Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Divadelný tvorca spolupracoval najmä s hercami generačne i názorovo spriaznenými ako Martin Huba, Milan Kňažko, Marián Labuda, Anna Javorková, Stanislav Dančiak, Milan Lasica či Július Satinský.
Autor TASR
Martin/Bratislava 19. mája (TASR) – Vďaka svojim nápaditým inscenáciám, precíznej práci s hercom a dôkladnej analýze textu, ktorý aktualizoval na danú dobu, sa Vladimír Strnisko stal jednou z určujúcich osobností slovenského divadelníctva.
Režisér, dramaturg a pedagóg Vladimír Strnisko sa v piatok 19. mája dožíva 85 rokov.
Narodil sa 19. mája 1938 v Martine. Najskôr študoval medicínu, no napokon sa v roku 1964 stal absolventom dramaturgie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Začiatky jeho umeleckej kariéry sú späté s Československou televíziou, v ktorej pôsobil v rokoch 1962-1969 ako dramaturg.
Spolu so skupinou mladých hercov a dramaturgom Martinom Porubjakom sa stal v roku 1968 spoluzakladateľom slovenskej alternatívnej scény - Divadla na Korze, kde istý čas pôsobil aj ako umelecký šéf. Počas troch rokov existencie divadla tu úspešne debutoval inscenáciou Čakanie na Godota a záujem podnietili aj tituly ako Úbohý môj Marat (1970), Woyzeck (1971) či Les (1971).
Divadelný tvorca spolupracoval predovšetkým s hercami generačne i názorovo spriaznenými ako napríklad Martin Huba, Milan Kňažko, Marián Labuda, Anna Javorková, Stanislav Dančiak, Milan Lasica či Július Satinský.
Po zrušení legendárneho Divadla na Korze v roku 1971 pôsobil Vladimír Strnisko najskôr ako dramaturg a potom ako režisér na bratislavskej Novej scéne, kde zotrval až do roku 1987. Vďaka tvorivej práci pozdvihol úroveň umeleckého súboru. Z tohto obdobia možno spomenúť inscenácie ako Clavijo (1976), Sviatosť najsvätejšia (1978), Úklady a láska (1981), Višňový sad (1984) alebo Don Juan (1987).
Charakteristickým znakom tvorby významného slovenského režiséra je porušenie žánrovej čistoty, teda miešanie tragických prvkov s komickými, a tiež poukázanie na disharmóniu sveta a človeka v ňom.
Tieto postupy umeleckej tvorby využil aj na doskách Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave, kde začal pôsobiť v roku 1988. Naštudoval tu tituly ako Samovrah (1989), S vylúčením verejnosti (1992), Mária Stuartová (1999), Scény z manželského života (2001), Mizantrop (2004) a mnohé iné.
Na prelome 80. a 90. rokov 20. storočia pôsobil ako režisér v pražskom Národnom divadle. Rovnakej umeleckej pozície sa ujal aj v Divadle na Vinohradoch. V rokoch 1993-1999 bol riaditeľom pražského Činoherného klubu.
Z jeho novších inscenácii možno spomenúť titul Ujo Váňa (2017) na pôde terajšieho Národného divadla Košice, v ktorom na jeseň minulého roka režíroval inscenáciu s názvom MARAT/SADE.
Vladimír Strnisko si svoje miesto našiel aj ako pedagóg na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a tiež na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe. V roku 1989 získal titul docenta a v roku 1998 bol vymenovaný za vysokoškolského profesora. V období od 21. mája 2010 do 23. mája 2011 zastával post riaditeľa Činohry SND.
V minulosti bol Vladimír Strnisko manželom známej slovenskej herečky Anny Javorkovej a jeho sestrou bola herečka Viera Strnisková, ktorá zomrela v roku 2013.
Režisér, dramaturg a pedagóg Vladimír Strnisko sa v piatok 19. mája dožíva 85 rokov.
Narodil sa 19. mája 1938 v Martine. Najskôr študoval medicínu, no napokon sa v roku 1964 stal absolventom dramaturgie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Začiatky jeho umeleckej kariéry sú späté s Československou televíziou, v ktorej pôsobil v rokoch 1962-1969 ako dramaturg.
Spolu so skupinou mladých hercov a dramaturgom Martinom Porubjakom sa stal v roku 1968 spoluzakladateľom slovenskej alternatívnej scény - Divadla na Korze, kde istý čas pôsobil aj ako umelecký šéf. Počas troch rokov existencie divadla tu úspešne debutoval inscenáciou Čakanie na Godota a záujem podnietili aj tituly ako Úbohý môj Marat (1970), Woyzeck (1971) či Les (1971).
Divadelný tvorca spolupracoval predovšetkým s hercami generačne i názorovo spriaznenými ako napríklad Martin Huba, Milan Kňažko, Marián Labuda, Anna Javorková, Stanislav Dančiak, Milan Lasica či Július Satinský.
Po zrušení legendárneho Divadla na Korze v roku 1971 pôsobil Vladimír Strnisko najskôr ako dramaturg a potom ako režisér na bratislavskej Novej scéne, kde zotrval až do roku 1987. Vďaka tvorivej práci pozdvihol úroveň umeleckého súboru. Z tohto obdobia možno spomenúť inscenácie ako Clavijo (1976), Sviatosť najsvätejšia (1978), Úklady a láska (1981), Višňový sad (1984) alebo Don Juan (1987).
Charakteristickým znakom tvorby významného slovenského režiséra je porušenie žánrovej čistoty, teda miešanie tragických prvkov s komickými, a tiež poukázanie na disharmóniu sveta a človeka v ňom.
Tieto postupy umeleckej tvorby využil aj na doskách Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave, kde začal pôsobiť v roku 1988. Naštudoval tu tituly ako Samovrah (1989), S vylúčením verejnosti (1992), Mária Stuartová (1999), Scény z manželského života (2001), Mizantrop (2004) a mnohé iné.
Na prelome 80. a 90. rokov 20. storočia pôsobil ako režisér v pražskom Národnom divadle. Rovnakej umeleckej pozície sa ujal aj v Divadle na Vinohradoch. V rokoch 1993-1999 bol riaditeľom pražského Činoherného klubu.
Z jeho novších inscenácii možno spomenúť titul Ujo Váňa (2017) na pôde terajšieho Národného divadla Košice, v ktorom na jeseň minulého roka režíroval inscenáciu s názvom MARAT/SADE.
Vladimír Strnisko si svoje miesto našiel aj ako pedagóg na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a tiež na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe. V roku 1989 získal titul docenta a v roku 1998 bol vymenovaný za vysokoškolského profesora. V období od 21. mája 2010 do 23. mája 2011 zastával post riaditeľa Činohry SND.
V minulosti bol Vladimír Strnisko manželom známej slovenskej herečky Anny Javorkovej a jeho sestrou bola herečka Viera Strnisková, ktorá zomrela v roku 2013.
