Bratislava 21. augusta (TASR) - Po zmene spoločenského systému v novembri 1989 vznikol celý rad odborných knižných diel, ktoré prinášali informácie o zatajovaných, obchádzaných a pre komunistickú moc nežiaducich faktoch a osobnostiach. Významne sa to dotklo najmä kultúrnej, umeleckej a v rámci nej literárnej oblasti. Tak vznikla séria zborníkov Biele miesta. Prvý z nich - Biele miesta I - na mape slovensko-ruskej kultúrnej komunikácie, spoločne pripravili a vydali Národné literárne centrum v Bratislave, Spolok slovenských spisovateľov a Fakulta humanitných vied Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre v roku 1997.

Ukázalo sa, že takýmto „bielym miestom“ je aj politologický spis Ľudovíta Štúra Slovanstvo a svet budúcnosti. O osude jeho rukopisu a peripetiách okolo ruského, nemeckého a slovenského vydania sme už v našom cykle písali. Peripetie okolo jeho obsahu však zostali a - zdá sa, že zostávajú. A to napriek tomu, alebo možno práve preto, že kompletné slovenské vydanie máme k dispozícii od roku 1993. Inými slovami, dielo zostáva naďalej kontroverzné, nikdy nebude prijaté vo svojej myšlienkovej celistvosti celou slovenskou spoločnosťou. No nemuselo by to tak byť, keby sme pochopili historické súvislosti doby, v ktorej vzniklo. A práve nad tým sa v štúdii Niektoré súvislosti spisu Ľ. Štúra Slovanstvo a svet budúcnosti v predmetnom zborníku zamýšľa filozof a kultúrny historik Viktor Timura.

V úvodnej časti autor uvádza rad mien starších i súčasných európskych a svetových mysliteľov, ktoré Ľudovít Štúr vo svojom spise spomína, prípadne sa na ne odvoláva. Autor štúdie tým celkom jednoznačne povedal, že Štúr mal všetko preštudované. Vedel všetko a poznal všetko zo súvekej Európy. Obsah diela si potom rozdelil na tri časti a konštatuje: „V prvej časti pod názvom Slovania v minulosti, ich chyby a prednosti, otázka ich poslania v dejinách sa zamýšľa nad príčinami neslobodného postavenia väčšiny Slovanov. Za jednu z hlavných príčin neslobody považuje malý zmysel pre štátnosť.“ S odstupom poldruha storočia nás však viac zaujíma druhá časť, ktorá má názov Západ a Východ. Porovnanie.

Autor štúdie píše: „Rozvinul v nej kritiku sociálno-politických pomerov západoeurópskych štátov. Znepokojuje ho, že Západ ide od revolúcie k revolúcii, od prevratu k prevratu bez toho, aby udalosti, ktoré stáli milióny životov, utrpenia a núdze obyčajných ľudí, priniesli nejaké výsledky v náprave pomerov.“ V ďalšom texte polemizuje s niektorými súčasnými kritikmi tohto Štúrovho diela len zato, že sa pozrel ostrejším zrakom na Západ. „Neoprávnené sú výčitky alebo kritiky, že Štúr zásadne odmietol Západ, jeho kultúru, vedu, pokrok, štátnosť. Je to účelové tvrdenie.“ A argumentuje samotným Štúrom: „Od Západu sme sa naučili veľa, veľmi veľa, ale nemôžeme začať tým, čím sa sám privádza k úpadku, ale tým, čím sa stal veľkým a mocným. Čo sa týka štátu, máme sa od Západu čo učiť prísnemu podriaďovaniu štátnym záujmom prostredníctvom odstránenia samovôle a jednotlivých neopodstatnených nárokov bez toho, aby sme sa vzdali sami seba. Môžeme sa od neho naučiť, ako vybudovať v štáte mnohé praktické ustanovizne, môžeme si vziať za príklad jeho niekdajšiu sebadisciplínu a mimoriadne veľa krásneho môžeme čerpať z vied. Musíme sa ním nechať voviesť do chrámu umenia, aby sme potom mohli dosiahnuť najvyšší cieľ ľudského života a uskutočnili všeľudské ideály. No môžeme sa poučiť aj z jeho postupného úpadku.“ Takáto je objektívna pravda o Štúrových názoroch na Západ spred vyše poldruha storočia. Autor štúdie rozoberá aj tretiu časť Štúrovho diela Trojaký spôsob, ako Slovanov politicky oslobodiť a chápe ju ako Štúrov razantný, ale zasvätený vstup do štátovedy.

Podnetný je aj predposledný odsek štúdie, kde V. Timura nachádza presvedčivú paralelu medzi názormi Ľ. Štúra a svetoznámeho ruského spisovateľa F. M. Dostojevského, ktorý bol len o šesť rokov mladší. Aj on videl Európu tými istými očami.