Slanje/Bratislava 19. október (TASR) - Básnik, prozaik a autor s rozprávačským talentom Ľudo Ondrejov sa umeleckou tvorbou začlenil k predstaviteľom prózy naturizmu, ktorej súčasťou sú napríklad František Švantner, Dobroslav Chrobák či Margita Figuli. Námety čerpal zo spomienok na detstvo, mladosť a prírodu v dedine Kostiviarska (v súčasnosti mestská časť Banskej Bystrice), kde ako chlapec vyrastal.

Hoci výrazne prispel k formovaniu slovenskej literatúry, na jeho osobnosť a súkromný život vrhá tieň skutočnosť, že sa počas druhej svetovej vojny podieľal na tzv. arizácii židovského majetku. K rozporom pri vnímaní jeho osoby prispieva i to, že bol účastníkom Slovenského národného povstania (SNP).

Od narodenia známeho slovenského spisovateľa Ľuda Ondrejova uplynie v utorok 19. októbra 120 rokov.

Ľudo Ondrejov, vlastným menom Ľudovít Mistrík, sa narodil 19. októbra 1901 v chorvátskej dedine Slanje. Pochádzal zo slovenskej rodiny, väčšinu detstva prežil na Slovensku.

Vyrastal v skromných pomeroch, pretože matka sa o sedem detí starala sama. Po absolvovaní ľudovej a meštianskej školy si v roku 1920 spravil notársky kurz a istý čas sa uplatnil v profesii notárskeho úradníka. Skúsil si aj prácu v automobilovej dielni a medzi rokmi 1928-1933 bol úradníkom Matice slovenskej.

Nasledovalo obdobie, kedy sa venoval výlučne literárnej práci. V časoch vojnovej Slovenskej republiky arizoval bratislavské kníhkupectvo a obchod s hudobninami židovskej rodiny Steinerovcov, ktoré dnes poznáme ako antikvariát Steiner. Rovnako arizoval veľkoobchod s textilným tovarom vtedy známy pod názvom Bratia Känzler, ktorý sa nachádzal na Klobučníckej ulici v Bratislave.

Od konca roka 1944 do marca 1945 sa stal jedným z členov partizánskej skupiny s názvom Smrť fašizmu. Po vojne bol referentom Povereníctva pre informácie a o dva roky neskôr redaktorsky pôsobil v časopise Partizán. V období rokov 1948-1950 pracoval ako správca Domova spisovateľov v Budmericiach a napokon bol spisovateľom v slobodnom povolaní.

Do literatúry vstúpil básnickou tvorbou, ktorú uverejňoval v Národných novinách, Slovenskom učiteľovi, Proletárke či v Slovenských pohľadoch. Jeho knižným debutom je lyrická skladba Martin Nociar Jakubovie (1932), nasledujú básnické zbierky Bez návratu (1932), Mámenie (1936) či Pijanské piesne (1936), ktoré charakterizuje vzbura proti sociálnej nespravodlivosti, smútok a citová vypätosť.

Významné miesto v spisovateľovej činnosti majú knihy pre deti a mládež. Ondrejov sa inšpiroval ľudovými rozprávkami. Známe sú jeho prózy Rozprávky z hôr (1932), Tátoš a človek (1933) alebo O zlatej jaskyni (1935). Výzvu k harmonickému súžitiu človeka a prírody možno badať vo fiktívnych dobrodružných cestopisoch Africký zápisník (1936), Horami Sumatry (1936) alebo Príhody v divočine (1940).

K vrcholom autorovej tvorby patrí dielo Zbojnícka mladosť z roku 1937. Voľným pokračovaním tohto románu sú prózy Jerguš Lapin (1939) a Na zemi sú tvoje hviezdy (1950) pričom celá táto trilógia nesie názov Slnko vystúpilo nad hory (1969).

Ondrejov prináša svedectvo o človeku pevne spätom s prírodou, dielo je popretkávané zbojníckymi motívmi. Spisovateľ zaujal pútavým rozprávaním o Jergušovi Lapinovi, chlapcovi z podhorskej dediny, zachytávajúcim jeho detstvo aj dospelosť. Očarujúca slovenská príroda je tu symbolom obrodzujúcej sily. Autorovi sa podarilo vytvoriť silný kontrast medzi vrchárskym životom v prírode a mestom.

V roku 1958 napísal Ondrejov zbierku noviel Šibeničné pole, v ktorej dominuje horské prostredie, smrť aj láska. Rozprávková kniha Keď pôjdeš horou (1963) vyšla až po autorovej smrti. Prózy, publicistické články aj umelecké vyznania spisovateľa sú uverejnené v knihe Dobrý človek ide lesom (1967).

Ľudo Ondrejov sa okrem iného venoval aj prekladom z češtiny, maďarčiny i srbčiny. Zomrel 18. marca 1962 v Bratislave vo veku šesťdesiat rokov.