Bratislava 27. júla (TASR) - Američan s výzorom britpopového dekadenta a s vlastným putujúcim organom, to neznie dôveryhodne. Lenže to vzbudzuje zvedavosť u konvenčnejšie naladených i experimenty ľúbiacich prijímateľov umenia. Dnes sa dá sieťovo všetko dočítať, dovidieť a dopočúvať, hudbu Camerona Carpentera treba zažiť. Vo štvrtok neskoro večer sa vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu neodohral žiadny škandál na spôsob parížskej premiéry Stravinského Svätenia jari, lebo spoločnosť je po vyše storočí s vnímaním hudby úplne inde. Ale z hľadiska slovenských reálií organového koncertovania to bola historická akcia. V projekte 14. ročníka renomovaného festivalu Viva Musica!.

Tridsaťsedemročný Carpenter vlastne ani nie je taký extravagantný, ako ho predstavujú niektoré zdroje na základe jeho vyjadrení. Bratislavské vystúpenie, premiérové na Slovensku absolvoval dokonca so "štandardne" vystrihanou hlavou. Hral síce uvoľnene a neortodoxne, ale vyhýbal sa excesom, po každom diele sa pokorne ukláňal. Trochu sa rozparádil v dvoch záverečných skladbách, v prídavkoch pre nadšenú vypredanú sálu.

Čo teda Camerona robí takým jedinečným? Asi všetko ostatné. V prvom rade ohromná interpretačná virtuozita a farbitosť produkcie, z časti klasickej, z časti vlastnej. Aspekty, ktoré by mohli zvádzať k podozreniam z komerčnosti a prvoplánovosti. U Carpentera nie, napriek rozmanitosti produkcie predviedol fantastický koncertný koncept. Trval s 20-minútovou prestávkou 2 a pol hodiny a strhujúcich nebolo azda iba niekoľko prelúdiových minút.



Osobitná kapitola je Carpenterov hudobný nástroj. Viac ako 4 tony vážiaci organ ho sprevádza všade, skladá na ňom a hrá iba na ňom, chrbtom k publiku. Je prvý organista s nomináciou na cenu Grammy za najlepšie inštrumentálne predvedenie na sólovom albumu. V roku 2008 ho vydal s príznačným titulom Revolutionary. Vytvoril aj ďalšie albumy a v Bratislave z nich zahral asi 20-minútový "set" pod názvom Improvizácie. Experimentátorské počiny s organovou melodikou, nápaditosť, dynamika. Jeden z vrcholov večera.

Vrcholy vlastne boli stále. Cameron to odpichol v klasickejšom bachovskom šate, aby si konzervatívnejšieho fanúšika pripravil. V prvej časti zaznel aj komornejší kus od Viernea, ale potom už americký virtuóz nadupal atmosféru (obrazne i dolnými končatinami na organe) vlastnou úpravou barokového génia. Bachova francúzska suita dostala obecenstvo na interpretačnú vlnu a pred prestávkou pôsobivo zaduneli Wagnerovi "Majstri speváci norimberskí", opäť v autorskej úprave fenomenálneho hráča.

Druhý polčas priniesol najprv starosvetský Bachov "hit" "Fantázia a fúga G mol". Po ňom Skriabinovu sonátu, ďalší výrazný moment koncertu vďaka iskrivosti a roztopašnosti spoluautorského a interpretačného počinu Američana. Na programovaný záver opäť Bach. Dva prídavky by už boli ozaj nad sily priaznivcov "organovej konzervy", ale takí sa na festivalových akciách Viva Musica! azda ani nevyskytujú.