Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Publikácia nie je iba o hrôzach, ale aj o nádeji a schopnosti ľudí prežiť a vyrovnať sa so svojím osudom, ktorý si nespôsobili.
Autor TASR
Bratislava 3. decembra (TASR) – Svedectvo o živote trpiacich bežných ľudí postihnutých prírodnými katastrofami, hrôzami vojen či iným ľudským násilím prináša žurnalista Andrej Bán vo svoje novej knihe. Nazval ju Na juh od raja a zhrnul v nej svoje 25-ročné cestovanie po 25 krajinách sveta, z ktorých prináša obrazové a textové reportáže.
"Kniha obsahuje 82 čiernobielych fotografií od roku 1991 do súčasnosti a 20 textov. Najčastejšie chodím do Kosova, Albánska, Gruzínska, Arménska, Pakistanu a Afganistanu. Najväčší rešpekt mali pre mňa vyhnaní ľudia v Gruzínsku, ktorí žijú 20-25 rokov v otrasných podmienkach a v podstate nikto sa dnes o nich nezaujíma. Aj deti, ktoré sa narodili v kravínoch, rozpadnutých kúpeľoch tam vyrastajú a žijú. Do svojich domovov sa nemôžu vrátiť," uviedol pre TASR Bán.
Fotografie sú presvedčivou výpoveďou. Trosky domov v zničených mestách, trúchliace ženy nad rakvami mužov a ďalších obetí genocídy v Srebrenici, gruzínski vysídlenci dlhoročne žijúci v okolí mesta Zugdidi, účastníci nedeľnej omše na troskách katolíckej katedrály v Haiti, utečenci v gréckom Idomeni aj inde, ale i hrajúce sa deti v provizórnom tábore.
Publikácia nie je iba o hrôzach, ale aj o nádeji a schopnosti ľudí prežiť a vyrovnať sa so svojím osudom, ktorý si nespôsobili. Obrazové dokumenty fotograf dopĺňa textom. Jeho svedectvo je potvrdené výpoveďami postihnutých obyvateľov. Neuveriteľne vyzerá tvrdenie Gruzíncov, že žijú horšie ako mŕtvi. No realita takmer štvrť milióna gruzínskych utečencov od občianskej vojny (1993) je biedny život bez vody, elektriny a tepla.
"Asi nikde inde na svete človek nestretne toľko matiek, ktoré by si želali smrť svojich synov," konštatuje Bán v texte Raj leží na dostrel. Je o palestínskych samovražedných martýroch, ktorých rodiny požívajú v okolí veľkú úctu. Tieto útoky však spôsobujú izraelské vojnové odvety. Vraj je to kolotoč hrôzy, z ktorého nikto nevie zosadnúť.
Bosnu a Hercegovinu nazval Krajina hrobov a srebrenický príbeh z júla 1995 považuje za najväčšiu tragédiu a zlyhanie v povojnovej Európe. Vtedy v Srebrenici a okolí bosnianskosrbské vojenské jednotky zmasakrovali asi 8000 bosnianskych Moslimov, najmä mužov a chlapcov. Mesto Zvornik na hranici Srbska a Bosny je príkladom "vydarených" etnických čistiek, keď pred vojnou tam žilo asi 7000 Moslimov a 1000 Srbov, o 10 rokov neskôr bol ich počet opačný. Situácia nie je dobrá. Veď tam nežije rodina, ktorá by niekoho vo vojne nestratila a ani nevedia, či ich telá sú v neobjavenom masovom hrobe, alebo boli rozpustené v chemikáliách.
"Ak nezabiješ, budeš zabitý. Alebo zabijú tvojho brata, otca, syna, strýka. Ak sa nepomstíš zabitím, stratíš to najcennejšie – česť. Vyobcujú ťa, spália ti dom," začína text Krv za krv. V ňom približuje krutý systém krvnej pomsty v Albánsku, ktorá v tejto krajine vyhladila celé rody. Preto mnohí pred jej vykonaním utiekli, alebo žijú v neustálom strachu a skrývajú sa. Aj detskí potomkovia.
Čitateľ spozná i situáciu šiestich českých obcí na rumunsko-srbskom pomedzí pri Dunaji, kde prví českí kolonisti prišli v roku 1826. Šumice je asi prvá česká dedina v Banáte odsúdená na úplný zánik. "Žijú tu takmer výlučne vdovy," zdôvodňuje autor.
"Kniha obsahuje 82 čiernobielych fotografií od roku 1991 do súčasnosti a 20 textov. Najčastejšie chodím do Kosova, Albánska, Gruzínska, Arménska, Pakistanu a Afganistanu. Najväčší rešpekt mali pre mňa vyhnaní ľudia v Gruzínsku, ktorí žijú 20-25 rokov v otrasných podmienkach a v podstate nikto sa dnes o nich nezaujíma. Aj deti, ktoré sa narodili v kravínoch, rozpadnutých kúpeľoch tam vyrastajú a žijú. Do svojich domovov sa nemôžu vrátiť," uviedol pre TASR Bán.
Fotografie sú presvedčivou výpoveďou. Trosky domov v zničených mestách, trúchliace ženy nad rakvami mužov a ďalších obetí genocídy v Srebrenici, gruzínski vysídlenci dlhoročne žijúci v okolí mesta Zugdidi, účastníci nedeľnej omše na troskách katolíckej katedrály v Haiti, utečenci v gréckom Idomeni aj inde, ale i hrajúce sa deti v provizórnom tábore.
Publikácia nie je iba o hrôzach, ale aj o nádeji a schopnosti ľudí prežiť a vyrovnať sa so svojím osudom, ktorý si nespôsobili. Obrazové dokumenty fotograf dopĺňa textom. Jeho svedectvo je potvrdené výpoveďami postihnutých obyvateľov. Neuveriteľne vyzerá tvrdenie Gruzíncov, že žijú horšie ako mŕtvi. No realita takmer štvrť milióna gruzínskych utečencov od občianskej vojny (1993) je biedny život bez vody, elektriny a tepla.
"Asi nikde inde na svete človek nestretne toľko matiek, ktoré by si želali smrť svojich synov," konštatuje Bán v texte Raj leží na dostrel. Je o palestínskych samovražedných martýroch, ktorých rodiny požívajú v okolí veľkú úctu. Tieto útoky však spôsobujú izraelské vojnové odvety. Vraj je to kolotoč hrôzy, z ktorého nikto nevie zosadnúť.
Bosnu a Hercegovinu nazval Krajina hrobov a srebrenický príbeh z júla 1995 považuje za najväčšiu tragédiu a zlyhanie v povojnovej Európe. Vtedy v Srebrenici a okolí bosnianskosrbské vojenské jednotky zmasakrovali asi 8000 bosnianskych Moslimov, najmä mužov a chlapcov. Mesto Zvornik na hranici Srbska a Bosny je príkladom "vydarených" etnických čistiek, keď pred vojnou tam žilo asi 7000 Moslimov a 1000 Srbov, o 10 rokov neskôr bol ich počet opačný. Situácia nie je dobrá. Veď tam nežije rodina, ktorá by niekoho vo vojne nestratila a ani nevedia, či ich telá sú v neobjavenom masovom hrobe, alebo boli rozpustené v chemikáliách.
"Ak nezabiješ, budeš zabitý. Alebo zabijú tvojho brata, otca, syna, strýka. Ak sa nepomstíš zabitím, stratíš to najcennejšie – česť. Vyobcujú ťa, spália ti dom," začína text Krv za krv. V ňom približuje krutý systém krvnej pomsty v Albánsku, ktorá v tejto krajine vyhladila celé rody. Preto mnohí pred jej vykonaním utiekli, alebo žijú v neustálom strachu a skrývajú sa. Aj detskí potomkovia.
Čitateľ spozná i situáciu šiestich českých obcí na rumunsko-srbskom pomedzí pri Dunaji, kde prví českí kolonisti prišli v roku 1826. Šumice je asi prvá česká dedina v Banáte odsúdená na úplný zánik. "Žijú tu takmer výlučne vdovy," zdôvodňuje autor.
Andrej Bán (1964) absolvoval štúdium ekonómie a žurnalistiky. Pôsobil vo viacerých českých a slovenských periodikách, teraz je v časopise Týždeň, spolupracuje so zahraničnými médiami. Je zakladateľ humanitárnej organizácie Človek v ohrození a držiteľ ocenení: Krištáľové krídlo za mimoriadny prínos pri pomoci krajinám po cunami (2005), Novinárskej ceny nadácie Open Sociaty Fundation za najlepšiu reportáž (Bosna a Hercegovina 2006, Kosovo 2007 a 2008, Balkán 2008, Izrael a Gruzínsko 2010, Turecko 2012), ceny Osobnosť slovenskej fotografie od Stredoeurópskeho domu fotografie za knihu a výstavu Iné Slovensko (2006), ceny Biela vrana za občiansku statočnosť (2015).
Má za sebou vyše 50 autorských výstav, medzi nimi aj v rámci Mesiaca fotografie. Na 26. ročníku tohto medzinárodného festivalu jeho záber sýrskeho utečenca na brehu ostrova Lesbos je ústrednou fotografiou. Po knihách Iné Slovensko (2006), Kosovo (2008) je Na juh od raja jeho tretia publikácia vo vydavateľstve Slovart.
Má za sebou vyše 50 autorských výstav, medzi nimi aj v rámci Mesiaca fotografie. Na 26. ročníku tohto medzinárodného festivalu jeho záber sýrskeho utečenca na brehu ostrova Lesbos je ústrednou fotografiou. Po knihách Iné Slovensko (2006), Kosovo (2008) je Na juh od raja jeho tretia publikácia vo vydavateľstve Slovart.
