Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Svedčilo o tom nielen privítanie Štúra a Hurbana v Prešove, ale aj memorandum a požiadavky zakarpatských Ukrajincov z januára 1849.
Autor TASR
Bratislava 8. mája (TASR) - Mesto Prešov výrazne vstúpilo do histórie Slovenského povstania 1848-49. Koncom februára 1849 ho obsadili slovenskí dobrovoľníci. Počas týchto udalostí sa v meste cestou z Košíc zastavil aj Ľudovít Štúr a Jozef Miloslav Hurban a na 3. marca zvolali národné stretnutie prešovských Slovákov. Na zhromaždenie prišli občania všetkých spoločenských vrstiev: mešťania, zemania, predstavitelia vyšších šľachtických stavov, ale aj početná skupina roľníkov z okolitých šarišských obcí.
Stretnutie sa uskutočnilo v historickej budove Čierneho orla uprostred prešovského námestia. Pamätná tabuľa v interiéri tejto spoločenskej a na kultúrne podujatia určenej budovy zdôrazňuje najmä plamenné rečnícke vystúpenie Jozefa Miloslava Hurbana, čo budúci Hurbanov životopisec zaznamenal takto: „Hovorí o slovenskej reči, o práve mať svoju národnosť, o prirodzených právach všetkých národov i nášho ľudu, o národnej cti, o zradcoch, zemských prospechoch, o histórii Slovákov. Povie i to, že Slováci Maďarov pokresťančili, oni ich prvého kráľa Štefana proti nim samým ubránili, a tým upevnili jeho vládu, ale prospech a odmena za to všetko padá do lona Maďarov.“
Po Hurbanovom vystúpení rečnil Ľudovít Štúr. Rovnako zaujato a rovnako presvedčivo. Hovoril predovšetkým o sociálnej podstate a triednej diferenciácii súdobej spoločnosti. Je pozoruhodné, že súhlas s jeho myšlienkami prejavili veľkým potleskom aj prítomní zástupcovia šľachty. „Je to nový vek, keď povyháňali národy starých dráčov a utlačiteľov, čo v mene vladárenia národov len seba, svoju rodinu, jej bohatstvo, jej vyvýšenosť pred očami mali, čo v mene národov lúpili a zdierali, pod zásterou ochrany slobody slobodu utláčali, dane a peniaze krajinské nie na verejné potreby, ale na celé roty špehúňov obracali a z mozoľov národov si len hry a zábavy robili, ľuďom druhým k ničomu prísť nedávali, ale všade len zemanov, grófov a barónov kládli, akoby druhí k ničomu spôsobní neboli.“
Úsilie štúrovskej generácie našlo v Prešove a celom Šariši živnú pôdu, o čom svedčilo nielen privítanie Štúra a Hurbana v meste a plná sála, ale je memorandum a požiadavky zakarpatských Ukrajincov z januára 1849, ktorých iniciátorom bol Adolf Dobriansky.
Stretnutie sa uskutočnilo v historickej budove Čierneho orla uprostred prešovského námestia. Pamätná tabuľa v interiéri tejto spoločenskej a na kultúrne podujatia určenej budovy zdôrazňuje najmä plamenné rečnícke vystúpenie Jozefa Miloslava Hurbana, čo budúci Hurbanov životopisec zaznamenal takto: „Hovorí o slovenskej reči, o práve mať svoju národnosť, o prirodzených právach všetkých národov i nášho ľudu, o národnej cti, o zradcoch, zemských prospechoch, o histórii Slovákov. Povie i to, že Slováci Maďarov pokresťančili, oni ich prvého kráľa Štefana proti nim samým ubránili, a tým upevnili jeho vládu, ale prospech a odmena za to všetko padá do lona Maďarov.“
Po Hurbanovom vystúpení rečnil Ľudovít Štúr. Rovnako zaujato a rovnako presvedčivo. Hovoril predovšetkým o sociálnej podstate a triednej diferenciácii súdobej spoločnosti. Je pozoruhodné, že súhlas s jeho myšlienkami prejavili veľkým potleskom aj prítomní zástupcovia šľachty. „Je to nový vek, keď povyháňali národy starých dráčov a utlačiteľov, čo v mene vladárenia národov len seba, svoju rodinu, jej bohatstvo, jej vyvýšenosť pred očami mali, čo v mene národov lúpili a zdierali, pod zásterou ochrany slobody slobodu utláčali, dane a peniaze krajinské nie na verejné potreby, ale na celé roty špehúňov obracali a z mozoľov národov si len hry a zábavy robili, ľuďom druhým k ničomu prísť nedávali, ale všade len zemanov, grófov a barónov kládli, akoby druhí k ničomu spôsobní neboli.“
Úsilie štúrovskej generácie našlo v Prešove a celom Šariši živnú pôdu, o čom svedčilo nielen privítanie Štúra a Hurbana v meste a plná sála, ale je memorandum a požiadavky zakarpatských Ukrajincov z januára 1849, ktorých iniciátorom bol Adolf Dobriansky.
