Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Po vyhlásení všeobecnej mobilizácie nastúpil Viest 1. augusta 1914 na vojenskú službu v piatom pešom pluku rakúsko-uhorskej armády a ako veliteľa čaty ho odvelili na front.
Autor TASR
Revúca/Bratislava 23. septembra (TASR) – Vo štvrtok 24. septembra uplynie 125 rokov od narodenia armádneho generála Rudolfa Viesta.
Bol významným vojakom a politikom, jediným Slovákom, ktorý počas prvej Československej republiky dosiahol hodnosť generála. Bol významnou osobnosťou protifašistického odboja počas druhej svetovej vojny a Slovenského národného povstania (SNP).
Rudolf Viest sa narodil 24. septembra 1890 v Revúcej. Viestovci patrili medzi rodiny, ktoré sa podieľali na pestovaní národnej kultúry a slovenského národného povedomia aj v časoch silnej maďarizácie. Po smrti otca sa v roku 1905 presťahovali do Budapešti (dnes Maďarsko), kde mladý Viest absolvoval Vyššiu priemyselnú školu (1909). V rokoch 1920-1921 študoval na Vysokej škole válečnej v Prahe. Neskôr ukončil kurz leteckého pozorovateľa. V roku 1931 absolvoval kurz pre vyšších veliteľov na Vysokej škole válečnej v Prahe.
Po vyhlásení všeobecnej mobilizácie nastúpil Rudolf Viest 1. augusta 1914 na výkon vojenskej služby v piatom pešom pluku rakúsko-uhorskej armády a vo funkcii veliteľa čaty ho odvelili na front. V novembri 1914 sa v Krakove (dnes Poľsko) dostal do zajatia. V auguste 1915 sa prihlásil na front. Na vlastnú žiadosť ho preložili do Ruska, kde sa do roku 1920 spolupodieľal na organizácii československých vojenských jednotiek.
V roku 1920 sa vrátil späť do vlasti. Od januára 1921 bol vojakom z povolania v čs. armáde. Pôsobil ako vojenský atašé v Bukurešti (Rumunsko) a vo Varšave (Poľsko). Po skončení vojenskej misie pracoval vo vysokých veliteľských funkciách na území dnešného Slovenska. Dosiahol hodnosť generála (od roku 1933 bol brigádnym generálom, v roku 1938 ho povýšili do hodnosti divízneho generála).
Po vyhlásení vojnovej samostatnej Slovenskej republiky tzv. Slovenského štátu v roku 1939 bol Rudolf Viest príslušníkom slovenskej armády. Patril k skupine protifašisticky orientovaných dôstojníkov, udržiaval styk s domácim odbojom i čs. exilovou vládou v Londýne (Spojené kráľovstvo). Dňa 14. marca 1939 podpísal s ďalšími čs. legionármi prehlásenie, v ktorom protestoval proti spôsobu vyhlásenia samostatného tzv. Slovenského štátu. Koncom augusta 1939 emigroval cez Maďarsko a Juhosláviu do Francúzska, kde sa podieľal na formovaní čs. jednotiek a stal sa veliteľom tvoriaceho sa exilového československého vojska. Po okupácii Francúzska sa čs. jednotky postupne presunuli do Spojeného kráľovstva.
V druhej polovici augusta 1944 odletel Viest s čs. vládnou delegáciou z Londýna do Moskvy (dnes Rusko). V tom čase vypuklo na území Slovenska Slovenské národné povstanie (SNP). Po utvorení 1. československej armády na Slovensku ho na návrh ministra národnej obrany vymenovali 6. septembra 1944 za jej veliteľa. Na povstaleckom území sa usiloval o zastavenie postupu nacistických jednotiek. Situácia sa však nevyvíjala priaznivo. Po obsadení Banskej Bystrice nemeckými jednotkami 27. októbra 1944 sa povstalecké velenie stiahlo na Donovaly. V noci z 27. na 28. októbra 1944 vydal na Donovaloch posledný rozkaz: "Boj za slobodu Československa sa nekončí, bude pokračovať v horách".
Viest spolu s generálom Jánom Golianom prišli 2. novembra 1944 do obce Pohronský Bukovec. Na druhý deň ich zajali nemecké jednotky a odviedli najskôr do Banskej Bystrice, potom do Bratislavy na výsluch. Neskôr ich previezli do nemeckého Berlína na Hlavný ríšsky úrad pre bezpečnosť a krátko na to ich odsúdili na trest smrti. Presné miesto ich likvidácie na jar 1945 doteraz nie je známe. Niektoré zdroje uvádzajú ako pravdepodobné posledné miesto, kde Viesta zabili koncentračný tábor Flossenburg.
V roku 1945 vymenovali Rudolfa Viesta im memoriam do hodnosti armádneho generála. Prezident SR Michal Kováč mu v auguste 1995 udelil Rad Ľudovíta Štúra I. triedy im memoriam. Na rodnom dome v Revúcej mu v roku 2007 odhalili pamätnú bustu.
Bol významným vojakom a politikom, jediným Slovákom, ktorý počas prvej Československej republiky dosiahol hodnosť generála. Bol významnou osobnosťou protifašistického odboja počas druhej svetovej vojny a Slovenského národného povstania (SNP).
Rudolf Viest sa narodil 24. septembra 1890 v Revúcej. Viestovci patrili medzi rodiny, ktoré sa podieľali na pestovaní národnej kultúry a slovenského národného povedomia aj v časoch silnej maďarizácie. Po smrti otca sa v roku 1905 presťahovali do Budapešti (dnes Maďarsko), kde mladý Viest absolvoval Vyššiu priemyselnú školu (1909). V rokoch 1920-1921 študoval na Vysokej škole válečnej v Prahe. Neskôr ukončil kurz leteckého pozorovateľa. V roku 1931 absolvoval kurz pre vyšších veliteľov na Vysokej škole válečnej v Prahe.
Po vyhlásení všeobecnej mobilizácie nastúpil Rudolf Viest 1. augusta 1914 na výkon vojenskej služby v piatom pešom pluku rakúsko-uhorskej armády a vo funkcii veliteľa čaty ho odvelili na front. V novembri 1914 sa v Krakove (dnes Poľsko) dostal do zajatia. V auguste 1915 sa prihlásil na front. Na vlastnú žiadosť ho preložili do Ruska, kde sa do roku 1920 spolupodieľal na organizácii československých vojenských jednotiek.
V roku 1920 sa vrátil späť do vlasti. Od januára 1921 bol vojakom z povolania v čs. armáde. Pôsobil ako vojenský atašé v Bukurešti (Rumunsko) a vo Varšave (Poľsko). Po skončení vojenskej misie pracoval vo vysokých veliteľských funkciách na území dnešného Slovenska. Dosiahol hodnosť generála (od roku 1933 bol brigádnym generálom, v roku 1938 ho povýšili do hodnosti divízneho generála).
Po vyhlásení vojnovej samostatnej Slovenskej republiky tzv. Slovenského štátu v roku 1939 bol Rudolf Viest príslušníkom slovenskej armády. Patril k skupine protifašisticky orientovaných dôstojníkov, udržiaval styk s domácim odbojom i čs. exilovou vládou v Londýne (Spojené kráľovstvo). Dňa 14. marca 1939 podpísal s ďalšími čs. legionármi prehlásenie, v ktorom protestoval proti spôsobu vyhlásenia samostatného tzv. Slovenského štátu. Koncom augusta 1939 emigroval cez Maďarsko a Juhosláviu do Francúzska, kde sa podieľal na formovaní čs. jednotiek a stal sa veliteľom tvoriaceho sa exilového československého vojska. Po okupácii Francúzska sa čs. jednotky postupne presunuli do Spojeného kráľovstva.
V druhej polovici augusta 1944 odletel Viest s čs. vládnou delegáciou z Londýna do Moskvy (dnes Rusko). V tom čase vypuklo na území Slovenska Slovenské národné povstanie (SNP). Po utvorení 1. československej armády na Slovensku ho na návrh ministra národnej obrany vymenovali 6. septembra 1944 za jej veliteľa. Na povstaleckom území sa usiloval o zastavenie postupu nacistických jednotiek. Situácia sa však nevyvíjala priaznivo. Po obsadení Banskej Bystrice nemeckými jednotkami 27. októbra 1944 sa povstalecké velenie stiahlo na Donovaly. V noci z 27. na 28. októbra 1944 vydal na Donovaloch posledný rozkaz: "Boj za slobodu Československa sa nekončí, bude pokračovať v horách".
Viest spolu s generálom Jánom Golianom prišli 2. novembra 1944 do obce Pohronský Bukovec. Na druhý deň ich zajali nemecké jednotky a odviedli najskôr do Banskej Bystrice, potom do Bratislavy na výsluch. Neskôr ich previezli do nemeckého Berlína na Hlavný ríšsky úrad pre bezpečnosť a krátko na to ich odsúdili na trest smrti. Presné miesto ich likvidácie na jar 1945 doteraz nie je známe. Niektoré zdroje uvádzajú ako pravdepodobné posledné miesto, kde Viesta zabili koncentračný tábor Flossenburg.
V roku 1945 vymenovali Rudolfa Viesta im memoriam do hodnosti armádneho generála. Prezident SR Michal Kováč mu v auguste 1995 udelil Rad Ľudovíta Štúra I. triedy im memoriam. Na rodnom dome v Revúcej mu v roku 2007 odhalili pamätnú bustu.
