Bratislava 25. októbra (OTS) - Dobrý večer vážené trpiteľky, vážení trpitelia a všetci medzitým, predstaviteľky, predstavitelia a čelné predstavenstvo druhu homo sapiens, človeka rozumného. A traumatizovaného. Rovnako vítam všetkých, ktorí rozum síce majú, ale ho nepoužívajú. A tým pádom sú menej traumatizovaní. Skrátka, vitajte všetci! Zďaleka či zblízka. Z mesta či z vidieka. Dobrý večer, Bratislava, dobrý večer, Slovensko! Bohabojná krajina, ktorej obyvatelia si už stovky rokov nesú nevyliečené historické a osobné traumy. Krajina, ktorá potrebuje novodobého spasiteľa, ktorý ju zachráni pred sebazničujúcim zánikom. Spasiteľa, ktorý národ spod Tatier znovu zjednotí a vráti na mape Európy tam, kam vždy patril. Bohabojné Slovensko dnes potrebuje spasiteľa viac než kedykoľvek predtým. Obzvlášť spľuhačená Bratislava, metropola morálneho rozkladu, križovatka zhýralých kultúr, ohrdnutá prostitútka na Dunaji, mesto, kde sa kaviarenskí intelektuáli váľajú po zemi v ideologických zvratkoch svojich samizdatov. Moment! Toto nie je môj text! Toto je podvrh! Stala som sa terčom kyberneticko-ideologického útoku! Príchod nového spasiteľa je nezvratný. Znie v úvode hry, ktorú pre DPOH napísal Peter Scherhaufer.

„Divadelná hra Spasiteľ z Dolných honov je hrou o stave spoločnosti, o jej psychickom zdraví a traumách, historických, medzigeneračných aj individuálnych. Zároveň je to hra o štyroch nešťastných ľuďoch, ktorí chcú byť videní a vypočutí, štyroch ľuďoch hľadajúcich pochopenie a spasiteľa, ktorý z nich sníme ich duševnú bolesť. Spasiteľ nastupuje vtedy, keď ľudia vyčerpali všetky zdroje, ako si pomôcť, alebo keď je ich bolesť a utrpenia také veľké, že sa naň, a teda do svojho vnútra, nechcú ani len pozrieť. Spasiteľ nemusí byť človek z mäsa a kostí. Je to čokoľvek, čo človeku pomôže zabudnúť na to, čo ho trápi. Teda aj akákoľvek závislosť. O čo menšia je pravdepodobnosť, že sa budeme zaoberať naším vnútrom, o to väčší odpor budeme mať zaoberať sa minulosťou krajiny a národa. A naopak to platí rovnako. Sú to dve spojené nádoby,“ hovorí autor hry Peter Scherhaufer.



Spasiteľ z Dolných honov vykresľuje prostredníctvom svojich postáv situáciu, v ktorej sme sa ako ľudstvo ocitli. V klientskom centre sa stretnú štyri postavy, ktoré počas čakania vedú zdanlivo povrchné a nezmyselné rozhovory. Absurdná situácia, v ktorej nie sú schopní počúvať jeden druhého vyzerá tak, akoby ich nič nespájalo. Dialógy vyjadrujú pocity bezmocnosti osamelých ľudí a stratu schopnosti dorozumieť sa s ostatnými. Deformácia a devalvácia jazyka dokazujú, že reč stráca svoju dorozumievaciu funkciu. Je to však iba zdanie. Postupne odhalia silný spoločný príbeh, ktorý spája ich všetkých. Spasiteľ, ktorý im ukáže cestu a návod ako ňou ísť.

V absurdnej tragikomédii Spasiteľ z Dolných honov, réžii Michala Spišáka diváci uvidia Lenku Barilíkovú, Martina Madeja, Makara Tikhomirova, Bronislavu Kováčikovú a Annamáriu Janekovú. Dramaturgom je Vladimír Čepek, hudbu skomponoval Slavo Solovic a scénu a kostýmy navrhla Eva Kudláčová – Rácová.



„Už sa nevieme zhodnúť na ničom. Ani na tom, že Zem je guľatá, ani na tom, že okupanti sú okupantmi, zločinci zločincami a biela nie je čierna. A tak jedni upadajú do letargie, iní prepadávajú skepse, ďalší sa uchyľujú k cynizmu a spoločne strmhlav padáme na dno, ktoré je ale v nedohľadne. Pri tomto páde mnohí z nás myslia na záchranu. Samozrejme. Majú strach. A tak hľadajú záchrancu. Otca, vodcu, spasiteľa. Niekoho, kto do dňa zastaví vojny, zatočí s neprajníkmi, vzkriesi zdravotníctvo, postaví diaľnicu do Košíc. Niekoho, kto pohladí, pokarhá, pošpásuje, ale hlavne dá veci do poriadku. Bez nášho pričinenia. Bez vlastnej snahy, bez zmeny seba samých. Riešenie s nulovou zodpovednosťou. Tradične, svojsky, vyšívane,“ hovorí riaditeľka DPOH Valeria Schulczová.

Spasiteľ z Dolných honov je tiež témou novej časti Divadelného Podcastu Országh Hviezdoslav, v ktorej sa Michael Szatmary rozprával s autorom hry Petrom Scherhauferom a vysokoškolským pedagógom Lukášom Jeníkom.



„Čo je zdrojom našej istoty? A keď hovoríme našej, čo tým máme na mysli? Seba ako osobu, alebo rodinu, spoločenstvo, národ, štát? A keď hovoríme istoty, čo tým máme na mysli? Pohodlie, bezpečie, presvedčenie, že sa nám nič nemôže stať? Mne. Nám. A je to pocit reálny, alebo je to len klam? Falošná predstava bezpečia. Môjho, tvojho, nášho uzavretého sveta, ktorý pre istotu nechceme opustiť a do ktorého pre istotu ani nikoho nevpúšťame. Tam vonku totiž hrozí nebezpečie. Mimo nášho domu, mimo hranice našej krajiny, mimo našej hlavy. To ohrozenie chce vstúpiť, my máme strach a nechceme to dovoliť. Pretože potom by sme to už neboli my, ale niekto iný. Nebezpečný. Aspoň tak si to myslíme,“ dodáva režisér Michal Spišák.

UPOZORNENIE: Upozorňujeme čitateľov, že materiály označené skratkou OTS sú poskytované v rámci Originálnej textovej služby a za ich obsah nesie zodpovednosť zadávateľ.