Bratislava 31. decembra (TASR) - Nevieme, ako trávieval Silvestra Ľudovít Štúr, nevieme to ani o väčšine štúrovcov. Môžeme to len predpokladať. No Silvester roku 1843 sa nám trvalo zachoval nielen v životopise Ľudovíta Štúra a jeho rozrastajúcej sa družiny, ale i v našom „národnom životopise“, v našich dejinách. „Bratislavský cirkevný konvent na čele s Jozefom Bajcsym, inšpektorom, vylúčil Štúra na Silvestra 1843 z katedry. Preto na Nový rok sa rozhodlo asi 70 študentov protestne a manifestačne odísť z prešporského evanjelického lýcea na iné lýceá. Po polročných skúškach a vyčkávaní vo februári, keď Štúra definitívne odstránili z katedry a tým aj z Ústavu, odišlo 19 najvernejších jeho žiakov domov a do Levoče, kde došli 13 z nich“, napísal literárny historik Rudo Brtáň v životopisnej črte Ľudovít Velislav Štúr. Bol to najsmutnejší Silvester v dejinách bratislavského lýcea a jeden z najsmutnejších v živote Ľudovíta Štúra. Povedané dnešným publicistickým jazykom, Ľudovíta Štúra prepustili, v skutočnosti - vyhodili zo zamestnania z ideových dôvodov, čím vznikla nielen organizačná a konfesionálna, ale aj politická kauza.

Z odstupu času však všetko vyzerá inak. A dokonca - pozitívne. Keby sa tak nestalo, vzdor a aktivity mladej slovenskej generácie by nepostupovali tak rýchlo a v konečnom dôsledku aj naša hymna by dnes asi mala iné slová a inú melódiu.

Hovorí sa, že medzi štúrovcami bolo málo humoru a ani Ľudovít Štúr v tom vraj nevynikal. Pravdou je, že pri svojom programe a každodennom úsilí im veľa času na „srandičky“ nezostávalo, no zmysel pre humor mali. V študentských rokoch i neskôr v literárnej tvorbe. Dokonca aj pre situačný humor.

Historik Pavel Dvořák v črte Ako štúrovci nemali na zaplatenie zo Štvrtej knihy o Bratislave opísal ich hodovanie pod Devínom takto: „Traja sklepníci, ako píše Hurban, 'niesli tri misy príjemne rozvoniavajúcej polievky na stoly. Polievka bola chutná, chutné boli aj iné jedlá a pivo dodalo humoru, omráčenému spočiatku, novej sily a čerstvosti. Pred moriakom sa začali prípitky. Rečnili veselo, už aj Ľudovít a ostatní starší, ktorí medzitým z tichého rokovania zistili, že nemajú pri sebe toľko drobných, 'aby sme sa hostinskému smelo mohli pozrieť do očú'. A tak teda poslali Pavla Čendekoviča a Jaroslava Bórika do Bratislavy, aby niekde pozháňali peniaze. Vybraní sa teda nenápadne vykradli 'zo zvierajúceho sa veselosťou kola družiny slovenskej', kde sa ďalej rečnilo, spievalo, žartovalo. Hostinský mal radosť, no len dovtedy, kým všetko nepochopil. Keď začul humoristické poznámky o situácii a 'homerický smiech' a najmä keď to už pridlho trvalo a čoraz väčšmi sa hovorilo jemu nezrozumiteľnou latinčinou, už mu aj na tvári bolo vidieť, 'že podozrenie začína hrýzť v jeho mysli filisterskej'. Rozptýlila ho až objednávka na ďalší náklad piva a potom latinské, slovenské a tu i tam nemecké piesne. Uprostred trmy-vrmy sa potom zjavila 'milá postava Čendekoviča'.“

Je to humoreska ako vyšitá. Dokazuje, že štúrovci mali aj veľký zmysel pre humor. A Štúr? Už sa to nikdy nedozvieme, no máme všetky indície, že celá situácia bola ním pripravená a zrežírovaná. Čendekovič a Bórik išli do Bratislavy zháňať peniaze len naoko a do mesta vôbec neprišli. Štúr jednoducho peniaze mal a skoro celý cech zatiahol zo svojho. Prečo to neurobil verejne, to sa už nikdy nedozvieme, no korešponduje to so Štúrovým charakterom. Nakoniec, zachovala sa legenda, že niekoľko dní pred výletom na Devín „sa vraj konala generálka na stretnutie (...) a na tej Ľudovít Štúr údajne navaril guláš“. Ak sa tak naozaj stalo, tiež všetko nepochybne išlo z jeho vrecka.

Štúrovci mali zmysel pre humor. Po „študentských vylomeninách“ ho čoskoro začali preukazovať v literárnej tvorbe. Stačí si pripomenúť Kalinčiakovu Reštavráciu, Laskomerského Žarty a rozmary, Chalupkovho Valibuka, či niektoré Sládkovičove menej známe básne. Už v roku 1846 uverejnil básne Šarkan, Prázdniny a škola, Opilý svet i báseň Obri a zakrpenci, ktorá mu prerástla do politickej satiry:

Obrovia na vysokých vrchoch bydlo mali,
kde ich dvory a zámky vystavené stáli.
Tu raz dcéra obrova z vrchov dolu zišla
a medzi zakrpencov do doliny prišla,
zábavku si hľadala - vidí pluh a voly.
Tie voly zdali sa jej čo mušky na poli.
Vzala ich i s roľníkom do svojej zástery
a na hrad niesla hore obrovskej materi.
Mať jej povie: „Čo to máš, moja dcérka milá?“
a dcéra: „Tieto hračky som si uchytila“,
a otec obor riekne: „Zanes to pospolu
všetko, čo si pobrala, v zástere tadolu!
Lebo ak zakrpenci nepoorú zeme,
tak my obri tuhore od hladu skapeme.“

Báseň vyšla aj samostatne ako bibliofilské vydanie k autorskému večeru Slovesnej jari 1969 v Pamätníku slovenskej literatúry Matice slovenskej v Martine. Jej publikovanie bolo jedným z hlavných dôvodov represálií v Matici slovenskej v poaugustovom období a nastupujúcej normalizácii.