Liptovský Peter/Bratislava 30. januára (TASR) – Martin Martinček patril k najväčším slovenským umeleckým fotografom, ktorý do slovenskej fotografie prispel tzv. poetickým dokumentom. Ako prvý vytvoril kategórie sociálnej čiernobielej fotografie. Vo svojej tvorbe vzdáva hold jednoduchým, obyčajným ľuďom žijúcich v tvrdých podmienkach, ktoré ich naučili skromnosti a nepoddajnosti. Od narodenia fotografa uplynie v utorok 30. januára 105 rokov.

Narodil sa 30. januára 1913 v Liptovskom Petri ako druhé dieťa do rodiny staviteľa. Po maturite na reálnom gymnáziu v Prešove študoval v rokoch 1932-1937 na Právnickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave, kde získal aj doktorát. Po druhej svetovej vojne sa spolupodieľal na vytváraní a fungovaní štátnych orgánov - Povereníctva spravodlivosti a financií i Slovenskej národnej rady (SNR, dnes NR SR). Po februári 1948 čelil falošným obvineniam a bol nútený stiahnuť sa z verejného života. V roku 1951 odišiel do Liptovského Mikuláša, kde pracoval ako bagrista v tehelni, potom na slepačej farme a v Komunálnych službách. Koncom 50. rokov 20. storočia sa podieľal na zriadení Múzea Janka Kráľa a stal sa jeho riaditeľom. Od roku 1957 bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov v Bratislave. V roku 1947 sa oženil s akademickou maliarkou Ester Šimerovou.

Ako profesionálny fotograf začal Martin Martinček pracovať až vo veku 48 rokov. Napriek tomu podľa niektorých odborníkov vytvoril dielo, aké nemá v slovenskej fotografii obdobu. Inšpirovaný ľuďmi a nádhernou prírodou rodného Liptova tvoril rozsiahle, často novátorské fotografické cykly. Jeho ateliérom bola hora, svetelný park mu spoľahlivo vytváralo slnko vo svojich tisícorakých podobách. "Občas počúvam, že fotografovať ľudí je záslužnejšie a pre umenie dôležitejšie, ako robiť dobré fotografie prírody. Tí, ktorí podceňujú fotografie prírody, zabúdajú, že ľudí pribúda, ale prírody sakramentsky ubúda," tvrdil Martinček.

Umelec vytváral portréty vrchárov, ako aj celé fotografické príbehy z ich života. Dopĺňal ich svojím komentárom, aby tak zachytil čo najviac pre budúce generácie. Vydal viaceré publikácie ako napríklad Nezbadaný svet (1964) s veršami Laca Novomeského alebo Vám patrí úcta (1966), Svetlá vo vlnách (1969), Vrchári (1975), Hora (1981), Chvála vody (1981) či Čas slnka (2000). Martinčekove majstrovské fotografie sú tiež súčasťou vydania esejí Dalimíra Hajka Rozpätie dňa a noci (1992) a publikácie Daniela Šimka Si sneh (2005).

Jeho fotografické diela inšpirovali Dušana Hanáka k nakrúteniu celovečerného dokumentárneho filmu Obrazy starého sveta (1972), ktorý patrí k najúspešnejším a najoceňovanejším slovenským filmom.

Martin Martinček zomrel 2. mája 2004 v Liptovskom Mikuláši. Na návrh Slovenskej výtvarnej únie mu v októbri 1998 ako prvému fotografovi udelili Cenu Martina Benku. Štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy dostal umelec za mimoriadne významné zásluhy o rozvoj slovenskej fotografie v roku 2003.

"Nasledujúce generácie sa raz možno iba na fotografiách budú môcť presvedčiť, ako vyzerali vrchy, hory, rieky a pozoruhodné detaily prírody, dokiaľ ich ľudská chamtivosť a hlúposť nezničili," myslel si umelec, ktorý svojím hodnotným dielom prekročil hranice Slovenska.

Komplexná retrospektíva legendy slovenskej fotografie, liptovského majstra obrazu, vyšla vo Vydavateľstve Matice slovenskej v roku 2004 pod názvom Martin Martinček. Autorom diela je teoretik fotografie, publicista, spisovateľ a vysokoškolský pedagóg Marián Pauer. Snímky sú doplnené výpoveďami o Martinčekovej tvorivej a životnej filozofii.