Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Knihu o každodennom živote našich starých a prastarých rodičov vydal Slovart, významná slovenská etnologička, historička a múzejníčka titul predstavila nedávno čitateľom v Bratislave.
Autor TASR
Bratislava 19. mája (TASR) – Pulty knižných predajní ozvláštnila publikácia Zory Mintálovej Zubercovej Ako sme kedysi žili. Knihu o každodennom živote našich starých a prastarých rodičov vydal Slovart, významná slovenská etnologička, historička a múzejníčka titul predstavila nedávno čitateľom v Bratislave. "Je o ľuďoch v tradičnom roľníckom prostredí, ale aj o tých, ktorí žili v mestách, o ženách remeselníkov, nižšej šľachte, píše sa tam aj o kníhtlačiarkach, ktoré prevzali remeslo po svojich manželoch. V 18. storočí bolo na Slovensku viacero kníhtlačiarok, ktoré viedli dielne na výrobu kníh a museli zvládnuť ako podnikateľky všetko," povedala pre TASR Mintálová Zubercová.
Zároveň prízvukovala, že ľudia na dedinách si tlač nekupovali. "Čítali to, čo im pán učiteľ, notár alebo farár požičali, a čítali to pol roka. K tomu, čo bolo nové v januári, sa dostali v júli, ale boli spokojní, že sa niečo dozvedeli," doplnila s tým, že naši predkovia zbierali vedomosti zvlášť z kalendárov. Okrem mien v nich boli aj rady pre roľníkov ako chovať včely, pestovať ovocie či bojovať proti škodcom. V knihe, ktorá nadväzuje na publikáciu Tradície na Slovensku (2015), autorka pútavo opisuje život v južných oblastiach a severných regiónoch Slovenska. Približuje, na čo sa súčasníci možno ešte pamätajú, ale i to, na čo sa už svojich starkých nestihli spýtať. Začiatok 19. storočia mapuje tiež citáciami významných osobností, ktoré žili na našom území - vzdelancov, vyšších štátnych úradníkov, grófov a barónov. "Cestovali a mali skúsenosti. Nechcela som, aby kniha bola len o najchudobnejších roľníkoch, ktorí žili na dedinách, dreli a biedili, predsa tu bola miestna inteligencia šíriaca osvetu a vzdelanie, boli remeselníci, obchodníci, nižšia a stredná šľachta, to všetko vytváralo obraz Slovenska od začiatku 19. storočia," podčiarkla popredná odborníčka na materiálnu kultúrnu a kulinársku históriu strednej Európy. Dlhé roky pôsobila v Slovenskom národnom múzeu v Martine, kde pracovala od osemnástich rokov aj jej mama.
Na etnologickom výskume v oblasti staviteľstva, bývania, odevov, zvykov sa podieľala už začiatkom 70. rokov. "Som nesmierne vďačná, že som to mohla robiť, lebo v časoch, keď sme chodievali do terénu, som ešte zachytila ľudí, ktorí sa narodili v predchádzajúcom storočí a pamätali si z rozprávania tých svojich rodičov. To bolo niečo neskutočné, teraz sa to už nedá, tá generácia zomrela," poznamenala autorka, ktorá v slede ročných období poukazuje na to, ako pred desaťročiami - v 19. storočí a medzivojnovom období 20. storočia vyzerali mestá, dediny, obydlia. Rozpráva, aké boli všedné i sviatočné dni našich starých a prastarých rodičov, aké práce ľudí zamestnávali okolo domu i mimo neho, ako trávili voľný čas, ako vyzeralo ich vzdelávanie, stravovanie, oblečenie či hygiena.
Čitateľ dostane odpovede nielen na otázky, aký stavebný materiál používali naši pradedovia, kedy stínali stromy. Jedna časť knihy je tiež venovaná láske, nežnostiam a fenoménu "líhania". "Vychádzala som z konkrétnych spomienok významných osobností zo začiatku 19. storočia, ktoré písali pre časopisy, napríklad Hesperus," vysvetlila Mintálová Zubercová s tým, že jej zdrojom boli tiež texty Jána Čaploviča, zakladateľa slovenskej etnografie, právnika a publicistu.
Kniha vďaka zvolenej forme rozprávania a "ľudskému slovníku" osloví aj bežného čitateľa. "Zabudli sme používať zdravý sedliacky rozum, naši predkovia si rozumy odovzdávali, na to sme dnes vďaka množstvu informácii z internetu zabudli," upozornila Mintálová-Zubercová. V jej novej knihe nechýbajú dobové snímky majstrov dokumentárnej fotografie Pavla Socháňa a Jána Dérera, ale aj iných umelcov. Najstaršie fotografie pochádzajú z roku 1869.
Záver rozhovoru patril špalde, ktorá neprišla do našich kuchýň v moderných časoch. Málo výnosná obilnina sa u nás pestovala už v 15. - 16. storočí. "Teraz každý žuje špaldový chlebík, všetci vedia o špalde, ale sú veci, ktoré sa akoby oblúkom vracajú. Mali by sme si uvedomiť, že to nie je súčasnosť, ktorá nám to priniesla, už sme to tu mali kedysi dávno, je to súčasť našej histórie," uzavrela etnologička.
Zároveň prízvukovala, že ľudia na dedinách si tlač nekupovali. "Čítali to, čo im pán učiteľ, notár alebo farár požičali, a čítali to pol roka. K tomu, čo bolo nové v januári, sa dostali v júli, ale boli spokojní, že sa niečo dozvedeli," doplnila s tým, že naši predkovia zbierali vedomosti zvlášť z kalendárov. Okrem mien v nich boli aj rady pre roľníkov ako chovať včely, pestovať ovocie či bojovať proti škodcom. V knihe, ktorá nadväzuje na publikáciu Tradície na Slovensku (2015), autorka pútavo opisuje život v južných oblastiach a severných regiónoch Slovenska. Približuje, na čo sa súčasníci možno ešte pamätajú, ale i to, na čo sa už svojich starkých nestihli spýtať. Začiatok 19. storočia mapuje tiež citáciami významných osobností, ktoré žili na našom území - vzdelancov, vyšších štátnych úradníkov, grófov a barónov. "Cestovali a mali skúsenosti. Nechcela som, aby kniha bola len o najchudobnejších roľníkoch, ktorí žili na dedinách, dreli a biedili, predsa tu bola miestna inteligencia šíriaca osvetu a vzdelanie, boli remeselníci, obchodníci, nižšia a stredná šľachta, to všetko vytváralo obraz Slovenska od začiatku 19. storočia," podčiarkla popredná odborníčka na materiálnu kultúrnu a kulinársku históriu strednej Európy. Dlhé roky pôsobila v Slovenskom národnom múzeu v Martine, kde pracovala od osemnástich rokov aj jej mama.
Na etnologickom výskume v oblasti staviteľstva, bývania, odevov, zvykov sa podieľala už začiatkom 70. rokov. "Som nesmierne vďačná, že som to mohla robiť, lebo v časoch, keď sme chodievali do terénu, som ešte zachytila ľudí, ktorí sa narodili v predchádzajúcom storočí a pamätali si z rozprávania tých svojich rodičov. To bolo niečo neskutočné, teraz sa to už nedá, tá generácia zomrela," poznamenala autorka, ktorá v slede ročných období poukazuje na to, ako pred desaťročiami - v 19. storočí a medzivojnovom období 20. storočia vyzerali mestá, dediny, obydlia. Rozpráva, aké boli všedné i sviatočné dni našich starých a prastarých rodičov, aké práce ľudí zamestnávali okolo domu i mimo neho, ako trávili voľný čas, ako vyzeralo ich vzdelávanie, stravovanie, oblečenie či hygiena.
Čitateľ dostane odpovede nielen na otázky, aký stavebný materiál používali naši pradedovia, kedy stínali stromy. Jedna časť knihy je tiež venovaná láske, nežnostiam a fenoménu "líhania". "Vychádzala som z konkrétnych spomienok významných osobností zo začiatku 19. storočia, ktoré písali pre časopisy, napríklad Hesperus," vysvetlila Mintálová Zubercová s tým, že jej zdrojom boli tiež texty Jána Čaploviča, zakladateľa slovenskej etnografie, právnika a publicistu.
Kniha vďaka zvolenej forme rozprávania a "ľudskému slovníku" osloví aj bežného čitateľa. "Zabudli sme používať zdravý sedliacky rozum, naši predkovia si rozumy odovzdávali, na to sme dnes vďaka množstvu informácii z internetu zabudli," upozornila Mintálová-Zubercová. V jej novej knihe nechýbajú dobové snímky majstrov dokumentárnej fotografie Pavla Socháňa a Jána Dérera, ale aj iných umelcov. Najstaršie fotografie pochádzajú z roku 1869.
Záver rozhovoru patril špalde, ktorá neprišla do našich kuchýň v moderných časoch. Málo výnosná obilnina sa u nás pestovala už v 15. - 16. storočí. "Teraz každý žuje špaldový chlebík, všetci vedia o špalde, ale sú veci, ktoré sa akoby oblúkom vracajú. Mali by sme si uvedomiť, že to nie je súčasnosť, ktorá nám to priniesla, už sme to tu mali kedysi dávno, je to súčasť našej histórie," uzavrela etnologička.
