Bratislava 10. januára (TASR) - Bratislavské Divadlo Astorka Korzo '90 čaká vo štvrtok premiéra novej inscenácie Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia. Dramatizáciu rovnomennej knihy nórskej autorky Kjersti A. Skomsvold: Jo fortere jeg gár, jo mindre er jeg, v preklade Miroslava Zumríka, pripravil Jakub Nvota, ktorý sa ujal tiež réžie. S nápadom "zdivadelniť" úspešnú knihu preloženú do mnohých jazykov, prišla Zita Furková.

"Zaujal ma názov, neviem prečo, pripomínalo mi to troška Einsteina - čím rýchlejšie plynie čas, tým sa vám skracuje život. Autorka mala veľmi zvláštny štýl, bolo tam niečo fascinujúce, zaujala ma tým, že to celé dala do postavy starého človeka. Potom som sa dočítala, že bola dosť chorá a knihu písala ako svoju očistu," povedala pre TASR Furková, predstaviteľka hlavnej postavy - zvláštnej ženy Mathey, ktorá žije s večným, možno aj pravdivým pocitom, že je neviditeľná: neviditeľná pre rodičov a neviditeľná v škole.

V mladosti ju trafil blesk, teraz je stará a cíti, že jej ostal len malý kúsok života. Rozhodne sa, že s ním naloží celkom inak ako so svojím predchádzajúcim životom. Prišla o manžela a svoje bytie musí znova reštartovať. "Kniha obsahuje neskutočné množstvo iných situácií, ale nám išlo iba o to, aby to bolo o človeku, pretože teraz je doba, že sa divadlá zaoberajú veľkými témami, a zabúda sa pritom, že tie témy vlastne robia ľudia. Zdá sa mi, že sa zabúda na človeka, na osamelého človeka a osamelý človek je každý druhý, tretí, či si to uvedomuje, alebo nie," dodala herečka k hre, ktorej témou nie je len osamelosť, ale aj zmätenosť a smrť. Hlavná hrdinka sa však so všetkým vyrovnáva a oslobodzuje cez humor, absurditu a ľahkosť: "Smrť je súčasť života, pomôže vám v prekonávaní seba samého, pomôže vám vyliečiť cit osamelosti, cit beznádeje."

Furkovej hereckým partnerom je Ady Hajdu, ktorý stvárňuje Matheinho mŕtveho manžela Epsilona. Takisto bol malý outsider, ušatý chlapec so záujmom o matematiku, neskôr povolaním štatistik. Spolužiaci sa zoznámia za rovnako zvláštnych okolností, ako sú oni sami. Matheu na školskom dvore trafí blesk rovno do čela a odvtedy je jej život navždy spätý s Epsilonovým. Nie však navždy a Mathea, ktorá trávi roky v spoločenskej izolácii, upätá na manžela, sa musí naučiť existovať bez neho. Žije spomienkami na mladosť a roky manželského spolužitia, ale intuitívne cíti, že to nestačí. Jej nová situácia ju vedie k túžbe dať svojmu životu širší, dosiaľ nepoznaný rozmer. Mathea si spestruje monotónnu každodennosť bizarnými nápadmi, snaží sa byť v kontakte so svetom naokolo, stať sa súčasťou celku, k čomu ju vždy Epsilon nabádal.

"Celý život sa tešila, že keď už príde do dôchodku, všetko si povedia a začnú konečne žiť, a ja som radšej zomrel," priblížil s úsmevom Hajdu zvláštny manželský pár a dodal: "Mathea žije vo svojom svete, ktorý je veľmi detinský, je iný, aj ja som taký asociál, preto sme sa stretli, preto sme sa mali radi." Nový počin Divadla Astorka podľa hercových slov divákom pripomenie, aby si uvedomili, že všetci zostarneme: "Všetci budeme starí, a nikoho to neobíde, aby sme sa k tým starším a chorejším ľuďom správali slušne."

V predstavení s podtitulom Možno si ma niekto všimne. Nikdy nie je neskoro, ďalej účinkujú Pavol Šimun a Tomáš Mrekaj a. h. Scénu a kostýmy navrhol Tom Ciller, výtvarná spolupráca Renáta Ormandíková. Autorom hudby je Kamil Mikulčík.

Úspešný debut mladej nórskej autorky Kjersti A. Skomsvold Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia preložili do 25 jazykov, vrátane slovenčiny. Knihu ocenili v roku 2009 prestížnou Cenu Tarjeiho Vesaasa, ktorou Nórsky zväz spisovateľov každoročne odmeňuje najlepšieho debutanta v oblasti krásnej literatúry.