Paríž/Alžír 3. júla (TASR) - Tri storočia bolo Alžírsko pod nadvládou Osmanskej ríše, aby ju v roku 1830 vystriedala nadvláda Francúzska, ktorá trvala 132 rokov. Dnes (v nedeľu 3. júla) uplynie 60 rokov od slávnostného vyhlásenia nezávislosti Alžírska. Cesta k nezávislosti severoafrickej krajiny rozlohou štyrikrát väčšej ako Francúzsko viedla cez krviprelievanie a tisíce obetí.

Obdobie francúzskej koloniálnej nadvlády nad Alžírskom sa začalo dobytím hlavného mesta Alžír 5. júla 1830. Odboj Berberov, pôvodných obyvateľov Severnej Afriky, sa však podarilo zlomiť až v roku 1847. V tomto roku sa stalo Alžírsko departementom Francúzska a na sever Afriky začali prúdiť tisíce francúzskych prisťahovalcov. Francúzsko tu uplatňovalo tvrdú kolonizátorskú politiku - Alžírčania nemali politické práva a ich odpor bol krvavo potlačený.

Po druhej svetovej vojne prerástli stupňujúce sa protifrancúzske nálady do ozbrojeného konfliktu. Vojna vypukla v noci na 1. novembra 1954, kedy sa v celom Alžírsku odohrala séria útokov proti francúzskym policajným staniciam a armádnym objektom. Proti sebe stáli bojovníci militantného krídla Frontu národného oslobodenia (FLN) - Armády národného oslobodenia (ALN) a početná francúzska armáda.

Krvavý konflikt na Severe Afriky vyvolával nespokojnosť francúzskej verejnosti a tým, ako sa prehlboval, stále výraznejšie ovplyvňoval francúzsku vnútropolitickú scénu. Alžírska vojna bola pre Francúzsko skutočným medzinárodným i vnútorným problémom. "Pre Paríž sa stalo Alžírsko tým, čím pre Washington o desaťročie neskôr Vietnam," napísal vo svojej knihe Rivali a partneri studenej éry historik Slavomír Michálek.

Keď totiž v roku 1958 prisľúbil Paríž Alžírsku väčšiu autonómiu, vyvolalo to vládnu krízu. Proti politike dekolonizácie generála de Gaulla, ktorý sa v januári 1959 ujal prezidentského úradu, sa postavili príslušníci ultrapravicovej, nacionalistickej Organizácie tajnej armády (Organisation armée secréte, OAS), ale ani ich odpor nezabránil nezávislosti Alžírska.

Foto: TASR/AP

Takmer osem rokov trvajúcu vojnu ukončili Evianske dohody. V Évian-les-Bains, francúzskom meste na brehu Ženevského jazera, ich 18. marca 1962 podpísali zástupcovia vlády prezidenta Charlesa de Gaulla a dočasnej alžírskej vlády z Frontu národného oslobodenia.

Podľa dohôd malo o nezávislosti Alžírska do šiestich mesiacov rozhodnúť referendum. Vo Francúzsku sa uskutočnilo 8. apríla 1962, pričom dohody podporilo 90 percent hlasujúcich. V Alžírsku sa uskutočnilo 1. júla a za Evianske dohody sa vyslovilo 99,7 percent hlasujúcich. Na základe nich prezident de Gaulle 3. júla 1962 v Paríži slávnostne vyhlásil, že Francúzsko uznalo nezávislosť Alžírska. V ten istý deň sa dočasná alžírska vláda presunula z tuniského exilu do hlavného mesta Alžír.

OAS však pokračovala v teroristických útokoch, jej členovia sa dokonca pokúsili v auguste 1962 o atentát na Charlesa de Gaulla. Po vyhlásení nezávislosti Alžírsko opustili státisíce francúzskych občanov, ich počet sa odhaduje na viac ako jeden milión.

Podľa oficiálnych údajov si vojna za nezávislosť Alžírska na strane Francúzska vyžiadala vyše 20.000 ľudských životov, straty Alžírčanov sa odhadujú na viac ako 140.000 obetí.

Traumy, ktoré spôsobilo násilie a vojnové zločiny počas bojov o nezávislosť, dodnes zaťažujú vzájomné vzťahy oboch krajín. Na prvú návštevu francúzskeho prezidenta muselo Alžírsko čakať viac ako štyri desaťročia. V roku 2003 zavítal do tejto severoafrickej krajiny Jacques Chirac. Súčasný prezident Emmanuel Macron označil kolonizáciu Alžírska za "zločin proti ľudskosti", pričom francúzske počínanie bolo podľa neho "skutočne barbarské".