila“, poprípade mu vyprala veci. Na všetko sú dnes externé služby, systémy a aplikácie. Ľudia nepotrebujú plodiť deti, lebo tie spôsobujú len problémy, komplikácie, je potrebné im venovať osobný čas. Aj preto je jednoduchšie si zaobstarať psa, lebo toho môžu dať – keď sa im zunuje - do útulku. Jednoducho, ľudstvo ako také postupne, ale iste frigidnie. Prestávame byť schopní nadšenia, emócie, čím sme vyspelejší, tým viac prestávame mať chuť na reprodukciu, pre stratu entuziazmu a nadšenia už častokrát nedosiahneme ani len bežnú erekciu a vzrušenie. Desím sa predstavy, že ľudia sa raz zobudia a zistia, že žijú frigidný život vo frigidnom svete, plnom frigidných ľudí.

V tejto súvislosti je namieste otázka, či bude človek v budúcnosti potrebovať kultúru či divadlo v takej forme, ako ich poznáme dnes...
- Pokiaľ sa už nebude schopný nadchnúť pre niečo pekné, ušľachtilé, tak asi nie. Lebo umenie a aj kultúra stojí na nadšení, či už ide o maliarov a ich hodiny trvajúce nanášanie farieb a ťahov štetcom na plátno, hercov a ich hodiny venované textu a hre reči tela. Bez nadšenia sa človek zabrzdí, ustrnie a postupne si začne pripadať zbytočný, osamotený.

Kdesi ste uviedli, že: „Aby sa mohol stať človek dobrým hercom, musí mať horúce srdce, chápať javisko ako svätý priestor , umožňujúci sa vysloviť k veciam okolo nás... „ Je to vhodné a je to práve povinnosť umelca?
- Na javisku sa umelec vyjadruje aj k tomu čo žije, čo si myslí, že je nesprávne, pretože divadlo je vlastne odrazom nášho života. Herec častokrát prezentuje na javisku svojim umením všetko to utrpenie, poznanie, problémy či mieru radosti a nadšenia, ktoré prežíva a nasáva v reálnom živote – mimo javiska.

Vy sa však sám angažujete aj mimo javiska...
-Asi preto, že sú chvíle, keď nadobúdam pocit viny z mlčania. Niekedy sa mlčať nesmie.

Foto: TASR/Magda Borodáčová

Počas hektických dní roku 2019 ste nespokojným ľuďom na námestí SNP v Bratislave o.i., povedali: „Takže ja si myslím, že je nás viac, ktorí nadobudli pocit, že si z nás už dlho niekto robí dobrý deň, že si z nás strieľa a že nás má za hlupákov. A to stále za hlupákov väčších a väčších, lebo ich drzosť, lebo tých drzostí a klamstiev, ktoré sú nám servírované, je stále viac a viac a stále bezočivejších a bezočistnejších. Veď kto iný, ak nie hlupák, môže uveriť tomu pánovi s pohľadom neprebudeného, jeho tvrdeniu na tému jeho rigoróznej práce, že ak niekto opíše 90%, je to v súlade so zákonom a svedomím a so slzami sám so sebou dojatý oznámi, že je hrdý na nestrannosť komisie, lebo nepoužila termín plagiát... Cítime mieru viny, ak by sme mlčali, cítime povinnosť dať znať, že ak nás má niekto za takých hlupákov, sám je hlupákom najväčším,...“ Prešiel rok. Nemáte pocit, že sa čosi opakuje a ktosi nový robí z nás hlupákov? Nie je čas dať najavo, že nie sme hlupáci?
- Úprimne? Jedna z mála vecí, ktorá sa mi v súčasnosti javí ako extrémne pozitívna je pohyb a očista v súdnictve, prokuratúre a ktorá, dúfam, bude dotiahnutá do úspešného konca. A teraz k tomu, že si z nás opäť ktosi robí hlupákov. Viete, na svete je množstvo foriem vládnutia. Všade sa daná vládna moc a jej predstavitelia správajú rôzne. Caligula, keď chcel otestovať IQ a devótnosť svojich senátorov vymenoval za senátora svojho koňa, chodil nahý po meste, nosil ženské šaty a dopúšťal sa incestu so sestrou Drusillou, za aplauzu celého senátu. Nerovi sa zase pripisuje podpálenie Ríma. Najväčším nešťastím vládcov a vlád je, ak sú takí hlúpi a osprostení, že si myslia, že rovnako ako oni, sú hlúpi a osprostení aj bežní ľudia – ich voliči. Ďakujme osudu, že sme v tomto našom regióne za posledných sto rokov mali šťastie v tomto smere, na zopár „osvietených“ osobnosti. Všetko je založené a záleží od hodnotového systému vládcu, či je morálny alebo amorálny a nakoľko je v súlade s hodnotovým systémom národa. Vďakabohu slovenskí voliči zatiaľ párkrát príjemne prekvapili neprijatím istých „hodnôt“ istých potencionálnych vládcov.

Chuť hrať a kinderstube

Tieto zvláštne dištančné a lockdownové časy, postihli aj nezabudnuteľne výraznú slovenskú hereckú generáciu sedemdesiatnikov, neustále umelecky aktívnych na „doskách, ktoré znamenajú svet“. Okrem vás aj Emila Horvátha, Dušana Jamricha, Božidaru Turzonovovú, Emíliu Vášaryovú, Milana Kňažka, Juraja Kukuru, Františka Kovára či Mariána Slováka. Nehrozí, že ak bude ešte niekoľko mesiacov trvať v činnosti divadiel takáto neštandardná situácia (počas ktorej sa raz hrá, inokedy nie), že sa mnohí z vás už na divadelné dosky nevrátia? Že stratia energiu, silu a chuť neustále improvizovať?
- Pokiaľ by to nebolo spojené s prílišným egoizmom, povedal by som, že pandémia prišla aj kvôli tomu, aby sme my, ktorých ste spomínali, mohli dôstojne odísť do hereckého dôchodku. Máte do určitej miery pravdu – mnohým nám neraz bežia hlavou rôzne myšlienky. Pri odchode z divadelného javiska je pre herca veľmi dôležité, aby odišiel so cťou, s hlavou oprávnene vzpriamenou. Som presvedčený, že práve pre herca obzvlášť platí, že „k šťastnej starobe sa patrí odísť bez poníženia...“ No pokiaľ máte predstavenia vypredané, pokiaľ cítite ako si vás diváci, režiséri stále žiadajú, že nie ste spoluhercom „na príťaž“ a netolerujú vás len z akéhosi kolegiálneho súcitu, tak len ťažko nájdete objektívny argument na to, aby ste si povedali: Stačilo, odchádzam, už nikoho nezaujímam...

Predsa mi nedá sa teda neopýtať inak: myslíte si, že dokáže sa aj v týchto pomeroch a situácii vaša generácia pre slovenského diváka nadchnúť, mobilizovať svoje sily?
- Verím že áno, hoci tá neustále sa meniaca situácia, keď hráš – nehráš – možno hráš o mesiac – možno o tri - hráš jedine ak je poloprázdne hľadisko, sa podpisuje aj pod nadšenie a odhodlanie aj nás, samotných hercov. Ja osobne, keď pocítim, že ma takéto hranie už nenadchýna, odídem. Síce viac-menej bezbolestne, no so smútkom.

Každý z nás má životom priradenú nejakú „rolu“, niečo, čo nás napĺňa, robí šťastnými a potrebnými...
- To je pravda a aj preto som rád, že ma to, čo robím ešte šťastným robí a že ešte žijem v nádeji, že to má zmysel. Snažiť sa ľudí kultivovať umením, robiť ich ušľachtilejšími. Záleží na každom z nás, do akej miery sa zdokonaľovať chceme, stávať sa civilizovanejšími a kultúrnejšími. Môj starý otec z otcovej strany bol rušňovodič parného rušňa. A napriek tomu, v akom prašnom prostredí, plnom sadzí dymu a iskier pracoval, do práce chodieval zakaždým v čistej bielej košeli s tvrdým límcom. Vždy dbal na to, aby mu košeľu moja starenka vyprala a na druhý deň ju mal v práci opäť čistú a bielu. Keď som sa ho opýtal, prečo si nezoberie inú, na ktorej tie sadze vidieť až tak nebude, ostal najskôr zaskočený a následne mi so smútkom v očiach – sklamaný povedal: „Martinček, tak takúto hlúpu otázku som od teba nečakal.“

Môj dedo predstavoval čosi, čo nám dnes dosť chýba. Tá jeho biela košeľa v skutočnosti symbolizovala jeho hrdosť a úctu k tomu, čo robil. Nemal prestížne vzdelanie, nekupoval si tituly, no mal prirodzenú inteligenciu, slušnosť a vedel sa správať. Bol kultivovaný a tým budil prirodzený rešpekt. Mal zakódovanú určitú „kinderstube“, ktorú mu sformuloval jeho osobný hodnotový systém, ktorý mu zase vytvoril pomerne ťažký životný príbeh. Sebadisciplína je absolútny základ kultúrnosti a kultivovanosti. Dnes v tomto našom zradnom blahobyte tomu už tak nie je a podpisuje sa to na mnohých z nás, nielen na vzťahu k povolaniu, ale aj k sebe samotným. Na absencii sebadisciplíny sa vytráca zmysel pre „pomyselnú bielu košeľu s tvrdým límcom“, ako symbolu vernosti k životným zásadám a vznešenosti. Aj preto sa nemôžeme čudovať, ak kultivovanosť a kultúrnosť sú porážané nečestnosťou, priemernosťou, barbarstvom a hulvátstvom.

Keď sme už pri tej kinderstube a kultivovanosti... nedávno som sa stretol s jej absenciou, keď som značne prekvapený a plný údivu na internete uvidel seba zneužitého na súčasnú celoplošnú módnu relativizáciu každého kroku súčasného premiéra. Aby som to vysvetlil... asi pred rokom, pred voľbami ma oslovili, aby som odporučil voličom – všetkým, bez ohľadu na tú či onú politickú stranu, aby vo chvíli vhodenia hlasu do urny predovšetkým mysleli, mysleli, mysleli. Pokúsil som sa o to textom takmer 400 rokov starým, monológom z Molièrovho Mizantropa. A po roku, niekto s jemu vlastnou „kultivovanosťou“, chrapúnstvom a hulvátstvom, ukradol tento môj rok starý apel, toho takmer 400 rokov starého textu a účelovo ho zneužil, doplnil, prestrihal a zavesil na internet, a tak totálne zničil našu pôvodnú snahu odporučiť ľuďom - zamyslieť sa. Zlodejstvom sa skultivovať nedá nič, dokonca ani zlodej.

Dovoľte mi otázku na záver: v čom podľa vás tkvie príčina, že čím ste starší, tým ste ako herec a režisér žiadanejší? Je to - podobne ako je tomu pri víne - vašim postupným dozrievaním?
- Ak by to bolo tak, ako hovoríte, tak asi tým, že ma to, čo robím stále baví, hoci je to nie vždy bezbolestné. Ale aby to nevyznelo až tak dramaticky: mám pocit, že sa cez svoje postavy na javisku vždy do určitej miery spovedám a asi to je to, čo ľudí zaujíma. Čím som starší, tým som pri tých spovediach možno odvážnejší, púšťam si divákov čoraz bližšie k sebe, bližšie do svojich osobných výpovedí. Zrejme je to to čo ľudí do určitej miery priťahuje. Nikdy som nebol „fajnový“, začiatky mojej umeleckej cesty boli tvrdé, no ja som bol povďačný za každú rolu, každú príležitosť dokázať, že nie som len protekčné dieťa. Bral som to s vedomím, že každým ďalším okamihom, každou ďalšou rolou dostávam od osudu a života len viac a viac. Možno aj vďaka tomu som dostal požehnané množstvo príležitostí „sa vyhrať“, hrať a režírovať krásny repertoár. A za to všetko som vďačný osudu a všetkým blízkym ľuďom vôkol seba.

Foto: TASR/Martin Baumann