Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Bol držiteľom viacerých ocenení, napríklad medzinárodnej ceny E. E. Kischa či Ceny V. Zamarovského.
Autor TASR
,aktualizované Bratislava 23. decembra (TASR) - Vo veku 93 rokov zomrel v piatok ráno publicista a spisovateľ Slavo Kalný. TASR o tom informoval jeho syn Peter Kalný.
Slavo Kalný bol autorom viacerých kníh literatúry faktu, rozhlasových hier, dramatických pásiem či poviedok. Vyšlo mu tiež niekoľko kníh reportáží. Bol držiteľom viacerých ocenení, napríklad medzinárodnej ceny E. E. Kischa či Ceny V. Zamarovského.
Jaroslav (Slavo) Kalný sa narodil 27. apríla 1929 vo Veľkom Rovnom. V rokoch 1940 - 1949 študoval na gymnáziách v Trenčíne a Skalici, kde zmaturoval. V mladosti aktívne hrával stolný tenis a futbal. Po maturite si vybral právo, ktoré ho však nebavilo, a tak po vzniku Katedry žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ktorú práve otvárali, prešiel v roku 1952 na žurnalistiku.
V roku 1956 patril spolu s Richardom Blechom, Jánom Kmeťom a Jurajom Verešom medzi prvých štyroch absolventov katedry žurnalistiky. Ako novinár začínal v denníku Smena, v ktorej robil od roku 1954. Najskôr v nej praxoval, potom sa stal reportérom a neskôr v rokoch 1965 - 1968 bol jej šéfredaktorom.
Vo svojich reportážach prinášal dokument svojich čias. Napríklad v knihe Cigánsky plač a smiech (1960) ponúkol pohľad do rómskych osád a chatrčí. Jedinečná bola táto kniha aj tým, že rómsku problematiku po prvý raz spracoval nie etnograf, ale novinár.
Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968 nastúpila normalizácia, ktorá negatívne ovplyvnila renomovaného reportéra. S mnohými obmedzeniami ho prijali za redaktora Československého rozhlasu v Bratislave, kde začal pracovať od roku 1970. Nemohol však písať úvahy ani komentáre, nesmel sa podpisovať vlastným menom, mal zákaz vystupovať pred mikrofónom.
Pod pseudonymom Karol Ilavský napísal takmer dve desiatky rozhlasových hier, vytvoril množstvo pásiem a fíčrov. Bol aj dlhoročným spoluautorom rozhlasového seriálu Čo nového Bielikovci?, ktorý sa vysielal v rokoch 1974 - 1990.
Jeho nové knihy reportáží a literatúry faktu opäť vychádzali až po roku l990. Osudom ľudí, ktorí sa nesklonili ani pod tlakom represií komunistického režimu, venoval knihu Ako umiera hotelier (1998). Tridsať dramatických príbehov ľudí na slovenských hraniciach po roku 1945 opísal v knihe Drámy na hraniciach (2004). Osudy celej generácie novinárov zachytil v knihách Páni novinári I. (2004) a Páni novinári II. (2006). Nasledovali knihy Odpísaní (2006), Bombardovanie Apolky (2007), Zabudnite na Kocha (2008), Božie muky (2008) a Svedkovia mojej doby (2011).
Slavo Kalný získal viacero uznaní a ocenení. Okrem iného bol štvornásobným laureátom medzinárodnej Ceny E. E. Kischa, ktorý bol známy svojou prezývkou Zúrivý reportér. Dostal aj novinárske ocenenia Mercurius veridicus ex Slovakia (Pravdovravný posol Slovenska).
Slavo Kalný bol autorom viacerých kníh literatúry faktu, rozhlasových hier, dramatických pásiem či poviedok. Vyšlo mu tiež niekoľko kníh reportáží. Bol držiteľom viacerých ocenení, napríklad medzinárodnej ceny E. E. Kischa či Ceny V. Zamarovského.
Profil Slava Kalného, nestora slovenskej reportážnej žurnalistiky
Jaroslav (Slavo) Kalný sa narodil 27. apríla 1929 vo Veľkom Rovnom. V rokoch 1940 - 1949 študoval na gymnáziách v Trenčíne a Skalici, kde zmaturoval. V mladosti aktívne hrával stolný tenis a futbal. Po maturite si vybral právo, ktoré ho však nebavilo, a tak po vzniku Katedry žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ktorú práve otvárali, prešiel v roku 1952 na žurnalistiku.
V roku 1956 patril spolu s Richardom Blechom, Jánom Kmeťom a Jurajom Verešom medzi prvých štyroch absolventov katedry žurnalistiky. Ako novinár začínal v denníku Smena, v ktorej robil od roku 1954. Najskôr v nej praxoval, potom sa stal reportérom a neskôr v rokoch 1965 - 1968 bol jej šéfredaktorom.
Vo svojich reportážach prinášal dokument svojich čias. Napríklad v knihe Cigánsky plač a smiech (1960) ponúkol pohľad do rómskych osád a chatrčí. Jedinečná bola táto kniha aj tým, že rómsku problematiku po prvý raz spracoval nie etnograf, ale novinár.
Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968 nastúpila normalizácia, ktorá negatívne ovplyvnila renomovaného reportéra. S mnohými obmedzeniami ho prijali za redaktora Československého rozhlasu v Bratislave, kde začal pracovať od roku 1970. Nemohol však písať úvahy ani komentáre, nesmel sa podpisovať vlastným menom, mal zákaz vystupovať pred mikrofónom.
Pod pseudonymom Karol Ilavský napísal takmer dve desiatky rozhlasových hier, vytvoril množstvo pásiem a fíčrov. Bol aj dlhoročným spoluautorom rozhlasového seriálu Čo nového Bielikovci?, ktorý sa vysielal v rokoch 1974 - 1990.
Jeho nové knihy reportáží a literatúry faktu opäť vychádzali až po roku l990. Osudom ľudí, ktorí sa nesklonili ani pod tlakom represií komunistického režimu, venoval knihu Ako umiera hotelier (1998). Tridsať dramatických príbehov ľudí na slovenských hraniciach po roku 1945 opísal v knihe Drámy na hraniciach (2004). Osudy celej generácie novinárov zachytil v knihách Páni novinári I. (2004) a Páni novinári II. (2006). Nasledovali knihy Odpísaní (2006), Bombardovanie Apolky (2007), Zabudnite na Kocha (2008), Božie muky (2008) a Svedkovia mojej doby (2011).
Slavo Kalný získal viacero uznaní a ocenení. Okrem iného bol štvornásobným laureátom medzinárodnej Ceny E. E. Kischa, ktorý bol známy svojou prezývkou Zúrivý reportér. Dostal aj novinárske ocenenia Mercurius veridicus ex Slovakia (Pravdovravný posol Slovenska).
