Zvolen/Bratislava 6. októbra (TASR) – Karol Chmel sa ako prekladateľ zameriava na poľskú, chorvátsku, slovinskú a srbskú literatúru, známy je však tiež ako originálny básnik.

"Postupom času sa vzťah medzi tými dvoma ´disciplínami´ – i keď tá autorská je určite menej disciplinovaná –, u mňa proporčne preklopil, hoci aj predtým sa mi darilo udržiavať intervaly medzi vlastnými zbierkami v rozpätí štyroch až piatich rokov. Dnes by sa dalo povedať, že odkedy sa venujem ťažiskovo prekladom prózy, vychádza to zväčša na 3:0 ročne v prospech prekladov," uviedol pre TASR Karol Chmel, ktorý v piatok 6. októbra oslávi svoje 70. narodeniny.

Karol Chmel sa narodil 6. októbra 1953 vo Zvolene. V roku 1978 skončil štúdium odboru vzdelávanie a výchova dospelých na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Vystriedal viacero zamestnaní, bol závozníkom, úradníkom, arteterapeutom v psychiatrickej liečebni, robotníkom, vychovávateľom i redaktorom. Pôsobil vo Zvolene, Prahe a v Bratislave.

Od roku 1989 pracoval ako vydavateľský knižný redaktor vo vydavateľstve Smena, potom ako redaktor v časopisoch Fragment, OS – Fórum občianskej spoločnosti, a tiež vo vydavateľstve Kalligram v Bratislave.

Svojím erudovaným prekladateľským vkladom z jazykov slovanských národov si Karol Chmel získal v odbornej verejnosti veľký rešpekt. Z poľskej literatúry prekladal napríklad diela Tadeusza Różewicza (Profesorov nožík), Marcina Świetlického (Piesne ignoranta), Ewy Lipskej (Sedemnásť červených veveričiek), či Olgy Tokarczukovej (Pravek a iné časy, Cez kosti mŕtvych pluh svoj veď, Empúzion).

Nedávno k jeho prekladom pribudla kniha Małgorzaty Szejnertovej s názvom Ostrov kľúč, debut v Bratislave žijúcej poľskej autorky Weroniky Gogoly Po troškách, cestopis Andrzeja Stasiuka Cestou do Babadagu či fantasy sága Zaklínač od Andzreja Sapkowského.

Zo srbskej literatúry preložil diela Danila Kiša (Encyklopédia mŕtvych, Hrobka pre Borisa Davidoviča), Radomira Konstantinovića (Descartova smrť), Davida Albahariho (Cink a iné prózy, Snežný človek, Tma), Boru Ćosića (Musilov notes, Denník apatridu) či knihu Vladimíra Pištala s názvom Tesla, portrét medzi maskami.

Z chorvátskeho jazyka to boli diela Daše Drndićovej či antológia chorvátskej poézie Útecha chaosu, zo slovinčiny eseje Aleša Debeljaka (Kozmopolitická metafora, Temné nebo Ameriky), próza Andreja Blatnika (Tao lásky), ale aj knižné výbery z poézie Edvarda Kocbeka, Dane Zajca či Tomaža Šalamuna.

Popri desiatkach knižných a stovkách časopiseckých prekladov sa Karol Chmel venuje aj vlastnej tvorbe. Vzťah medzi týmito polohami vyjadril slovami: "Pokiaľ ide o inšpiráciu, tú netajím, sporadicky si trúfam citovať, vytvárať parafrázy napríklad na starú čínsku lyriku, haiku a podobne, kolorovať to, z čoho opadala farba, odkrývať alebo pridávať palimpsesty k zabudnutým posolstvám. A platí to aj naopak: vlastná tvorba ma zavráti naspäť k autorom, ktorí mi nutkavo pripomínajú, že stojí za to hľadať v nich ďalšie vrstvy."

Ako poet debutoval Karol Chmel zbierkou básní Máš, čo nemáš v roku 1985. Nasledovali zbierky Ovocnejší strom (1989), Spray, modrá mentalita (1998), O nástrojoch, náradí a iných veciach vypustených z ruky (2004), Chiaroscuro (2009), Batéria (2014) a zbierka Platforma z roku 2018.

Blízka mu bola aj básnická skratka v podobe haiku, preto patril k autorom začleneným v zbierkach Mávnutie krídel. 42 slovenských haiku (2011), a tiež Haiku, haiečku, haiku zelený. Sedemnásťslabičná antológia (v rovnakom roku). Básne Karolovi Chmelovi vyšli aj časopisecky alebo v antológiách v prekladoch do angličtiny, nemčiny, francúzštiny, taliančiny, maďarčiny, poľštiny, srbčiny, ukrajinčiny, slovinčiny, bulharčiny, češtiny.

Vo svojej básni Skepsa napísal Karol Chmel: "...básnici/ z výletov do Sahary/prichádzajú/ s plnými vreckami piesku".

"Táto báseň pochádza ešte z osemdesiatych rokov, keď som bol, mimochodom, tiež výrazne inšpirovaný prekladaním poľskej poézie z okruhu vtedy proskribovanej Novej vlny. Vtedajšia antiangažovanosť bola skutočne presiaknutá skepsou, teda aj pocitom, že nie je celkom zmysluplné dolovať ohník z trúchnivého drievka," vysvetlil Karol Chmel. "Ak sa mám priznať, v akejsi elipse sa tento pocit vracia aj teraz, práve pre spomínanú rozporuplnosť, hektickosť, paradoxne banálnu zložitosť a nepriehľadnosť aktuálneho sveta," odpovedal na otázku, ako vníma postavenie a poslanie básnika dnes.

Karol Chmel získal Cenu Zbigniewa Dominiaka za najlepšie preklady poľskej literatúry do slovanských jazykov. Udelili mu ju v Lodži 25. mája 2003, pričom išlo o historicky prvý ročník tohto ocenenia. Získal tiež cenu ZAIKS za preklady z poľskej literatúry do slovenčiny (2011), cenu srbského P.E.N. klubu za preklady zo srbskej literatúry (2008). K jeho oceneniam patria viaceré prémie Literárneho fondu, či Cena Toneta Pretnara s titulom Ambasádor slovinskej literatúry (2015).

"Za poslanie umenia, literatúry, teda aj poézie pokladám práve jeho spriehľadňovanie, čírenie, interpretovanie, vykladanie – a je nevyhnutné v tom pokračovať, napriek ustavičnému zlyhávaniu; teda aby som zacitoval Samuela Becketa: Zostávam verný zlyhávaniu. To je, stručne povedané, aktuálny program a plán," uviedol pre TASR jubilujúci básnik a prekladateľ Karol Chmel.



Zdroj: www.arspoetica.sk/prekladatelia/karol-chmel1, www.litcentrum.sk