Bratislava 30. októbra (TASR) - Nemá ešte ani 30 rokov a patrí medzi najrešpektovanejšie ženy na svete. Kanaďanka líbyjského pôvodu Alaa Murabit sa v tomto roku stala najmladšou komisárkou OSN pre zdravotnícku zamestnanosť a ekonomický rast. Obhajkyňa ľudských práv je presvedčená, že viac žien v politických a ekonomických elitách by zmenilo svet k lepšiemu. Európu kritizuje za jej postup pri riešení utečeneckej krízy. Starý kontinent chce vytvárať aj pri ľudských právach štandardy pre celý svet, no sám sa nimi neriadi. Alaa Murabit to povedala v rozhovore TASR v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky počas medzinárodnej konferencie Rozvoj a demokracia v Bratislave.

Narodili ste sa zhodou okolností v roku, ktorý pre Slovensko veľa znamená. Nežná revolúcia priniesla slobodu a demokraciu. No po 27 rokoch stále nevidno veľa žien v popredí spoločnosti, v riadiacich pozíciách či v rámci politických špičiek. V čom je dôvod?
Nedokážem ho definovať špecificky pre Slovensko, no vo všeobecnosti si myslím, že aj vaša krajina nasleduje regionálne a globálne trendy. Európska únia (EÚ) má množstvo zákonov a noriem, ktoré majú ambíciu vytvoriť celosvetovo akceptované štandardy aj v oblasti zrovnoprávnenia žien. Môžete ale vytvoriť pokojne tú najlepšiu legislatívu, ak ju však nedodržiavate, je to len zdrap papiera. Aby to fungovalo v praxi, musíte docieliť sociálnu akceptáciu týchto noriem. Ľudia, napríklad, uznávajú rovnosť mužov a žien, no keď začnú diskutovať o politike, radšej v nej vidia mužov. Takéto vnímanie nezmenia žiadne povinné kvóty na zastúpenie žien, ktoré určí napríklad EÚ.

Ako sa to dá zmeniť?
Európa má za sebou veľký pokrok v oblasti ľudských práv a rovnosti pohlaví. Ten je však viditeľný len na tých najvyšších úrovniach v spoločnosti, napríklad v politike. Nie je to však ani zďaleka také viditeľné aj na nižších úrovniach. Tam sa to neudomácnilo. Vidíte to na Slovensku, v Poľsku či vo Veľkej Británii, kde sa aj po desaťročiach vo vnímaní práv mužov a žien zmenilo len veľmi málo. Problém je v strate spojitosti medzi politikou a obyčajnými ľuďmi. Všetko sa musí začať meniť už na školách, pri vzdelávaní. Aj EÚ musí vnímať práva žien ako súčasť ľudských práv a nedávať ich tam len preto, že ide o vašu matku, manželku alebo dcéru. Podpora žien nemá vychádzať z povinnosti, aby boli zastúpené v politike, ale jednoducho z toho, že sú to prirodzené líderky. Predsa pre mnohých ľudí je prvým lídrom v živote ich matka.

V EÚ sú aj opačné príklady, ako ste zmienili. Severské krajiny sú považované za ukážkový model, ako riešiť rovnosť mužov a žien v politike a v ekonomike...
Áno, pretože si vážia ženy a uznávajú ich pozíciu v spoločnosti. Rešpektujú ich, hoci by išlo len o ženy v domácnosti. V mnohých iných európskych krajinách sa to nedeje. Na druhej strane, aj severské krajiny majú svoje temné stránky. Hoci urobili veľa v oblasti akceptácie žien, stále zaostávajú v oblasti podpory práv menšín a znevýhodnených skupín v spoločnosti. EÚ má často veľmi selektívny prístup k ľudským právam. Neakceptuje ich všetky súčasne, ale len tie, ktoré sa jej hodia. To však nie je len problém únie, ale aj väčšiny krajín vo svete.

Vy ste sa dostali do povedomia, keď ste v roku 2011 počas obdobia revolúcií Arabskej jari založili v Líbyi organizáciu Hlas líbyjských žien, ktorá si získala celosvetovú pozornosť. Ako k tomu prišlo?
V každom konflikte či revolúcii v histórii môžete nájsť otvorené okno príležitostí na zásadné zmeny v oblasti štruktúry spoločnosti, ekonomiky aj ochrany ľudských práv a menšín. V roku 2011 sa zmeny diali veľmi rýchlo. Zo dňa na deň ženy uchopili líderské pozície, čo bolo v spoločnosti vnímané pozitívne. Pre mňa to bola jasné výzva. Aj preto, že vo všetkých štúdiách o konfliktoch vidíte, ako sa to okno príležitostí zvykne veľmi rýchlo opäť zavrieť. Kým k tomu v Líbyi došlo, moja organizácia dokázala veľa. Urobili sme konferenciu One Voice, ktorá spojila vládu a komunitu aktivistov. Zrealizovali sme kampaň Noor, kde sme zviditeľnili práva žien a upozorňovali na ich potláčanie pri nesprávnom uplatňovaní náboženskej viery. Spojili sme stovky vedúcich osobností z rôznych líbyjských komunít. Neboli sme viditeľní len na politickej úrovni, ale aj v rámci komunít, kde sme otvárali centrá pre ženy.



Zlepšili ste postavenie žien v líbyjskej spoločnosti?
Spočiatku áno. No ak sa pozrieme na súčasnú Líbyu, tak tamojšia bezpečnostná situácia je katastrofálna pre ženy. Najmä pre tie, ktoré sa angažovali verejne v politike či v ekonomickej oblasti. Za seba však musím povedať, že keby nebolo revolúcie, nemohla by som robiť to, čomu sa venujem.

Ste sklamaná z vývoja v Líbyí?
Áno aj nie. Povzbudil ma medzinárodný záujem o demokraciu, o zastúpenie a postavenie žien v nej. To bol signál pre celý svet. Sklamalo ma konanie líbyjskej vlády a ozbrojených síl. To, čo sa deje v Líbyi, je pre mňa osobným sklamaním. Dúfam však, že na to, čo sme začali, dokážeme v budúcnosti nadviazať.

Majú podobné skúsenosti aj v iných krajinách, kde bola Arabská jar, napríklad v susednom Egypte?
Egypt vo mne vzbudzuje obavy pre autokratickú povahu jeho vlády. Dokonca viac ako Líbya, aj napriek tomu, že je v nej občianska vojna a nárast extrémizmu. Egyptská vláda potláča občiansku spoločnosť a demoralizuje demokraciu v krajine.



Po Arabskej jari prišla veľká vlna utečencov smerujúcich do Európy v posledných dvoch rokoch. Čo si myslíte o reakcii EÚ na tento vývoj?
V prvom rade je dôležité ujasniť si terminológiu, ktorá sa používa. Nejde o migračnú, ale o utečeneckú krízu. EÚ často zabúda na svoju zodpovednosť v tejto oblasti. Predsa viacero európskych krajín je súčasťou konfliktu v Sýrii a bombardovalo jej územie. Navyše, nie je to žiadny lokálny problém, týkajúci sa európskych hraníc, ale je to globálna záležitosť a výzva. Medzinárodné spoločenstvo absolútne zlyhalo, pretože konflikt v Sýrii sa ťahá už päť rokov. EÚ nezlyhala v momente, keď na jej územie začali prúdiť státisíce utečencov, ale omnoho skôr. Ak má byť nositeľom štandardov ochrany ľudských práv, za akú sa považuje, tak prečo nezasiahla na Blízkom východe skôr? Prečo nepomáhala ešte v čase, keď utečenci len prichádzali do táborov v Turecku, Jordánsku alebo v Libanone? Líder v ochrane ľudských práv by v takej situácii mal konať. EÚ však vyčítam aj niečo iné. Tým je podpora negatívnych postojov. Brexit je typickým príkladom. Veľká Británia vystupuje z EÚ pre strach spoločnosti z prisťahovalcov. Ak to bude takto pokračovať, EÚ, ako ju poznáme, môže rýchlo skolabovať, pretože nedodržiava hodnoty, na ktorých vznikla.

Vidíte kolaps EÚ ako reálnu možnosť?
Politická kredibilita, ktorú mala EÚ pred piatimi rokmi, je už definitívne minulosťou. Jej reputácia vo svete utrpela ťažký úder. Rovnako sa ukazuje jej vnútorná nejednota, keď jednotlivé štáty preferujú vlastné národné záujmy pred európskymi riešeniami. Toto všetko oslabuje EÚ. Z politického a bezpečnostného hľadiska už nie je taký silný medzinárodný hráč, ako bola v minulosti.



Asi máte v tejto súvislosti na mysli aj dohodu medzi EÚ a Tureckom, ktorú mnohí experti a aktivisti kritizujú...
To je predsa absurdné. Videli ste už niekde takýto obchod s ľuďmi? Je to návrat do temnej minulosti. Európa bola predsa kontinent, kde ochrana ľudských práv nemala významné miesto. Stačí si spomenúť na obdobia kolonizácie alebo inkvizície.

Čo by mohlo svet zlepšiť? Viac žien v politike alebo v riadiacich funkciách?
Zlepšilo by ho viac žien a predstaviteľov rôznych menšín v rámci riadiacich elít. Pokiaľ v rámci politických či ekonomických elít dominujú muži, tak vytvárajú pravidlá, z ktorých profitujú osoby rovnakého pohlavia a sociálneho statusu. Obvykle sa to netýka väčšiny spoločnosti. Ak by bola vo vedení spoločnosti zastúpená proporcionálne aj jej väčšina, vtedy by sme mohli hovoriť o lepšej vláde a lepšom svete. Bola by to najmä legitímna vláda, ktorá nikoho v spoločnosti neopomenie. To je jeden z veľkých problémov súčasnosti, že vládne elity strácajú legitimitu, lebo strácajú kontakt a spojenie so spoločnosťou.

Existuje na svete vláda alebo krajina, ktorá v tomto smere spĺňa vaše požiadavky?
Samozrejme, je to moja rodná krajina Kanada. Dokázala sa vyrovnať so svojou minulosťou a každý jednotlivec si v nej dokáže nájsť svoje miesto. Vo vláde je 50-percentné zastúpenie žien. Premiér Justin Trudeau otvorene podporuje zapojenie žien do politiky. Krajina nemá problém s integráciou akýchkoľvek prisťahovalcov. Uvedomujem si, že to nemusí byť navždy. Súčasná Kanada však môže byť príkladom pre celý svet.