Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Pre TASR to potvrdila rodina zosnulého umelca.
Autor TASR
,aktualizované Bratislava 14. decembra (TASR) - Vo veku 86 rokov vo štvrtok zomrel po dlhej chorobe básnik, aforista, textár piesní a autor kníh pre deti Tomáš Janovic. Pre TASR to potvrdila rodina zosnulého umelca.
TASR v tejto súvislosti prináša profil Tomáša Janovica, nestora slovenského humoru.
Tomáš Janovic sa narodil 22. mája 1937 v Bratislave. V rokoch 1955 - 1960 študoval slovenčinu a dejepis na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po skončení štúdia nastúpil do redakcie satirického časopisu Roháč, kde sa prejavil jeho aforistický talent, ktorý naplno rozvinul v epigramoch a aforizmoch.
V redakcii Roháč pracoval s krátkou prestávkou, keď bol v rokoch 1969 - 1970 dramaturgom bratislavského Divadla na korze, do roku 1992. Odvtedy sa venoval literárnej tvorbe v slobodnom povolaní, pričom určitý čas bol hovorcom Slovenského ochranného zväzu autorského (SOZA).
Knižne debutoval v roku 1959 básnickou zbierkou Život je biely holub, po vydaní ktorej sa preorientoval na tvorbu humoristicko–satirických žánrov. Vycibrený zmysel pre humor a satiru prejavil v dielach Epigramatika (1962), Podpisy analfabetov (1965), Posledná večera (1969), Óda po zet (1983), Ko(z)mické piesne (1986), Čítanie z ruky (1988), Stokrát o láske (1989), Moje najmilšie hriechy (1991), Smutné anekdoty (1993), Najsmutnejšie anekdoty (1995) či Ruka majstra (1997). Tieto knihy sú zbierkami aforizmov, anekdot, reflexívnych básní, epigramov, veršovaných i neveršovaných bájok, humoresiek, satirických próz či dialógov.
Spolu so spisovateľom Pavlom Vilikovským vydal satirické verše a krátke prózy Okrídlená klietka alebo zo života mladého Slovenska a starých Slovákov (1998). Zo spolupráce s Milanom Lasicom vzišla kniha aforizmov Zoči-voči (1999). Z piesňových textov zostavil zbierky A predsa sa krúti (1975) či Piesne o ničom (1989), ktorá vznikla opäť spoločne s Milanom Lasicom.
Scenáristicky sa podieľal na zábavných reláciách, ako Prvoaprílový magazín (1972), Soľ zeme (1975), A predsa sa krúti (1976).
Hravo a humorne sa prostredníctvom básničiek, rozprávok či krátkych poviedok prihováral aj detskému čitateľovi, pre ktorého vydal knihy, ako O cestovaní nosa Dlhonosa z paneláku na Island (1965), Zakopol som o kalamár (1973), Rozprávkové varechy (1975), Zvieratká na dvore (1975), Dín a Dán (1977), Drevený tato (1979), Drevený tato a jeho rozprávkové varechy (1982), Tristošesťdesiatpäť rozprávok a básničiek (1992), Veselá knižka do prvej lavice (2001) či Zažmúr očká (2016).
Dospelému čitateľovi venoval diela, ako Nikoho nezabije (2003), Maj ma rád (2005), Neber to osobne! (2009), Pinkanie (2012), Jajkele sa rozpráva s Bohom (2014), Jajkele medzi nami (2021).
Originálnu tvorbu Tomáša Janovica ocenili dvakrát cenou vydavateľstva Mladé letá (1979, 1980), dva razy cenou Zväzu slovenských spisovateľov (1982, 1983), zápismi na Čestnú listinu IBBY (1984) a na Čestnú listinu Hansa Christiana Andersena (1985) a Cenou Dominika Tatarku (2005).
Prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska mu v januári 2017 udelil štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za dlhoročné mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a slobôd a o rozvoj literatúry a audiovizuálnej tvorby.
TASR v tejto súvislosti prináša profil Tomáša Janovica, nestora slovenského humoru.
Tomáš Janovic sa narodil 22. mája 1937 v Bratislave. V rokoch 1955 - 1960 študoval slovenčinu a dejepis na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po skončení štúdia nastúpil do redakcie satirického časopisu Roháč, kde sa prejavil jeho aforistický talent, ktorý naplno rozvinul v epigramoch a aforizmoch.
V redakcii Roháč pracoval s krátkou prestávkou, keď bol v rokoch 1969 - 1970 dramaturgom bratislavského Divadla na korze, do roku 1992. Odvtedy sa venoval literárnej tvorbe v slobodnom povolaní, pričom určitý čas bol hovorcom Slovenského ochranného zväzu autorského (SOZA).
Knižne debutoval v roku 1959 básnickou zbierkou Život je biely holub, po vydaní ktorej sa preorientoval na tvorbu humoristicko–satirických žánrov. Vycibrený zmysel pre humor a satiru prejavil v dielach Epigramatika (1962), Podpisy analfabetov (1965), Posledná večera (1969), Óda po zet (1983), Ko(z)mické piesne (1986), Čítanie z ruky (1988), Stokrát o láske (1989), Moje najmilšie hriechy (1991), Smutné anekdoty (1993), Najsmutnejšie anekdoty (1995) či Ruka majstra (1997). Tieto knihy sú zbierkami aforizmov, anekdot, reflexívnych básní, epigramov, veršovaných i neveršovaných bájok, humoresiek, satirických próz či dialógov.
Spolu so spisovateľom Pavlom Vilikovským vydal satirické verše a krátke prózy Okrídlená klietka alebo zo života mladého Slovenska a starých Slovákov (1998). Zo spolupráce s Milanom Lasicom vzišla kniha aforizmov Zoči-voči (1999). Z piesňových textov zostavil zbierky A predsa sa krúti (1975) či Piesne o ničom (1989), ktorá vznikla opäť spoločne s Milanom Lasicom.
Scenáristicky sa podieľal na zábavných reláciách, ako Prvoaprílový magazín (1972), Soľ zeme (1975), A predsa sa krúti (1976).
Hravo a humorne sa prostredníctvom básničiek, rozprávok či krátkych poviedok prihováral aj detskému čitateľovi, pre ktorého vydal knihy, ako O cestovaní nosa Dlhonosa z paneláku na Island (1965), Zakopol som o kalamár (1973), Rozprávkové varechy (1975), Zvieratká na dvore (1975), Dín a Dán (1977), Drevený tato (1979), Drevený tato a jeho rozprávkové varechy (1982), Tristošesťdesiatpäť rozprávok a básničiek (1992), Veselá knižka do prvej lavice (2001) či Zažmúr očká (2016).
Dospelému čitateľovi venoval diela, ako Nikoho nezabije (2003), Maj ma rád (2005), Neber to osobne! (2009), Pinkanie (2012), Jajkele sa rozpráva s Bohom (2014), Jajkele medzi nami (2021).
Originálnu tvorbu Tomáša Janovica ocenili dvakrát cenou vydavateľstva Mladé letá (1979, 1980), dva razy cenou Zväzu slovenských spisovateľov (1982, 1983), zápismi na Čestnú listinu IBBY (1984) a na Čestnú listinu Hansa Christiana Andersena (1985) a Cenou Dominika Tatarku (2005).
Prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska mu v januári 2017 udelil štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za dlhoročné mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a slobôd a o rozvoj literatúry a audiovizuálnej tvorby.
