Bratislava 5. februára (TASR) - Aj ľudí v kultúrnom a kreatívnom priemysle postihla koronakríza. O tom, ako vníma jej dosah na umelcov, porozprávala v rozhovore pre TASR Zuzana Smatanová. Speváčka a skladateľka, ktorá v čase pandémie znovuobjavila svoj výtvarný talent, hovorila aj tom, z čoho dnes žijú umelci a ako vidí kultúru a umenie v roku 2021.


-Ako vnímate situáciu v kultúre, ktorá podľa všetkého vďaka pandémii umiera...?-



Kultúra sa z verejného života vytratila. Vzhľadom na celosvetovú situáciu s koronavírusom je to, samozrejme, aj logické a nechcem sa sťažovať, pretože len čo by sa všetko povolilo, je dosť možné, že sa šírenie covidu iba rozrastie. Tomu rozumiem, ale skôr je tu otázka, či štát pre to, aby kultúra po pandémii mohla ďalej žiť, nemohol urobiť oveľa viac. Tomu, že sa s vírusom raz popasujeme, verím, ale menej verím tomu, že kultúra bude opäť v takej podobe, ako bola do pandémie. Skončili mnohé hudobné kluby, divadlá, skončili firmy na prenájom ozvučovacej techniky, skončili organizátori podujatí atď. Nepostavia sa na nohy lusknutím prstov, ich existencia bola rokmi vybudovaná a dnes je všetko preč.



-Prepáčte za osobnú otázku, ale ako hovoria naši politici, situácia je vážna, tak si dovolím opýtať sa: Z čoho vlastne teraz žijú umelci? Zvládate situáciu a nehrozí vám, že svoju profesiu budete musieť zavesiť na klinec?-


Mnohí rozpredali svoje hudobné nástroje a techniku, aby mali z čoho na nejaký čas uživiť rodiny. Nie sú to rezervy na dlhé roky, zásoby sú preč a preto každý začal hľadať možnosti, ako by sa mohol uplatniť, hoci aj v úplne inej sfére. V marci to bude rok, čo sa všetko zastavilo a to je príšerne dlhý čas. Z niektorých sú kuriéri, niektorí sedia pri pokladniciach, iní v segmente realít alebo v gastrosegmente. Každý z nás dúfa, že sa k svojej milovanej profesii raz vráti, nateraz je to však ďaleká budúcnosť.



-Koronakríza kultúrny segment veľmi poškodila, hovorí sa, že kultúra na Slovensku vydrží ešte tak pol roka, súhlasíte s týmto tvrdením?-



Ak štát pre kultúru neurobí viac ako doteraz, tak súhlasím.

Foto: TASR - Jakub Kotian

-Čo hovoríte na to, že slovenskí umelci na sociálnych sieťach robia reklamy rôznym produktom a spájajú s nimi svoje meno?-



Môžem hovoriť iba za seba, ja nie som fanúšik takejto formy zárobkov. Nechcem byť online predavačka produktov, ktoré by som propagovala iba preto, lebo za ne dostanem daný produkt zadarmo alebo nejaké financie. Chápem, že doba je zlá a známe tváre si takto privyrábajú, no ja som v tomto smere konzervatívna. Ak by som išla do reklamy produktu, iba za podmienky, že súvisí s mojou hudobnou prácou alebo výtvarnou tvorbou a že som o jeho propagácii na sto percent vnútorne presvedčená.



-Ako vidíte umenie a kultúru v roku 2021? Čo bude s umením, keď sa aj uvoľnia protipandemické opatrenia? Myslíte si, že ľudia bez peňazí budú chodiť do divadiel, kín a na koncerty?-


Ja verím tomu, že ľudia sú po kultúre hladní. Sme ľudia a ľudia sa predsa potrebujú stretávať, zabávať a zdieľať spoločné zážitky. Všetko sa bude rozbiehať veľmi pomaly. Aj kultúra dá ľuďom čas na to, aby sa pozviechali z tejto mizérie a potom sa zase všetko dostane do znesiteľnejších koľají. V mojich túžbach si to vizualizujem a verím, že to tak aj bude.



-Čo by ste odkázali verejnosti, ktorá umelcov posiela "k lopate"?-


Že títo ľudia tomu, bohužiaľ, vôbec nerozumejú. Je to nevedomosť o tom, kto všetko je súčasťou kultúrneho segmentu a ako veľmi dôležití sú na to, aby sme nakoniec my, tí, ktorých ľudia na pódiách vidia, mohli vystupovať. Je to obrovské mravenisko a každý jeden "mravec" má veľmi dôležitú úlohu. Stačí príklad. Chcete ísť na koncert na námestie? To pódium a zvuk sa tam nepostavil sám. Je za tým aj päťdesiatčlenný tím ľudí, ktorý na tom námestí 'makal' do skorého rána. To sú presne tí ľudia, ktorí o túto svoju "lopatu" prišli. A verte alebo nie, je to ťažká lopata. Bez nich by sme tam nestáli ani my. Sama za seba môžem povedať len toľko, že som veľakrát vyslovila zármutok z toho, že nemôžeme hrať, ale nikdy to, že ako umelec nemám čo robiť a zachraňujte ma. Nikdy. Práve títo pracanti o ktorých som hovorila, sú na tom oveľa, oveľa horšie a práve oni by mali dostať od štátu poriadnu prvú pomoc. My umelci sme len vrchol ľadovca, ktorý verejnosť nespravodlivo odsudzuje a posiela k lopate, hoci ani jeden z nás by s tým, verím, nemal žiaden problém. Ale ako spieva Jan Werich: "Ten umí to a ten zas tohle a všichni dohromady udělají moc." Nemôže každý držať lopatu, tú musí aj niekto vyrobiť a tiež predať.

Foto: TASR/Ladislav Vallach

-Poznáte prípady ľudí v kultúrnom a kreatívnom priemysle, pre ktorých môže COVID-19 znamenať, že sa k svojej profesii už nevrátia a musia robiť niečo iné?-


Osobne asi nie, pretože sú to väčšinou ľudia, ktorých pozná môj manažér, keďže s nimi v rámci organizovania koncertov komunikuje, ale od neho viem, že mnohí z nich sú na tom psychicky a existenčne veľmi zle. Tí už sa k tejto sfére, vzhľadom na rozpredanie svojej aparatúry a klubov, nevrátia.



-Je pre vás kreslenie alternatíva k spievaniu a skladaniu pesničiek?-


Do istej miery áno. Ilustrovanie ma zachránilo najmä po psychickej stránke, pretože som sa mohla upnúť na inú tvorivú činnosť a netrápiť sa frustráciou, že nemôžem hrať koncerty. Skladanie pesničiek je a vždy bude prioritou, ale nedá sa to robiť vždy a stále. Potrebovala som od toho prestávku, upriamiť svoju hlavu aj na niečo iné a preto mi prišlo ilustrovanie ako tá najvhodnejšia aktivita. Ak sa chcem z času na čas vrátiť k skladaniu pesničiek, musím si dať vedome od kreslenia aspoň týždeň pauzu a to isté aj naopak. Hoci sa to nezdá, tieto dva svety u mňa nie sú spojené. Čo mi však kreslenie nikdy nenahradí, je cestovanie na koncerty za fanúšikmi a osobný kontakt.



-Ako ste sa k výtvarnému umeniu vlastne dostali? Dokážu vás teraz ilustrácie uživiť?-



Kreslím od svojich dvoch rokov, keď som ešte nevedela čítať, ale veľmi pekne som sa už vedela podpísať ako "ZUSKA". Môj otec bol maliar, mal úžasný kresliarsky talent a za istú zručnosť môžem ďakovať zrejme jemu. Veľa sme spolu kreslili, učil ma základy, brala som ho ako svoj vzor. Dnes by bol určite rád, keby vedel, že som sa k tomu vrátila a že ilustrujem knižku. Je to, samozrejme, úplne iná sféra ako tá hudobná. Ilustrátori sú finančne ohodnotení za veľkosť, zložitosť a množstvo ilustrácií v knihe. Je to vždy jednorazová odmena, za ktorou sú dlhé hodiny práce. Vzhľadom na to, že som zatiaľ v tejto oblasti nováčik, učím sa a rozhliadam, ale opäť, som vďačná za akúkoľvek možnosť realizovať sa a mať to ako svoje alternatívne povolanie.



-Naposledy ste svoje hudobné umenie predviedli 1. decembra, keď ste prezentovali novú pieseň December. Teraz vraj profesionálne ilustrujete knihy, je to pravda? Ak áno, je ilustrovanie len dočasné živobytie?-


Áno, je to pravda. Dostala som nádhernú ponuku od jedného autora, ktorá sa neodmieta, a preto pracujem tak usilovne, ako len viem. Rozhodne sa tomu chcem venovať aj naďalej, chodia mi rôzne ponuky a ja si vyberám tie, ktoré ma najviac inšpirujú a motivujú. Všetko sa vyvinie časom, no rozhodne s ilustrovaním po ukončení pandémie neseknem.